Ľudská duša -
SMRT JE KONCOM
A áno, smrť je koniec jednej etapy života duše, ktorá potom putuje s prežitými vedomosťami ďalej. A keď duša bude pripravená, tak znova môže ísť do človeka, kde sa bude ďalej rozvíjať.
Opičí kráľ: Každej, hehe. Každej, to už nechám na Vás učiteľ. Chcem poznať všetko.
Patriarcha: Môžeš sa učiť predvídať osud, čoho sa vyvarovať a ako vyvolať duchov. Chápeš?
Opičí kráľ: Chápem! Budem poznať aj nesmrteľnosť?
Patriarcha: Ále kdeže, to nie.
Opičí kráľ: Vyvolávať duchov, to nemusím vedieť. To nie. Čo ďalej?
Patriarcha: Nó mohol by som Ťa v tom prípade naučiť modliť sa k Budhovi, ak chceš.
Opičí kráľ: A nesmrteľnosť?
Patriarcha: Ako loviť mesiac na vode..
Opičí kráľ: Hehehe, to je na mňa príliš zložité. So mnou musíte hovoriť úplne normálne. Čo je to loviť mesiac na vode, há?
Patriarcha: Haha, mesiac sídli vysoko na oblohe a vo vode sa iba zrkadlí, tam ho neulovíš..
Opičí kráľ: Je mi jasné, že to mi je k ničomu. To sa nechcem učiť!
Patriarcha: Tak Ťa budem učiť meditáciám, čo povieš?
Opičí kráľ: A nesmrteľnosť, čo?
Patriarcha: Ako chceš odtrhnúť kvetinu v zrkadle.
Opičí kráľ: To neberiem! Práca s tyčou a skákanie je omnoho lepšie.Tak čo, máte niečo iné?
Patriarcha: Ty drzá opica! Tak ty si budeš takto vyberať?! Možno by sa ti páčilo toto!
(Vezme výchovnú palicu a nadelí opičiemu kráľovi pár pohlavkov. Odchádza.)
V tomto nesúhlasím, príbehy tohto typu by som nezaradila medzi tirády.
A čo sa pôvodnej otázky týka, tá zas tirády vyžaduje. V podstate nie je celkom fér ju položiť, ak očakávame, jasnú stručnú odpoveď. Ako môžeš vecne vyjadriť, čo je po smrti? Jedine tak, že očakávaš jasnú odpoveď typu Zeitgeist movie...a to je tiež zaujatosť. ˇ
No teba mám, Jani, rada, pre tvoju priamočiarosť, ale aj ty si človek - subjektívny a toto bola dosť subjektívna otázka. Ak si čakala objektívnu odpoveď, tak ten príbeh tu je asi najobjektívnejšou odpoveďou.
A ak by som mala odpovedať, tak by som musela asi do smrti rozmýšľať:) Neviem si predstaviť, čo sa deje v zákulisí, po smrti. Vlastne som pri tej radikálnej človečine asi ešte neprekročila hranicu pocitu, v ktorom existuje aj na maximálnej hranici iba akési spoľahnutie sa na nejaký efektívny systém, ktorý nefunguje len tak pre nič za nič..nie bez príčiny, bez niekoho, kto je jeho pôvodcom.
Uspokojila som sa s týmto pocitom, ale zas keby ma ten pocit pustil ďalej, vedela by som si predstavovať od nevidím do nevidím, ale tiež asi len s vedomím, že som nezašla ďalej, ako za ľudskú predstavu :)