Slzy...zrodení z Vody

Skaza...Ego je niekde "nepodstatné" dole, plačeme, lebo nevládzeme a nevieme pomôcť .....

Šťastie a Krása....Ego je niekde "nepodstatné" dole, plačeme a chceme aby všetci plakali a radovali sa....

myslíte, že su tie slzy odlišné?

spomínate na vaše slzy? sú odlišné?

Prvé nás oslobodzujú od bolesti, aby sme nemuseli trpieť...
Druhé nás napĺňajú pokojom, vnášajú do nás pocit nevysvetliteľnej spriaznenosti v šťastí...

Tie druhé sú niekedy suché:)

ja mam skor skor pocit, ze tie prve vedu este do vacsej prazdnoty a bolesti, ktora nikdy neodide, ako ked cakame, ze uvidime na pusti pramen vody ale uz sme presvedceni, ze tam zhynieme, zaziva a pomaly...

Aj jedno aj druhé očisťuje a ukazuje, že nemáme žiadnu moc.
Preto je naše ego v týchto chvíľach nepodstatné.
Nemám pocit ako Vanda, pocit väčšej prázdnoty a bolesti, ktorá nikdy neodíde.
Nádej je to, čo cítim. Aj za jedným, aj za druhým. A ešte odovzdanie.

ale ano, ak plati to prve, tak nadej tam ziadna nie je..ak tam nadej je, tak to sme uz pri druhom...

Nádej pri prežívaní krásy pramení z pocitu, že raz budem tam, odkiaľ tá krása vychádza. .
A nádej pri prežívaní bolesti a smútku prameni z pocitu, že raz budem tam, kde tú bolesť a smútok nebudem cítiť, pretože tam nejestvujú.
Rozdiel medzi tým je ten, že krásu môžem nájsť ja, ale bolesť a smútok si nájde mňa.
A keď cez to trápenie prejdem, je to akoby som zdolala strmý kopec na svojej ceste.
Za bolesťou a trápením je každý o čosi ďalej. Aj to je nádej. :)

citim rozdiel v tele.v prvom pripade,skor stiahnutie dovnutra,v druhom explozia von.slzy asi uvolnuju to napatie z moc vela energie...myslim...nemam moc vela zazitkov slz z radosti,asi preto,ze pri radosti tu energiu nebrzdim a tym nevytvaram napatie.pri skaze tu energiu brzdim,nechcem aby mi ublizila,preto tam u mna vznika viac napatie,ktore maju za ulohu slzy rozpustit....muozbyt...

no už sa neviem dočkať vysvetlenia-BIGEYE-

myslienka citovana Zuzanou od Chalila bola vystizna, lebo vystihuje nepodstatnost nas samych v pozicii k hladaniu zivotnej pravdy, kedy nie sme v pozicii ziadajuceho a hladajuceho ani cakajuceho a predsa nam zivot odhaluje svoju svatu tvar...dat sameho seba do pozicie nepodstatnosti voci jeho svatej tvari je hadam najtazsia vec na svete pre cloveka, ked sa tak sama pozeram zoci voci mojej zivotnoj puti... velakrat mysliac si, ze najdem zhovievave vychylenie rucicky vah mojho osudu vo svoj prospech a opacny nasledny priebeh udalosti ma presvedcil o tom, aky je clovek maly oproti mudrosti vsetkeho co sa nam deje.. tendenciou mozno manipulovat, aby sme sa usetrili od zbytocneho rozjatrenia starych ran a utrpenia
a strachom mozeme branit vnimaniu skryteho zmyslu udalosti...neviem ci vsetci si prechadzaju takymto vnutornym monologom...ale ja sa s nim casto konfrontujem( teda v spolocnosti sa snazim hlavne potichu-LOL-) a na tomto fore to nastastie nepocut, ked si nieco hovorim:) preto si myslim, ze Lavondyssove slzy sa tykaju vsetkeho, coho sa tykaju nese dobre pocity odpustenia, uvolnenia, krasy, spokojnosti, osvietenia, az po nase najvyssie chapanie a jeho presiahnutie, t.j. pocity presahujuce nasu osobnu skusenost, cize presahujuce nas samych...preto to ego kdesi dole, nepodstatne...presuva sa centrum vnimania, chapania a vedomia mimo nas, naseho ega do inych oblasti...nie je to vsak vakuum ale podstatna cast nasej opory...tu sa mi stale tlaci mozno trochu nepochopitelny priklad z fyzikalnych zakonov, tykajucich sa taziska fyzikalnych objektov, pri ich pohybe sa tazisko moze posunut uplne mimo objekt, aby tento nestratil rovnovahu...to vyuzivajua plne si uvedomuju akrorobati, horolezci, tanecnici... :)

Vychádza krása odinakiaľ ako bolesť a smútok?

nie

A ja si myslím, že áno. :)

Ja som asi nepochopil dobre tému.
Ale myslím, že oboje slzy sú zo súcitu.

V prvom prípade, ak mám chápať skazu ako mizériu a utrpenie iných bytostí, nedokážem im pomôcť, hocijako by som chcel. Je to ako keď niekoho bolí zub. Môžem si ho dať vytrhnúť miesto neho, ale jemu tým nepomôžem. Miera utrpenia každej bytosti sa musí naplniť a až potom bude ego niekde nepodstatné dole, keď bytosť vďaka utrpeniu dospeje k poznaniu.

Druhé slzy chápem tiež ako vlastne súcit, pretože keď je ego niekde nepodstatné a dole, utrpenie už nie je potrebné, bytosť žije v šťastí a kráse /aj keď to je diskutabilné, nie je to šťastie a krása z tohoto sveta nejakého estetického typu/ a jediné čo má, je túžba zdieľať tento stav a aby tam boli všetci /jednota/ a aby nikto netrpel.
Neexistuje individuálna spása, pre jednu bytosť. Alebo ako sa to vezme.

Existujú dva alebo viac zdrojov?

ja si myslim, ze bolest a smutok clovek zaziva v suvislosti s neutichajucimi poziadavkami sameho seba na uspokojovanie svojich potrieb a tuzob, chcem sa mat dobre, nechcem trpiet, teda ja chcem nieco vo svoj prospech...ak nieco posuvam, robim to proti vseobecnej voli, ktora je silnejsia ako akakolvek moja skryta ci odkryta sila...toto zakonite sposobuje trenie, bolest, smutok...ktore poukazuju na to odkial moze prist riesenie:)

To máš pravdu, bolesť a utrpenie, či už sa trpí pre seba, alebo pre iných, sa určite spája s určitým pocitom nenaplnenia, čím iste trpí aj ego..
Lenže na druhej strane, práve týmto ho človek odhadzuje z pozície všemohúceho, odsúva ho do úzadia a odovzdáva sa vo svojej malosti do iných Rúk.

A podobne, ak nás napĺňa krása, jej vznešenosť, spájame sa s "Absolútnom", na ego zabúdame...Pri tomto vnímaní krásy cítime obyčajne len ju a ten vlhký lesk v očiach, ktorý nás s ňou spája.

Niekde som čítala, že človek najviac trpí vtedy, keď neplače. Z osobnej skúsenosti môžem potvrdiť. Keď som neplakala, hanbila som sa plakať, nechcela som priznať smútok, chcela som byť hrdá...vtedy moje ego najviac trpelo. Preto nemám pocit, že slzy sa spájajú s egom - pýchou-NOSMILE-.

Ja sa chcem opýtať, Ego = pýcha?

a včil tŕpnem asmodeus, lebo ak budeš tvrdiť, že nie, tak ma porazí.:D a keď budeš tvrdiť že nie, tak hneď aj vysvetli....lebo inak ma máš na svedomí-COOL-

tak daj, zuzu:)