Ľudská duša -
ZLO NEEXISTUJE
To sa ma napadlo, keď som uvažovala o tom, ako určiť, čo je dobro, a čo je zlo, keď niekedy z krátkozrakého pohľadu to vyzerá presne naopak.
Niekedy sa nám dejú veci, ktoré až časom dokážeme posúdiť, či boli dobré, alebo zlé. Takých príkladov je veľa.
A keď sa niekomu do úmoru darí až tak, že už prestane uvažovať a spohodlnie natoľko, že sa cíti ako majster sveta, pravda môže byť taká, že jeho život sa zastavil a deje sa skôr niečo, čo možno nazvať zlom.
Niekto zase trpí a už nevie ako ďalej a práve vtedy dokáže v sebe naštartovať skutočný vývoj a pohnúť sa k dobru.
Čo si myslíte o tom, že dobro niekedy prichádza zamaskované v oblečení strašiaka a zlo sa tvári ako sladký zákusok? :)
Často sa mi stáva, že niečo zdanlivo zlé mi otvorí nový obzor v sebe samej- -nové vedomie, že viem byť aj taká, aká som si myslela, že byť neviem...To býva väčšinou vtedy, keď mi je zo seba veľmi smutno. U mňa najčastejšie ide o problém s pokorou. Lebo kto má problém s pokorou, má ho aj s pýchou. Vtedy si pripadám ako strašiak, ktorému ego napuchne až tak, že ide prasknúť. Úžasné je na tom to, že keby ten strašiak neprišiel v tak vyhrotenej podobe, zrejme by som si ho vôbec nevšimla.
V jednej knihe som čítala niečo približne v tomto znení: "Ak niečo urobíš alebo neurobíš z pýchy, cítiš sa zle, previnilo, pochybuješ. Ak ťa však k tomu vedie dôstojnosť, môžeš cítiť len ľútosť alebo smútok..."
Pýcha sa u mňa tvárila navonok vždy víťazne, ale po nej vždy prišli pochybnosti o správnosti môjho správania, a tak aj o miere dobra v ňom. Možno práve to zamaskovanie dobra nie maskou, ale skutočnou cestou k dobru, k poznaniu jeho cesty, ktorá nesmie byť iba jednostranným uspokojením.
Aj majster sveta nakoniec príde na to, že sa život zastavil a že jeho majstrovstvo sa s dobrom minulo kdesi na polceste. Myslím si, že dobro je zákusok zla vtedy, keď je svojbytné a zamerané len na seba.
Pribeh sluzi na zamyslenie, a uvedomenie si co nam v zivote obcas chyba, absentuje....hlavne laska.
Nezda sa mi, ze zlo je je nepritomnost Boha ak zoberieme v uvahu, ze my sme Boh, a sme v Bohu. Vsetko je teda Boh, rozdelujeme si vsetko na poly, ktore su opacne no tvoria celok.
Dobro-zlo, svetlo-tma, plus-minus, yin-yang...zarucuju konstantnu, dynamicku rovnovahu vsetkych veci.;)
Je-li všecko Bůh a já udělám vůči někomu (něčemu) něco, o čem vím, že je zlé (z jakéhokoliv důvodu), dělám tedy zlo vůči Bohu a jsem-li podle všeho Bůh i já (neboť jsem jeho stvořením k obrazu jeho), v samém důsledku konám zlo zároveň vůči sobě. Vskutku .. nikam se neschováme :)
Ovoce našich skutků určuje naše motivace. Šantidéva řekl:
Všechna radost, která je na tomto světě,
pochází z toho,když toužíme, aby byli šťastni jiní,
a všechen žal, který je na tomto světě,
pochází z toho, když toužím, abych byl šťasten sám.
Důležité je podle to "sám"..
je spojeno s pocitem úzkosti, že na mne dost "nezbyde". Že pokud se někomu dobře daří, je úspěšný, znamená to menší možnosti pro mne...
Pokud toužím, aby byli "šťastny všechny bytosti", ale opravdu, tak to znamená, že jsem se uvolnila, že mám důvěru v potenciál bytí, v jeho v zásadě "dobré nastavení." A nestačí jen myšlenka, ale skutečná důvěra. A tu asi nezískáme ihned. Pozoruji emoce a nerozvíjím ty, které se vztahují k pocitu nedostatku. A to by měl přispívat k přeladění...
pochází z toho,když toužíme, aby byli šťastni jiní,
a všechen žal, který je na tomto světě,
pochází z toho, když toužím, abych byl šťasten sám.
Tento citát sa mi veľmi páči, pretože keď nad tým tak premýšľam, nič nie je horšie ako bezmoc, vidieť niekoho kto je blízko ako prežíva smútok alebo sa trápi a nie je možné mu pomôcť. Pretože buď ešte nepochopil a nevidí riešenie, alebo ak áno, nemá silu to zmeniť.
Naopak šťastný, spokojný človek dáva pocit moci a veľkosti, pretože cez neho sa zrkadí božské.
A vlastná túžba po šťastí... Slovo túžba je úzko spojené zo slovíčkom chcem, nie zo slovíčkom prijímam.
To je ten hlavný rozdiel podľa mňa. Nie chcenie, ale zmierenie.
Takže túžba po šťastí je vlastne hlúposť, keďže ono je stále prítomné.