obeta

keby sme boli objektívny, boli by sme už dávno po smrti.. môžme sa k nej nanajvýš približovať; ale viacmenej súhlas, predovšetkým s tým, že to myslíš dobre.. a ja? nikoho neobhajujem práve preto, že neviem ako to bolo..

neodsudzujem niekoho na základe svojich DOHADOV, ktoré vydávam za fakty! -LOL-


___
Alnilam snáď prežije -
Štefanovi odpoviem na tematické podnety poštou teda..

nemám problém s tým, aby ste pokračovali v diskusii, len už prosím bez podrobností o mojom živote a o tom čo mám/nemám prijať a pochopiť v rovine akej to podal milan. dík ;)-FLOWER-

Obeti asi ublizuji sobe i ostatnim.Clovek by mel byt asi zdrave sobecky.
Zdrava sobeckost je mozna reseni pro hezky svet

-FLOWER-

a vies ze sa mi to celkom paci co si napisal celkom suhlasim. pr.-BOW-

Zdravá sobeckosť inými slovami.
Len ten kto má rád sám seba je schopný mať rád ostatných. :)

a čo je potom pokora?? je to sklopenie chvosta, sklopenie uší, stiahnutie hrdla a bolestivé podrezanie svojej vlastnej vôle a hodnoty??? ???

majú také pojmy ako obeta, alebo pokora len relatívny význam v zmysle odtiaľ potiaľ, kompromis, alebo majú svoju dokonalú vlastnú čistú podobu???

Podľa mňa majú svoju čistú podobu. U mňa sa pokora spája skôr s poznaním a obdivom ...
Dnes som si zapla telku a chvíľu som pozerala to, čo ma inak absolútne nezaujíma - Súdnu sieň, kde predtým tvrdý biznismen, dostal mozgovú mŕtvicu a zistil, že jeho manželka ho vlastne ani nemiluje, že ich život dovtedy klapal len na súlade v materiálnej oblasti. Ostal na invalidnom vozíku a počas rekonvalescencie sa rozhodol s rodinou stráviť dovolenku na Bali. Tam zistil, že život je o inom ... a skutočná láska je iná, ako si to on myslel do určitého času ... zariadil si život inak, jednoducho a pochopili to aj jeho deti ... v závere príbehu začal znovu chodiť ...
Toto pokladám za jeden z príkladov pokory ... a nemyslím si, že "sklopil uši" pred životom :)

tak toto je to, nad čím tak dlho rozmýšľam,
jožko, zase musím skonštatovať, že si presne vyjadril, čo som ja nevedela. ešte tak odpoveď a som spokojná -BIGEYE-

Prepáč, Jožko, ale mne sa táto otázka nejaví ako zodpovedateľná jedným príspevkom. Skôr na ňu odpovedajú všetky zaradom...
To je ako keby si sa opýtal, či má život (slovo, ktoré používame na vyjadrenie miery našej existencie) nejakú čistú podobu. Pouvažuj, aký je život, skús z neho niečo vyradiť. Ešte aj to, čo sa ukazuje ako drsné a sporné, môže mať niekde inde nejaký pozitívny následok. V komplexnosti ho nedokážeme vnímať. Nemôžeme ani povedať, čo je pozitívne, iba čo je v danej chvíli podľa nás pozitívne.
Extrémy majú viac viditeľné následky a slová majú také stupne odtieňov, aké im dáš. Ak si extrémista, tak určite ťažšie určíš obeti hranice, pôjdeš do krajnosti a naopak. Slovám pridávame hodnotu podľa toho, v akých súvislostiach sme sa s nimi stretli a aj podľa toho, aká pružná je plastika nášho vedomia.

Pokora je absence duchovní pychy, alespon takhle to chápu já. Byt pokorny neznamená nechat se sebou manipulovat, to už je určitá součást obeti. Byt pokorny je pro mně spojeno žít život v sebeuctě a lásce k sobě, ke všemu a všem co bůh stvořil. Žít život tak abych nikomu neškodila, neublížila a nepřála nic špatného. Pokud je to v mych silách tak s láskou pomohla. Ale i zde je tenká hranice, ne na ukor sobě sama, ale proto že to tak cítím , ale pokud nemám čas, tak to klidně řeknu a odložím na příště. Samozřejmě to myšleno tak, pokud mně někdo o pomoc požádá.

Z môjho pohľadu rozdiel medzi obetou, sebaláskou a pokorou..

Ako vnímam obetu som už napísala v jednom príspevku - niečo ako vyšší level slova dar, dar, ktorý sa dáva zo srdca a je ním často niečo, čo je aj pre danú osobu veľmi cenné, nenavrátiteľné. Napr. keď matka obetuje svoju obličku pre dieťa, alebo v náboženskej symbolike ide o Ježišov dar poznania...

Sebaláska je prirodzená, človečia, na najnižšom stupni slova (u depresívneho človeka) sa prejavuje aj v tom, že sa ľutuje a nedokáže si ublížiť. Má sa rád. V prepiatej podobe to môže byť človek, ktorého sa dotkne všetko, čo nie je podľa jeho predstáv. Má sa až príliš rád, aby čosi odlišné prijal a čo má rád si odoprel.

Pýcha je opakom pokory a zároveň s ňou žije na jednej osi. Kto má problém s pokorou, má problém aj s pýchou. Pýcha je z môjho pohľadu často len psychický blok - prehnaná sebaobrana, reakcia na skryté strachy, úzkosti, neprijaté tiene. Pokora je asi skôr ich prijatie, keď sa im pozrieš úprimne do očí.

tie otázky okolo pokory som dal kvôli tomu, že sa chystám napísať nové vlákno a ty mi asi čítaš trochu myšlienky. ten rozdiel tých troch vecí ktorý si napísala v prvej vete je skoro ako samotný nadpis aký tomu chcem dať :). žeby zase ten tvoj Neptún? ;) ten ak pracuje s informáciami a komunikáciou, tak nepozná hranice fyzického sveta a zmyslov. ten má v sebe vlastnosť niečo ako presakovanie. ak by si náhodou začala potiť niečo ako moje myšlienky, kľudne to celé napíš za mňa. máš môj súhlas -PUH-

je-li sebeláska přirozená, jak je možný mít se rád příliš?

Když v okolí nechci přijmout co není dle mejch představ, nestojí za tím právě opak? Ne přemíra dobrýho vztahu k sobě, ale neschopnost přijmout sebe sama?

Neodepře si někdy člověk něco právě proto, že sám sobě v tu chvíli stojí z nějakýho důvodu za víc?:)

-FLOWER--THUMBSUP-

Máš pravdu a presne o tomto som hovorila v predchádzajúcom príspevku - o poschodie vyššie;)
Takto oddelene sa javy ťažko vysvetľujú, pretože spolu úzko súvisia a navyše sú označované pojmami, ktorým pripisujeme aj svoje vlastné významy.
Preto som do nasledujúceho príspevku napísala "z môjho pohľadu", čo naznačuje aj to, že to vymedzenie vyjadruje moju skúsenosť, čiže to, ako veci prežívam/prežívala som ja. Nepredpokladám, že ich tak prežívajú aj iní a aj keď pojmy sú spoločensky dohodnuté významy, sú pružné - vznikajú a zanikajú spolu s vecami, ktoré sa už nepoužívajú, na niektoré sa úplne zabudne, niektoré majú širší záber a menia význam s dobou.

Nie je tak dávano a ešte celkom nepominul čas, keď som prežívala obrovskú psychickú bolesť ako reakciu na lásku, ktorú som cítila/ cítim a dokonca som ju v takom veľkom rozmere ani nevedela sama v sebe prijať. Nechcem zachádzať do podrobností, ale chovala som sa ako cvok, najradšej by som chodila cez kanále, vyradila by som ten chaos zo seba, zmietala som sa vo výčitkách, ale predsa len, bolo mi samej seba aj ľúto - inak by som to asi neprežila bez následkov. To odpustenie sebe chvíľu trvalo - veľmi ťažko by som sa v tom čase snažila od seba odlúčiť z tej zmesi sebalásku a odpor k sebe.
To neprijatie tieňov sa mixovalo s prúdom sebalásky (ľútosti) a bolo zalievané vlnami odporu k sebe (neprijatie). Ten zmätok ma doslova dusil, ani dýchať sa mi nedalo z úzkosti. A myslím, že s tej jednej strany (sebalásky) vystúpilo nakoniec aj sebaodpustenie - uvedomenie, že som robila tak, ako som momentálne najlepšie vedela. Chybne, spiatočnícky, neúprimne voči sebe, zbabelo - aj to som ja.
Možno som mala takto jednať, aby som sa naučila hlbšie precítiť, prežiť, prijať - to neviem, prečo sa veci dejú ako sa dejú.
Ale pochopila som, čo to znamená, že cesta do neba vedie cez peklo a že oblasť nevedomia je ako prales, nie ako ľalia.

jedna faktická otázka. písala si: a aj keď pojmy sú spoločensky dohodnuté významy, sú pružné - vznikajú a zanikajú spolu s vecami, ktoré sa už nepoužívajú, na niektoré sa úplne zabudne, niektoré majú širší záber a menia význam s dobou.

o čom potom točíme v diskusiách? o pojmoch, alebo o významoch?

Veď pojem (designát) zahŕňa, resp. zlučuje práve vzťah jazykového výrazu (designátor) a predmetu (denotát), čiže vzniká výraz s významom, ktorý sa pripisuje určitému predmetu alebo javu.

V pojme ide myslím o tri vzťahy v jednom: denotácia, designácia a signifikácia...
Pritom vzťah medzi denotátom a designátorom je arbitrárny/ľubovoľný - čiže tam bude pes zakopaný...
O tej pohyblivosti a presúvaní pojmov na okraj slovnej zásoby, alebo aj zanikaní archaizmov (niektoré archaické slová som naozaj v živote nepočula - čo boli v knihe uvedené) pekne píše štylistika. Mnohé historizmy sa presúvajú medzi archaizmy a potom zanikajú, vicišpán;)
Skús pozrieť vo fonetike a štylistike, tam je to podrobnejšie preskúmané, už som veľa zabudla, tak dúfam, že som nepopísala hovadiny.

No, ty moje otázky,to byla spíš taková úvaha hozená do plenéru, klidně bych na to založil nový téma, třeba se někdo přidá:)

jestli je tu nějaká životní Síla, která se v nás projevuje formou Lásky a roste ruku v ruce s růstem Poznání (u mně jo), a jestli je ta míra Poznání nekonečná...pak možná není bez hranic ani Síla a Láska k sobě.

ale ta sebelítost mi tam teda neštymuje:)