LÁSKA

osho ocividne rozpusta ego, mimo inych veci,.. a to, ze ho potrebujeme, sme tu uz rozoberali nespocetnekrat, dokonca aj Andrejka narusitelka vedela, ze si ho treba chranit:), len ona to trochu prehanala s tym chranenim, ja si ale myslim, ze s jeho pomocou sa da niekam dostat...

Láska podľa mňa plynie v ľuďoch neustále, ale v skutočnej podobe sa prejavuje až vtedy, keď je duša pripravená bez odporu a predsudkov pochopiť aj ten najnižší poklesok druhého človeka.
A prečo človek trvalo a po celý život potrebuje prejavovať lásku jednému človeku - partnerovi? Podľa mňa preto, aby neumrela duša človeka, lebo to, čo má nadľudský rozmer, býva živené vyššou silou. Aby láska zostala v neustálom prepojení, človek potrebuje život vo vzťahoch. Od destva ich potrebuje vo všetkých fomách - dcérskej, materskej, partnerskej, vnúčikovskej:)
Možno aj preto sa autori filozofickej antropológie Max Scheler a Arthur Gehlen uzhodli na tom, že človek sa od zvierat oddeľuje, takrečeno, schopnosťou vytvárať inštitúcie. Potrebujeme byť v stálom spojení s vyšším princípom, ktorý je v duši každého z nás.
A prečo práve láska k určitej, konkrétnej osobe? Možno preto, že vo verejných inštitúciách sa bežne neobjímame a najtesnejší a neustály kontakt človeka s človekom, a teda aj lásky s láskou, dosahujeme predsa len pri dotyku. A možno dvaja konkrétni partneri pociťujú k sebe lásku práve na zákalde dosiahnutej miery ich spojenia s všeobecnou Láskou.
Aj keď, najskôr to bude celkom inak, nelogicky, ale to vie len Láska sama:)

Mne tam naozaj to slovo "musí" nepasuje. Ak je to ozaj Láska, tak žiadna podmienka a "musí" je podmienka veľká. Ak je to ozaj Láska, tak tá "iba" je, prejavuje sa, žije v skutkoch, rozhodnutiach, slovách... Ak môžem pridať Tvojho obľúbenca Chalila, tak Láska má len jedno želanie, aby sa naplnila. A s tým súvisí aj odpoveď nie za Osha, ale za mňa na Tvoju otázku.
Byť s Ním zajedno nie je o jednotlivcovi, je to práve o celku. "Láska je naliehavé nutkanie byť zajedno s celkom" ... ak to chceš brať z úrovne jednotlivca, tak Tvoje rozhodovanie a konanie k iným je v súlade s celkom, celé Tvoje bytie je v súlade s Láskou a nevnímaš sa už iba ako jednotlivec, ale ako celok. Nevidíš rozdiel medzi ja a ty, preto to "hlboké nutkanie rozpustiť seba a teba a dosiahnuť tak jednoty".
Už nekonáš sebecky pre svoje ego, ktoré Ťa neustále nabáda, aby si robila veci pre jeho prospech, pre jeho individualitu a rast, pre jeho potreby a túžby.
A ako Vanda píše, s pomocou ega sa dá niekde dostať. Ja iba doplním, že záleží od toho, aké veľké je to ego.

Laska je trpezliva, laska je dobrotiva, nezavidi, laska sa nevystatuje a nenaduva, nie je neslusna, nie je sebecka, nerozculuje sa, nezmysla zle,
neraduje sa z nepravosti, ale tesi sa s pravdou,
vsetko znasa, vsetkemu veri, vsetkeho sa nadeja, vsetko pretrpi.
LASKA NIKDY NEPRESTANE, ale proroctva sa pominu, jazyky umlknu,
poznanie sa pominie.
Ked som bol dieta hovoril som ako dieta, konal som ako dieta,zmyslal som ako dieta, ale ked som sa stal muzom, zanechal som detske sposoby.
Doteraz vidime totizto len hmliste obrazy, akoby v zrkadle, ale potom tvarou v tvar.
Doteraz poznavam ciastocne, ale potom poznam tak, ako aj mna poznal(Boh).
Teraz vsak zostava viera, nadej a laska, to troje, ale najvacsia z nich je laska.

Vandi, si ma predbehla. Toto je nakrajšie z Biblie, Prvý lsit Korinťanom Hymnus na lásku

nechcem sa chváliť ale niečo z mojej tvorby:

Láska
Láska....
je taká mámivá,
je taká vášnivá,
je taká krásna,
je taká vzácna,
ťažko ju získať,
ľahko ju stratiť,
ľahko jej podľahnúť,
ťažko jej odolať
najťažšie na ňu zabudnúť.
Nuž taká je už raz tá LÁSKA ...
večná,
cudná,
ohnivá,
nebezpečná,
plná života,
očakávaní ,
sklamaní,
odpúšťaní,
milovaní,
dúfaní,
obetovaní,
dávaní-braní,
porozumení ...
LÁSKA taká jednoduchá a pritom tak zložitá

Tak keď sme už pri vlastnej tvorbe o láske, tiež pridám jednu pieseň, ktorú som si nedávno zložila a je v podstate dosť všeobecná, tak môže kľudne do éteru:)

Kiež by mi nebo vrátilo, čo mi raz sľubovalo.
Kiež by sa teraz stratilo, čo prišlo nevítané.
Kiež by tá pieseň o láske, veselšie v srdciach znela.
Kiež by tá báseň o nás dvoch, nebola čiernobiela.

Keby tie oči videli, čo v mojej duši plače,
telá sĺz by ich opili a otvorili zase.

Keby mi zostal iba duch, čo kvety spája v steblo,
snáď by opadlo tých sto múk a prišlo šťastie jedno.
A keby spadol súmrak chmár a prišlo teplé ráno,
kvapky rosy by zvonili a nie by bolo rovné s áno.

Kiež by si zaspal, smútok môj, na veky vekov, amen,
to by však človek musel mať, namiesto srdca kameň.

Prežívam to s Tebou... Krásne -HEART-

Krasne -HEART--FLOWER-

"Láska nie je tým, čo nás učia romantické piesne, láska je...
bez definícií. Miluj a príliš sa nepýtaj. Len miluj."

Toto napísal náš drahý Paolo Coelho,,,a presne tak to cítim aj ja. Čo je Láska sa podľa mňa nedá opísať slovami, definovať, ba ani obstojne k niečomu prirovnať.
Dá sa len cítiť.

Lenže takéto splynutie s celkom sa mi zdá tak trochu idealizáciou. Nemôžeme splynúť so všetkými a ani byť svojim konaním a rozhodovaním zajedno s celkom, to je nemožné. Môžeme byť však v súlade s väčšinou, ak dodržiavame spoločné zásady smerujúce v jej prospech. Alebo môžeme byť v pochopení s tými, ktorí tieto pravidlá z nejakého dôvodu porušujú a pochopiť ich v hĺbke a pri vlastnom nepovyšovaní, totiž, že konajú iba v mene tej živočíšnej stránky človeka, ktorej sme všetci nositeľmi...
Aj hádať sa v prospech dohody medzi dvomi ľuďmi je vlastne prirodzené, ak chceme nájsť prijateľný záver pre obe strany. Nedorozumenia sú predsa výsledkom rozdielnosti, alebo -CONFUSED- ? V tomto súhlasím skôr s Chalilom, ktorý ponecháva človeku priestor, vnímajúc inakosť ľudí. Aj do toho nadzemského sa podľa mňa zapájame len tou duchovnou časťou nášho vedomia, ktorú sme si počas života rozvinuli a ktorá je u každého rozdielna.
Práve kvôli rozdielnosti sme dostali 7 darov, medzi inými aj múdrosť, na základe ktorej rozlišujeme.

A láska sa nad nič nepovyšuje, ani nesúdi a necháva priestor aj rozumu. A nesúdi ani ego iného človeka a ani svoje vlastné, ale ho rešpektuje, a tým ho ovláda. Láska je podľa mňa o súlade medzi srdcom a rozumom, nie o ich disharmónii, preto dáva pokoj. Lebo ani srdce, ani rozum sme nedostali len tak.

So všetkými tu súhlasím, máte každý v niečom pravdu. Láska je preto taká rozmanitá, každý je iná, v ničom máte spoločné názory, v niečom ste rozdielni. preto sa to volá láska

Krátka citácia:

"Nejsme stejní a proto musíme vystoupat nad egoismus a zapojit úmysl s cílem dávat, bez jakéhokoli spojení s osobním prospěchem. Pouze za této podmínky bude člověk schopen se plně sjednotit s ostatními. Pak dosáhne dávání kvůli dávání a pak – dostávání kvůli dávání. Pouze pokud každý člověk půjde touto cestou, zavládne mezi nami dokonalá jednota."

Vôbec som nevedela, čo na túto tému napísať a či vôbec niečo.
Slovo láska je zrejme jedno z najfrekventovanejších a zároveň jedno z najrôznejšie chápaných slov.
Aký človek, taká láska. :)
Ale s tým, čo si napísala Aténka, s tým sa ja stotožňujem. Je to najbližšie reálnemu životu "tu a teraz", tak ako to vnímam aj ja.

a slovo musi povodne nepasovalo a tu je hned ako prva spomenuta podmienka definicie dosiahnutia jednoty:) laska naozaj nemusi:)

Tam to musí patrí :)
Pretože inak sa k láske nedopracujeme....

V novom čísle časopisu Geo som našla zaujímavý článok.
Myslím, že to sem patrí.

Viac ako 90 rokov sledujú psychológovia a lekári Harvardovej univerzity v Bostone priebeh života 814 mužov a žien z USA narodených medzi rokmi 1910 1930. Preskúmali históriu ich rodín, sprevádzali ich počas štúdia a vojenskej služby, zdokumentovali ich kariéru až po dôchodok a starobu....
...Porovnanie všetkých 814 biografií nielenže dáva rukolapné rady na prežitie dobrého života, ale aj relativizuje niektoré štandartné varovania lekárov.
Vysoká hladina cholesterolu, chronický stres a psychosomatické ochorenia nemajú žiadny merateľný vplyv na dĺžku života a zdravie v starobe, takisto ho nemajú ani komplikovaná povaha, genetické zaťaženie zo strany rodičov, či ich skorá smrť. Jeden z optimistických poznatkov Harvardskej štúdie je, že ani nešťastné detstvo nemusí byť prekliatim do života. Na väčšine skúmaných osôb sa v starobe už nijako neodzrkadľovalo to, čo prežili v mladosti.
Čo presne teda spája šťastných a zdravých všetkých vekových skupín a spoločenských vrstiev?
Je to tá istá čarovná sila, ktorá sa dá dokázať aj bez metodických meraní, pretože každému z nás doslova prichádza v ústrety pri každom osobnom stretnutí:
schopnosť milovať a byť milovaný. :)

Raz mi asi o vyše dvadsať rokov staršia priateľka povedala, že slobodní muži a ženy umierajú skôr, že si to všimla v rámci praxe aj v živote. Tak sme preberali, čím to asi tak môže byť.
Bola to práve tá priateľka, ktorá prešla kómou, z ktorej ju podľa jej slov vytiahol práve cieľ vychovať deti. Presnejšie, láska k deťom, mužovi. Aj keď stretla som sa už aj s opačnými prípadmi. Ale niečo pravdy na tom zrejme bude, že láska dáva silu prekonať všeličo:)

Malá mořská víla byla nejmladší dcerou mořského krále. Žila spolu s babičkou, otcem a pěti sestrami v korálovém zámku na mořském dně a byla ze všech sester nejkrásnější. Každá mořská víla se v den svých patnáctých narozenin mohla poprvé vynořit nad hladinu a spatřit svět lidí. Když konečně nadešel tento den i pro nejmladší mořskou princeznu, spatřila loď krásného prince, který se velmi podobal mramorové soše mladíka v její zahrádce, k níž chodila a kde také snila. S touhou v srdci pozorovala veselící se dvořany, oslavující princovy narozeniny. Vtom se strhla silná bouře a potopila loď i s princem. Malá princezna se zaradovala, hned si však uvědomila, že lidé se do jejich zámku dostávají pouze mrtví, proto se rozhodla prince zachránit a odnesla jej na břeh, kde se ho ujala jedna z dívek, které právě přicházely z chrámu stojícího poblíž. Den co den pak tesknila po princi, dokud jí sestry nepomohly zjistit, kde stojí zámek jeho otce. Zde pak trávila mnoho hodin.

Z babiččina vyprávění se dozvěděla, že je možné, aby se mořská žena stala člověkem a získala lidskou duši. Musel by se do ní zamilovat člověk a pojmout jí za manželku. V den, kdy se jejich ruce spojí, přejde jeho duše do ní, aniž by ztratil svou. Nestane-li se ale tak, zemře mořská víla první jitro po jeho sňatku s jinou. Zamilovaná víla se rozhodne toto riziko podstoupit a navštíví mořskou čarodějnici, která jí, výměnou za nejcennější věc, kterou má, totiž nejkrásnější hlas ze všech bytostí, připraví nápoj. Tento nápoj promění rybí ocas v překrásné nohy, jejichž ladnosti v chůzi se nemůže žádná smrtelnice vyrovnat. Mořská víla poté vystoupí z moře, setká se s princem, který je jí okouzlen a tráví s půvabnou neznámou veškerý čas. Svou lásku ale již věnoval dívce, která ho zachránila po ztroskotání lodi a jíž je malá mořská víla podobná. Je jí dívka, která se nad princem sklonila na pláži u kláštera.
Na otcovo přání se princ vydává do sousední země, aby se dvořil dceři sousedního krále. Malá mořská víla je ztracena, protože královou dcerou je dívka, která našla prince na pláži, a i ona se do něj zamilovala na první pohled. Brzy se koná velkolepá svatba. Oslav na lodi se účastní i mořská víla, jíž před úsvitem navštíví její sestry. Nechaly si od čarodějnice ustřihnout vlasy výměnou za radu. Krev mořské víle změnila rybí ocas v nohy a krev může kouzlo opět zvrátit. S dýkou v ruce se víla přiblíží ke stanu novomanželů, kde je uvidí spát v objetí. V mžiku se rozhodne, odhodí nůž, za nímž skočí pak s prvními paprsky slunce do vln. Nezemře však, ale přidá se k sestrám vzduchu, které pomáhají lidem a po třech stech letech služby získají nesmrtelnou duši. Jejich čas se zkrátí, pokud v lidském stavení naleznou hodné dítě, pokud nad ním ale musejí zaplakat, jejich zkušební doba se s každou prolitou slzou o den prodlouží.

V tom je ten fígeľ, že láska je nedefinovateľná.
Svet je žena, žena je život, život je telo, telo je cit, to sú definovateľné pravdy.
Prirodzená túžba muža je naplniť ženu láskou, vcítiť sa do nej, nazrieť do hĺbky jej srdca a nájsť v ňom seba.