ZLO NEEXISTUJE

Rozmyslala som na tym, co pises tuna:
Niekedy je človek zmätený a nevie vedome naložiť s niečím intenzívnym, často musí pocítiť bolesť a citové utrpenie, aby objavil nevedomý prúd, ktorý v ňom žije, či už prostredníctvom mysle, intuície alebo citov. Niekedy sa to zdá ničivé, nedokážeme to potlačiť ani tabletkou na upokojenie, ale to všetko je asi veľmi dôležité a užitočné, aby sme pochopili, že myslenie (alebo proste superiórna funkcia) nie je len predná kabína vlaku, že náš život má aj onen chvost.

V tomto mas uplnu pravdu, nie je nic horsie, ako clovek, co zije nejaky nalinajkovany zivot, odtrhnuty od akychkolvek emocii, navonok bez zivota, plny afektacie a strohosti. Hadam toto si mala aj na mysli, ze ked sa dostaneme do bodu, odtrhneme sa od svojho zdroja, ktory ked si nedame pozor nas moze uplne pohltit. S tymto zdrojom sa mozeme stretnut v krizovych situaciach aj, vtedy, ked usilie mysle zlyhava a my by sme predsa len mali nacriet hlbsie, tam, kde to buble a kde vsetky nase racionalne mechanizmy zlyhavaju. To, ze tam nacrieme je vsak niekedy nebezpecne, az tak, ze nas pripravi o zdravy rozum. Aky je to vsak zivot, ak ho zijeme bez poznania co sa pod tou pokryvkou skutocne skryva? Casto mozeme mat nutkanie odhalit to, co je skutocne a prave, ako s tym vsak nalozime nemusi byt ale jednoduche. To moze byt aj ta archetypalna energia bohov o ktorej Jung hovori. V jednej knihe o mnichovi Makariovi tento spomina, ze v samote prichadzaju nasi vnutorni demoni, napr. demon chvaly odchadza, ak ostavame mrtvi pred svetom, demon nicnerobenia a otupenosti je najprefikanejsi. Z grectiny sa makarious preklada ako pozehnany. Ma vsak viacero vyznamov. Jeden je vysvetleny aj v tomto pribehu:
*Stary rabin povedal: Za davnych cias zili ludia co videli tvar Boha.
A preco uz niet takych, co by videli aj dnes? spytal sa student.
Pretoze nikto dnes neklesne tak nizko, odpovedal rabin. *
Kto chce klesnut? Vsetci chu prezit uspesni zivot, chcu stupat v rebricku spolocnosti.( toto vsak moze byt mylna interpretacia, ako to rabin s tym klesanim skutocne myslel ).Podla slov Jezisa su to prave ti najnizsi, co su pozehnani( moze byt diskutabilne, ci myslel tym najnizsich zaroven aj najchudobnejsich, alebo zeby to bola spekulacia?) Slovo pozehnanie sa v starovekom Grecku prekladalo ako makarios, patriaci bohom.
Dalsi vyznam tohoto slova je prisluchajuci smrti, pozehnani boli ludia, ktori skrze smrt dosiahli druhu stranu, stranu bohov. Potom boli mimo realnych poziadaviek zivota a jeho problemov.( tu sa to predpokladam tiez mysli symbolicky, symbolicky patriaci smrti, kedy umierame svetu a jeho poziadavkam).
Ja to chapem tak, ze nemusi ist len o stupanie alebo klesanie v spolocenskom rebricku, ale o vertikalny pohyb na osi spajajucej vedomie a nevedomie, ludi, co dokazu zist hlboko a vyjst znovu nahor bez vyraznej ujmy je vsak velmi malo, ak nejaki su, lebo to je urcite nesmierne narocne.
No mozno sa aj mylim vo svojej interpretacii.

Asi áno, takto nejako som to myslela - občas sa nám podarí spadnúť do vlastných linajok, do ktorých ako atramentové pero úhľadne vpisujeme svoj život. Dokážeme si napísať každý deň a vyriešiť všetko - avšak len vrámci rovnomerných linajok. Odrazu nám niekto vezme zošit a naša energia sa rozmaže na čomsi ako neužitočný fľak a my začneme premýšľať, prečo nám niekto zobral tú krásnu rovnú cestu. Možno to bolo preto, že život nie je jeden zošiť, že nie je jednostranný. A ani človek nie je mechanický robot - keď čosi cíti, nespráva sa podľa knižky.

Myslím si, že každá interpretácia je vlastne z istého uhľa správna, alebo aspoň pre toho, kto jej rozumie, kto je na ňu zrelý.
Dnes sme boli so synom v prírode aj na salaši, pozrieť ovečky a tiež kravy a kone. Rozprávala som sa tam s jednou ženou, staršou, vyrovnanou. Rozprávala ako dakedy nežila - ako sa stále naháňala, lebo chcela ešte to a hento, ako jej vadil neporiadok, pre ktorý bola nepokojná a necítila sa dobre. Potom sa zamyslela a povedala, že dnes sa jej už žije oveľa lepšie, lebo jej nevadí neporiadok, špina, už jej na ničom prehnane nezáleží, už sa jej naplnili túžby. Tak som si uvedomila, že túžby opadnú až vtedy, keď sú naplnené. Človek je len človek, najskôr asi musí prejsť fázou túžob a chcenia. Nikto nepreskočí a nestane sa majstrom zo dňa na deň, ani keď prečíta nejakú múdru knihu. Na jej porozumenie potrebujeme skúsenosť.
Čo vnímam pod odpoveďou: "Pretože nikto dnes neklesne tak nízko." ???
S mojou skúsenosťou zatiaľ len to, čo som dnes cítila, keď som sedela na veľkom kameni, ktorý ležal v potoku.
Sedela som proti prúdu a dívala som sa na tečúcu vodu. Na niektorých miestach sa potok ligotal od slnka, oproti mne stáli veľké kamene, ktoré skrývali vodný život a pomedzi ne plávali suché, odpadnuté lístky. Mala som v tej chvíli túžbu byť ako ten kameň, potok, lístie, ako tá súdržnosť, ktorá si nepýtala ľudskú lásku, ani zľutovanie, ale vytvárala jednotu. Nielen v našich ľudských obmedzených prijímačoch, ale aj v hĺbke, ktorej nerozumieme. Tam to porozumenie vlastne ani nebolo treba. Ale my sme ľudia, oddelení a málokedy sme jednotní s kameňom či lístím. Aj preto možno nevidíme tvar Boha. Vymyslíme si veľa filozofií, aby sme sa nemuseli báť smrti, venujeme im pozornosť a okrádame sa o život. Skutočný život spoznávame často až kdesi na konci. Možno by sme do takej vyrovnanosti, s akou v tej vode doteraz stojí ten kameň, mali rozvinúť svoje životy. Aby sme sa nenaháňali za niečím, alebo nespomínali na ničo, ale proste boli. Keď pomedzi nás tečie voda, lietajú vážky, pláva lístie...boli spokojní.

Keď som kukla hore z potoka, lebo ma vyrušil hrmot stíhačky, o niečo kritickejšie som sa na seba pozrela. A zase sedím za počítačom. Elektrické vedenie nad potokom mi pripomenulo, že nedávno sa nejaký týpek v médiách chválil tým, ako chodí na večeru osobným lietadlom z Ameriky do Španielska. Celá tá tepelná energia, to prebytočné teplo, ktoré umelo vytvárame, nás hádam jedného dňa prinúti zastaviť. Takéto horúčavy voľakedy nebývali. Ešte aj ten kameň, na ktorom som sedela, bol horúcejší a vrúcnejší, ako náš vzťah k Bohu. Tak v dnešnom zmysle by som to klesnutie chápala aj takto - urýchlene naspäť, k prírode. Ako ľud sa všeobecne obhajujeme evolučnými teóriami a "prirodzene" napredujúcim pokrokom, ale v tom dnešnom pohľade do vody, mi to celé prišlo ako alibizmus na naše sebecké a nepravé hodnoty a túžby.

no ano, v skutocnosti nase tuzby mozu byt neprave. A ti najnizsi, v pravej podstate asi aj najchudobnejsi v hierarchii spolocnosti, mozu by najstastnejsi. Tuzby sa naplnia, lebo uz nie su dolezite. Je obdivuhodne ako sa dokazu bavit a zit skutocny zivot cigani v pakistanskej pusti, taki ti pravi, co neprisli o svoje emocionalne dedicstvo, co nepotrebuju filozofovat, ale ziju zivot, tak ako im ho kazdy den prinesie, dokazu sa tesit v tancoch, speve, v kazdodennych ritualoch pripravy jedenia, siat, celkovo zivota. Pudenie k nahananiu za niecim ich obchadza, nemaju stres, nemaju hnev, ktory ich odputava od ich pravej podstaty, a tym aj od Boha. Maju vo svojom zivote naozajstny klud a ticho, to co vacsina ludi umietnenych vyssie v skutocnosti postrada.