PôROD

Tak ja som zas pre zmenu natrafila na Duseka v kratkej reportazi o prirodzenom porode.
https://www.youtube.com/watch?v=YDwMPaBCGJE />

Preco strach z neznama?To neexistuje,rodili sme uz velakrat,zili sme velakrat aj zomierali.Tie vsetky energie su v nas,nie su oddelitelne.:)

Ne každá duše je natolik vyspělá, že se dokáže bez problémů rozpomenout na předešlé životy. Proto ten strach :)

Dobrý deň,
ja som tento zážitok mala a nikdy naň nezabudnem. Stalo sa to pred piatimi rokmi, keď moja 22 ročná dcéra predčasne porodila v írskom Corku. Nikdy som si nemyslela, že budem prítomná pri narodení môjho vnúčaťa.
Dcérka je veriaca, rozhodla sa pre prirodzený pôrod bez akéhokoľvek zásahu do organizmu, bez jeho urýchľovania, len za asistencie pôrodnej asistentky atď. Ja som spočiatku nevedela, o čo sa jedná, obe deti som síce porodila "krásne", no klasicky, ako to poznáme z filmov - v polohe na chrbte, v svetle reflektorov a s celým zdravotníckym tímom dookola...
Zopár informácií o dcére - je síce vysoká, ale veľmi útla, bruško takmer nemala, počas tehotenstva to nemala ľahké - neustále lietala z Írska na Slovensko, pretože študovala aj tam, aj u nás... štúdium sa nedalo prerušiť, tak bojovala na dvoch frontoch... bolo to pre ňu náročné. Možno práve preto prišli pôrodné bolesti skôr - až o dva mesiace. Bola Veľká noc a ja som ju prišla do Írska navštívíť - a hlavne povzbudiť, lebo klesala na duchu... nečakala som však, že deň pred mojím odletom na Slovensko jej odtečie plodová voda a vezmú ju do nemocnice... Bol to pre mňa šok. No oni to tam tak katastrofálne nevnímali. Po 10 hodinách (dohľadu) ju vzali na "sálu" - spolu aj so mnou. Sála bola jedna miestnosť asi 3krát 3 metre. Sestrička sa opýtala, akú hudbu si prosí. To sme ešte netušili, že Mozarta budeme počúvať 6 hodín. Na "sále" bola vedľa lôžka jedna fit-lopta, na ktorej sa dcérka pohojdávala a predýchavala kontrakcie. Trvalo to takmer 5 hodín. Sestrička sa občas pozrela na dcérino bruchu a spokojne čítala nejakú knižku. Priznám sa, mala som obrovský strach o dcéru i vnúča... ale asistentka nás ubezpečovala, že všetko je ok. Potom začal samotný pôrod - dcéra bola v polohe na lakťoch a kolenách. Trvalo to asi 2O minút a dieťatko bolo na svete. Moje katastrofické scenáre sa nenaplnili - dieťa nebolo treba kriesiť, samo sa nahnevane rozplakalo, ani len kvapka krvi na ňom nebola, iba čo ho jemne poutierali od mazu - žiadne rýchle kúpele, ako voľakedy u nás, na Slovensku. Dieťatko položili dcérke na hruď, ja som mala prestrihnúť pupočnú šnúru... potom vnúčika obliekli a dcére priložili na prsník. Bolo to nádherné, žiadny inkubátor a pod. nebol treba. Na druhý deň ich pustili domov. Dcéru ani "nestrihali", ani "nezašívali", hoci je veľmi uzučká. Zrejme ten postupný prirodzený pôrod tomu napomohol, že ostala takto... Bol to pre mňa nezabudnuteľný zážitok. P.S. Takto isto porodila o tri roky aj dievčatko - moju vnučku. Pri tom som však už nebola. No prekvapenie sa konalo aj tak - narodila sa v deň mojich narodenín, takže ja aj vnučka sme 6.6.

:) ďakujem za povzbudivý príbeh

mnoho žien u nás si myslí, že mali šťastie, že boli v pôrodnici, i ja som vraj vyliezala na svet s pupočnou šnúrou okolo krku... no pri prirodzenom pôrode (kde je hlavnou podmienkou prostredie, teda pokoj, prítmie, pohoda, žiaden stres a strach) nie je ani pupočná šnúra okolo krku problém, len to trvá dlhšie, dieťatko má pud sebazáchovy a pre skúsenú asistentku to problém nie je....
netušila som že i predčasný pôrod v siedmych mesiacoch môže byť tak hladký a prirodzený....

ďakujem, a v šetko naj k narodeninám vám obom, je to veď už o pár dní -FLOWER-

ahoj hanka,
nečítala som to tu všetko, ale tento tvoj posledný príspevok ma inšpiruje k odpovedi.
ja som to zažila dva krát, veď to moje menšie aj poznáš...
prvý pôrod trval tri dni. v podstate mi ho vyvolali z dôvodu komplikácií prezretej placenty, nízkych prietokov v pupočnej šnúry a poloodtečenej zelenej plodovej vode. naobed vyvolali, večer zastavili, čo som vôbec necítila, celú noc som cítila kontrakcie, i keď miernejšie, spala som tak hodinu a počúvala plačúce bábätká. ráno mi opäť dali vyvolávačku, do šiestej sa nič nedialo okrem mojich preťažkých vzdychov. o šiestej ma už nemohli sestričky počúvať, tak ma poslali na vzdycháreň, ale najprv mi gynekolog rozmasíroval krčok, ktorý sa nechcel otvárať na 2 cm, aby ma odtiaľ nevrátili. potom do mňa niečo pumpli, nech to ide lepšie. celú noc som prechodila na vzdychárni. o tretej ráno stratila so mnou trpezlivosť aj sestrička zo vzdychárne a ukecala doktora, že som zrelá aby mi dali ešte niečo. podotýkam, že bol spln a normálne sa rodia tri deti denne v našej pôrodnici, vtedy ich bolo sedemnásť. o tretej v noci ma vytrepali na stôl, a keď mi už začalo trpnúť moje vysmednuté telo ( 24 hodín som nepila, nejedla), čo s tým nesúvisí, začala ma sestrička polohovať, vtedy sa malá otočila, brzdila ju krátka pupočná šnúra a behom 5 minút vyšla na svet spôsobom, že som ani nemusela tlačiť. bola som dotrhaná tak, že som sa liečila ešte dva mesiace. po takomto pôrode som už nemala chuť to ešte raz zažiť.
časom sa ale ozvala túžba po ďalšom dieťati a ja som o rodení, kojení a deťoch dosť počítala. mimo iného aj o tom, ako sa k tomu stavia matka. zistila som, že toto celé bolo výsledkom môjho myslenia. každú kontrakciu som brzdila vedome ako sa len dalo. lebo bolela. nechápala som, že ak ju príjmem ako bránu k môjmu dieťaťu pôjde to inak.
ninka sa narodila úplne iným spôsobom. za necelé tri hodiny. každú kontrakciu som vítala a vizualizovala som si, ako sa otváram. mala takmer štyri kilá a ja som bola minimálne roztrhaná, na štvrtý deň po pôrode som umývala doma podlahu v kuchyni.
nemocnicu som nevnímala ako nepriateľské miesto, nebolo to tam nič moc, to ani nehovorím o prístupe ku kojeniu, alebo iné takmer milé príhody. cítila som sa tam bezpečne. a povzniesla som sa aj nad lekárske konzilíum asi tridsiatich lekárov čumiacich na môj krčok maternice.
chcem iba povedať, že to, ako prebehli moje pôrody bolo výsledkom môjho myslenia, môjho strachu a nedočkavosti, obáv a tešenia sa.
predpokladám, že tretie by som porodila za tri minúty....heheh.
nech sa rozhodneš akokoľvek, malo by to byť len tvoje rozhodnutie.
urob tak ako cítiš a nielen pri pôrode, ale aj potom ďalej.
chcela som iba poukázať na to, že ako pôrod prebieha je výsledkom myslenia matky. ak sa nebudeš báť, pôjde to ľahko. toť môj názor. -PUH-

Wow, za tento příběh díky!-BOW-
Je sice krásné když někdo píše jak má super porody, ale ty jsi zažila každý porod jinak a očividně jsi něco velmi důležitého pochopila. TO je pro mě povzbudivá informace. "Bolest jako brána", to se mě niterně dotklo. Cítím to jako osobní posleství a myslím, že v budoucnu to bude hrát velmi zásadní roli v mém životě. Ještě jednou díky-HEART- Mám pocit, že už více chápu, proč se v některých kulturách tvrdí, že žena která rodila, je moudrá žena.

:), rado sa stalo -FLOWER-...no a pôrodom to len začína. hehehe. každej žene nádherný príbeh.... takže tehotným aj bezdetným: trochu vám závidím, že vás to ešte len čaká...

Ahoj,
čítala som si Tvoje príspevky, sú veľmi sympatické... ja som v tom mojom nespomenula, že vnúčik, ktorý sa narodil v Írsku prirodzeným pôrodom dva mesiace pred termínom, je vlastne dieťaťom Afričana a mojej dcéry - belošky. Má predkov z Nigérie a Ghany... je to krásny a múdry chlapček, so zvláštnymi schopnosťami (vraj ako väčšina detí, len im to dospelí časom vezmeme - berieme to ako detskú fantáziu) Malý Jamie mi dokáže "zobrať" bolesť, nikto mu to nepovedal, ako... sám robí také zvláštne pohyby a na otázku, čo to robí, odpovie - beriem babke bolesť a hádžem ju do ohňa. Má mimoriadne vyvinutú intuíciu - dcérke (svojej matke) naliehavo tvrdil, že to materské znamienko je "zlé" a keď išla k lekárovi, zistili jej melanóm v nultom štádiu... atď. Ale chcela som písať o inom - o tom, prečo nás pôrod nebolel... s dcérou nechápeme, prečo vo všetkých filmoch ukazujú pôrod ako niečo príšerné, ako nejaké mučenie v stredoveku - ženy kričia, lekári sú celí pofŕkaní od krvi... aj mňa to bolelo, ale tá bolesť mala zmysel a nemyslela som v tej chvíli na seba, ale na svoje dieťatko, aby som mu to uľahčila. Veď práve preň je to najväčší šok vyjsť z bezpečia maternice na tento svet. Aby si pochopila moje zmýšľanie, musím niečo spomenúť - v osemnástich rokoch mi vyoperovali ľavý vaječník - vraj nejaký nezhubný tumor... a z pravého tiež niečo vzali. Bolo to pre mňa hrozné, myslela som si, že nikdy nebudem mať deti. Trpela som tou myšlienkou, a keď som otehotnela ako vysokoškoláčka, úplne normálne, len tak z lásky... bol to zázrak, tešila som sa ako blázon, celé tehotenstvo som jasala a pôrod bol pre mňa oslavou materstva - dokonca aj lekár, pôrodník, mi napísal ďakovný list, že už dávno nezažil taký pôrod, kde matka natoľko spolupracuje a teší sa na dieťatko. Predsa v takej chvíli nemyslí človek na seba a na svoje bolesti! Áno, bolelo to, ale myšlienka na dieťa tú bolesť vyniesla na vyššiu úroveň, pozdvihla ju ako niečo výnimočné... obe svoje deti som dlho dojčila a boli pre mňa zázrakom... dcérka je mojím opakom (myslím fyzicky - je útla, a má veľmi malé prsia...), no napriek tomu svoje deti dojčila dva roky. V tej írskej nemocnici sa na ňu chodili pozerať ako na atrakciu, pretože írske ženy rodia v narkóze a o dojčení nechcú ani počuť. Hoci je to najkrajšia a najpohodlnejšia vec na svete - blízkosť dieťaťa a matky - a mliečko je vždy po ruke, netreba v noci vstávať a miešať sunár, zohrievať a pod. Som hrdá na svoju dcéru a dúfam, že na tom mám svoj podiel aj ja - nikdy som jej pôrod (ako mladému dievčaťu) neopisovala ako niečo hrozné, ale naopak - ako niečo výnimočné, krásne... Apropo - ak si niekto myslí, že som mala len šťastie, tak môj príbeh má pokračovanie...syn mal okolo krku štyrikrát obtočenú pupočnú šnúru, bol to dlhý a ťažký pôrod, ale tešila som sa a všetko nakoniec dobre dopadlo. Prajem všetko dobré...

:)-BOW--FLOWER--HEART-

ďakujem... aj za prianie k narodeninám. Myslím, že téma pôrodu by mala byť otvorenou - pre všetkých, nielen pre ženy. Naozaj som rada, že si (ste) túto tému načrtla. Totiž až pri pôrodoch som pochopila, že zázraky sa naozaj dejú a som vďačná Bohu, vesmíru, že mi ich ukázal... Prajem veľa šťastia! Marta

Óó -HEART- krásné! Děkuji za reakci.
Myslím, že jako matka jsi měla a máš určitě pozitivní vliv na své děti a potažmo vnoučata. Určitě jsi k přirozeným porodům dcery velmi přispěla.
Snad se mi poštěstí v příštím životě mít takovou matku, a samotné mi bude dáno i v tomto životě zpracovat téma ženství v každém směru, co možná nejvíce, tak aby to mělo pozitivní vliv na další generace.
Malého Jamieho bych si tady hned pozvala, furt mi totiž něco je, tak by mi možná řekl, kde je chyba :D Jsou nádherní černoušci, už jsem zkoukla -FLOWER-
I já Tobě a tvé rodině přeji vše dobré-FLOWER-

Zhodou okolnosti ide v TV program I didn't know I was pregnant - Nevedela som, ze som tehotna. Je to serial o zenach, ktore nemali ponatia, ze su tehotne, az do porodu ked casto porodili samotne, vacsinou na WC. Su to dost sokujuce pribehy, ked ani zeny, ktore uz rodili netusili, ze za ich velkymi bolestami sa skryva bliziaci sa porod. V tychto pribehoch napokon vsetko dobre dopadlo, a deti su zdrave, neutrpeli nastastie ziadnu ujmu na zdravi.
http://www.youtube.com/watch?v=vCfXhJZjcYI

Krasne pribehy, a vsetko najlepsie prajem k narodeninam pre oboch-FLOWER-