Raz sme na túto tému viedli debatu či skôr polemiku s mojim duchovným učiteľom/kamarátom a vtedy som urputne zastávala názor, že ak je niečo negatívne, nemôže to byť aj pozitívne. Jeho odpoveď ma vtedy prekvapila a veľmi neochotne som sa ju snažila prijať či skôr pochopiť. Hovoril v tom zmysle, že tu na svete sme vo svete duality a že preto je noc a deň, čierne a biele, mužský a ženský princíp atď. No čím vyššie sa dostal vo svojom hľadaní, tým viac opúšťal vnímanie napr. situácií ako dobrých a zlých, lebo tam sa už na človeka nepozerajú ako na dobrého a zlého, ale skôr ako na vedomého a neprebudeného či skôr menej uvedomelého. A teda nič nie je len zlé alebo dobré. Je to také, aké je. Aj tá istá udalosť sa niekomu môže javiť ako zlá a inému podľa úrovne jeho chápania či duchovného rastu zase ako dobrá, pretože to "zlé" čo sa mu deje, ho v konečnom dôsledku prebúdza a následne "prinúti" niečo pochopiť, alebo odpustiť a potom na sebe zmeniť, čím sa to akobyzlé stáva dobrým. Napr. ak sa dvaja vezmú, ona ho veľmi miluje, jemu to hladí ego, má ju síce do istej miery rád, ale nie je to hlboká láska. Po niekoľkých rokoch prídu na svet deti a pri prvej kríze ju podvedie a ona dlho zvažuje, nevie/nie je schopná odpustiť, nakoniec sa rozvedú. To, čo vtedy hodnotila ako najhoršie, čo sa jej stalo, po rokoch vidí inak, ako temnú noc duše, kedy zo dňa na deň prišla o to veľmi cenné, na čom si zakladala, a predsa to prežila a vyšla z toho silnejšia než predtým a už to vníma ako niečo svojím spôsobom dobré (okrem iného nemusí znášať jeho lakomstvo), bez čoho by nebola tým, čím je. Krásny príbeh na túto tému je v jednej knihe, no keďže si nechcel príklad z knihy, nebudem ho tu spomínať. Teraz ma napadlo, že keď sa pozrieme na monádu, je tam krásne vidieť, že aj v čiernom poli je zárodok bielej a naopak. Táto téma si zaslúži oveľa dlhšiu analýzu, ale snáď to, ako tomu rozumiem, postačí.:)