Slzy...zrodení z Vody

ešte stále si myslím, že nie...

Rovná sa tam nedávam, ale pýcha je pre mňa s egom jednoznačne v spojení. Pýcha je pre mňa oslava úspechov ega, hrdosť vyplývajúca zo schopnosti napĺňať vlastné potešenie.

Ja sa len spýtam Zuzany, či je možné dosiahnuť jednotu, ak existuje viac nezlúčiteľných zdrojov?

Je jedna búrka a miliardy kvapiek. Každá jedna z tých kvapiek zažiari svetlom, ked udrie žiariaci blesk....

Ja moc nerozumiem takýmto prirovnaniam, je možné, že som natvrdlý.<br /><br />
Pre mňa je búrka proces v čase so začiatkom a koncom. Ak mám už aj len dve kvapky, nie je to jednota.

A p.s. som niekdajší Doktor_Gonzo, za určitých okolností som si zmazal nick, nemal som v úmysle sa zatajovať, ani meniť z pokútnych dôvodov identitu a robiť zmätok.

Dokážem to prirovnanie chápať jediným spôsobom. V mnohosti kvapiek sa odráža jediný zdroj svetla - blesk.

Krásu a smútok prežívame v duši, ale zdroje sú rôzne.
Duša, ktorá nepozná krajinu Ducha, nepozná ani pravú krásu.
A duša, ktorá nepozná Boha, pozná len beznádej v smútku a utrpení.
Niekedy vieme povedať, že sme videli krásu, alebo lásku, ale v tom poznaní je niečo majetnícke. Je to ukojenie zmyslov, čo hľadáme. A potom je taká krása a láska, pri ktorej cítime, že presahuje našu bytosť a chcenie.
Vtedy vieme povedať, že zdroj je mimo nás.
Pri smútku a utrpení je zdroj v nás, v našej duši. Nevieme sa s niečim vyrovnať, preto trpíme, alebo vnímame utrpenie iných. Ak vieme, čo je súcit, dotýka sa nás to a bolí nás to, za druhých. To je vtedy, keď už nehľadáme len vlastný izolovaný pocit spokojnosti.
Ale vždy je to niečo, čo vychádza z nás.
Preto si myslím, že zdroj krásy a lásky je v Bohu, a keď to nevieme nájsť, hľadáme napodobeniny.
A zdroj utrpenia je vo svete, v našej nespokojnosti s ním a v tom, že sme vo svete a nie v Bohu.
Hoci zdroje krásy a utrpenia sú úplne odlišné, ich zmysel a význam je jeden.

Rozumiem, ako to myslíš.
A na nejakej úrovni sa môžem na to pozerať takto. Ako na rôzne zdroje. Otázka je, či nad týmito protikladmi krása, láska vs. smútok a utrpenie nie je jednota, jediný zdroj, iba čisté bytie bez protikladov.

To je veľmi abstraktná predstava pre človeka žijúceho na zemi. :)
Len tak triafam, ale tam kde nie sú emócie a túžby, také samozrejmé pre život, tam môže byť čisté bytie a stav jednoty bez protikladov.
Ale človek musí byť od túžob a emócii očistený. Kresťania tomu hovoria očistec, keď duša v netelesnej forme stále prechádza fázami "odhadzovania zbytočností".
Ale i tak si myslím, že skutočná krása a láska v tomto čistom bytí nezaniká, práve naopak.
Ale utrpenie určite áno.
Ja to takto vidím.

Veľmi podobne to vnímam. Hovoríš mojou rečou. :)

ja to zase vnimam tak, ze utrpenie je nositelom urcitej energie, teda tuzby nezostavaju nepodstatne, lebo ich chceme naplnat, a vdaka tomu vznikaju nahramadenia energii v nas...to akym sposobom tuto energiu vyuzijeme potom vyusti do toho, ci sme to sproduktivnili alebo to vyslo navnivoc...v teme kt. zalozila ebana o Albertovi Einstainovi, kde tvrdil, ze zlo neexistuje nachadzam trosku podobenstvo s tym, ako vysvetloval priklad s tmou...ak mame zdroj svetla napr. ziarovku a ta funguje a spriechodnime prechod el. prudu nou, tak bude svetlo, a naopak, ak tento prechod zastavime, bude tma...nie je dalsia ziarovka, zdroj, na tmu...tma je len nepritomnost svetla ako je zlo nepritomnost lasky...:)

Ako hore, tak aj dole. Ako v celku, tak v každej jednej živej entite.

Ked búrkové mračno zahalí nebo, nevidieť jeho začiatok ani koniec. Nebo aj zem su spojené vodou. Všetko sa stáva jedným celkom. Každa kvapka je jedinečna ľudska duša. Každá kvapka odráža svetlo, ked žiariaci blesk udrie zvrchu smerom do zeme. Ohen preniká vzduchom, vzduch vodou, voda zemou. Podľa poriadku sveta. Kvapiek sú myriady.

Ak sa jedna kvapka rozhodne a začne hľadať jednotu v sebe, čaká ju samota a neuspech. Pretože osud Človeka neleží v ňom samom. Samozrejme, suhlasím s faktom, že každy musí podniknuť cestu nápravy seba sameho, pretože nemáme moc meniť ľudí. Avšak v spoločenstve su všetky zmeny intenzívnejšie, lepšie vnímateľné, kontrasty :-)

Co sa týka Zdroja, človek ako nádoba Svetlo dokáže odrážať, ak je povrch čistý. Vie rozumom obsiahnuť, ktorými atributmi žiariaci blesk udiera k Zemi. Vie pochopiť a pozorovať, vie ukladať skusenosť. Dokáže vysvetliť podmienky vdaka ktorým blesk udrie zhora dole. Avšak podstata Zdroja je nad možnosti jeho rozumu.

Preto poslal Syna....

Keby neexistovala subjektívna polarizácia, cez ktorú sa dívame na svet, mohli by sme to brať tak, že všetci sme deti, a tak by sme mali mať všetci rovnakú šancu rozlišovať podmienky.
Ale tak to nie je, lebo polarizácia, o ktorej písala Vanda u každého je a má rozličnú mieru. Potom aj od vnímania holej skutočnosti sme delení rôznou mierou. Nemali by sme mať všetci rovnakú šancu?
Napokon, príslušníci každého náboženstva, majú svoje delenie na dobré a zlé, pričom katolícke exceluje, je tu dokonca hierarchizácia u Stvoriteľa. A tiež moc odpúšťať, ktorú si pripisujú, keď v spovedelnici dávajú rozhrešenie....to nie je pýcha?

Nepripisuju, moc odpúšťať im bola daná. Funguje vtedy, ak spovedajuci porozumie hanbe vo svojom vedomí a prijme s pokorov vyznanie hriech Bohu, knaz je prostredník, ktorýn vyslový slovo odpustenia.

Ak sa spovedajuci nevie zmieriť, je zbytočné chodiť k spovedi, pýcha bude prekážať...

Ahoj Atena :),
čo myslíš hierarchizáciou u Stvoriteľa?

Beriem ako fakt, že cirkev disponuje istou mocou, ktorá jej bola daná, ale tá cirkev za 2000 rokov od svojho vzniku hlboko upadla, rozdelila sa na mnoho vetiev.
Tá cirkev, ktorá ešte ostala akoby pri koreňoch, pravoslávna, alebo grékokatolícka, tá ešte pôsobí dojmom autentičnosti, napríklad Ikony, ktoré sú tvorené v stave meditácie k tomu vybranými mníchmi, majú aj 100 farebných vrstiev. Keď človek takú ikonu vidí, vyžaruje z nej čosi posvätné. Aj ich obrady, spevy sú také. Katolícka cirkev, to je taký mačkopes a protestanti, alebo evanjelici mne osobne už pripadajú len ako akási etická organizácia.
V kostoloch sa cítim mimoriadne dobre, hlavne v tých pravoslávnych, ale nepotrebujem k tomu obrad omše, ani kázeň pána farára, ani spoveď. To, čo nájdem v posvätnom tichu kostola, nájdem aj v prírode, pri hudbe, alebo len tak v tichu v sebe samej.
Potrebujeme tie obrady, tú posvätnú moc, ktorá bola daná cirkvi, keď necítime k tomu vnútornú potrebu? Už som to raz písala, nezazlievam nikomu, kto tú potrebu má a chodí do kostola. Ja ju nemám. Čo teraz? :)

Napísané je: "Tam, kde sa stretnú aspon dvaja v Mojom mene, Ja som s nimi"

Co myslíš, prečo hovorí aspon o dvoch?

Ked hovoríš o upadku cirkvi, hovoríš o upadku človeka, pretože my sme cirkev. Bezbožných nerátam, tí su mimo hry...pre nich platí toľko, že všetko môže byť odpustené, okrem hriechov proti Duchu, tie sa neodpúšťaju.

Hodnotiť cirkev bez učasti na spoločenstve je krátkozraké, obrady su dôležité....ak ti však stačí vlastná samota kdekoľvek, užívaj si ju, bude na začiatku a bude aj nakonci, nič, iba ticho a tma

Užívam si aj samotu, aj spoločenstvo, nemusí to byť práve v kostole a počas cirkevného obradu.
Chodila som do kostola od malička, vďaka mojej mame. Takže viem aj to, čo je spoločenstvo v cirkvi. Boli to ľudia tak ako aj inde, so svojimi peknými, aj nepeknými stránkami. Aj tí, čo stáli v rúchu za oltárom.
Veľmi rada sa stretávam s ľuďmi v "Jeho mene".
Za čo ma ešte zvozíš? -LOL-

Ahoj Zuzka :),
hierarchizáciou som myslela duchovné stavy...napr. v stredoveku boli tri stavy: tí, čo pracujú, tí, čo bojujú (v mene cirkvi samozrejme, rytieri) a tí, čo sa modlia..ale tí, čo sa modlia sa delili ešte na asi na 12 rádov, alebo možno ešte viac ...už si nepamätám.
Podľa toho, kto do akého stavu, alebo duchovného rádu patril, cirkev posudzovala jeho blízkosť, resp. vzdialenosť k Bohu. To, že dnes už takéto delenie nefunguje nie je pravda, pretože som sa sním stretla.

S touto hierarchiou som sa nikdy nedokázala stotožniť.
Prostý sedliak so svojim zdravím rozumom môže často poznať drahšie hodnoty, ako ťažké ideály presadzované kňazmi.
Ten prostý človek sa často hrdí menej svojimi vedomosťami, aj keď prakticky vie viac, ako vedec, ekológ, alebo astrológ. Naši starí otcovia presne vedeli, kedy siať a sadiť, stačilo im na to cítiť vzduch a vidieť farbu mračien...mali vypracované vlastné kalendáre...počas splnu sa napr. nemalo siať...
Títo ľudia boli schopní vidieť krásu všedných chvíľ, brať život plnými dúškami, v utrpení nájsť posilnenie. Títo ľudia milovali život v plnej kráse a nebránili sa ničomu, čo prináša. Vedeli pracovať a deliť sa s inými, nehrabali a nezhŕňali majetky.
Boli to otcovia, ktorí dobre vedeli, čo je to prísnosť a láska, ale neboli to týpci v sukni, užívajúci si moc a ňou dané pohodlie, kým väčšia polovica Zeme biedi alebo doslova živorí.
Ja viem, že sú aj kňazi, ktorí chcú pomáhať...no keď si občas pozriem náboženské oslavy, kde sa tí "svätí" propagujú a nemožno povedať, žeby trpeli hladom a potom prepnem na stv 2, kde dávajú nejaký dokument z rozvojovej krajiny, je mi nesmierne ľúto.
Mimo to mám aj ďalšie informácie, ktoré dokonale poukazujú na časté pokrytectvo, sprostredkované v kostoloch... Z čírej dôstojnosti voči tradícii a historickej kontinuite, ako aj rešpektu voči ľuďom, od ktorých ich mám, sa však zdržím komentára a radšej hľadám aspoň tú krásu, ktorá tam zostala v podobe náboženských piesní.

Ani pozerať sa iba nato, čo je napísané nie je dobré...veď poznáš subjektívnosť vnímania...

Áno, napísané je, ako hovoríš. Lenže "v Mojom mene" znamená aj niečo iné, v konečnom dôsledku, sám si na to upozorňoval - nebyť vo svetle, a teda nevidieť len seba.
Na pôde ľudských vzťahov sa v mene pomoci a lásky k blížnemu usiluje mnoho iných, nielen cirkev - toto nevidieť?
Ja viem, že sú aj správni kňazi, ale nezakrývam si oči pred tým, čo sa vo svete deje, lebo zakrývať zlé, znamená to isté, akoby ho podporovať...konať