Psychicky vampirizmus - clanok

Nasla som k tejto teme celkom zaujimavy clanok:


Psychický vampirizmus spočíva predovšetkým v tom, že upír zaťažuje skutočnými alebo vymyslenými problémami okolitých ľudí, pričom si obete hľadá spomedzi citlivých, málo asertívnych osobností, ktoré ho nedokážu odmietnúť, ale venujú mu celú pozornosť, starostlivosť či citovú spoluúčasť, čo je spojené s transferom životnej energie. Emocionálny vampír manipuluje s obeťou tak, že mu energiu odovzdáva dobrovoľne a až potom ju začína „vysávať“, čo spôsobuje, že dotyčná osoba stráca omnoho viac, ako je to bežné v prípade pocitu ľútosti či ochoty pomáhať. V niektorých prípadoch sa to spája aj s vynucovaním materiálnej pomoci.

Znamená to azda, že každý, kto rozpráva o svojich problémoch a hľadá u iných ľudí pomoc či útechu je psychickým upírom? Samozrejme, že nie – vzájomný rozhovor o starostiach, zdieľanie pocitov a obetovanie sa pre niekoho sú zdravé elementy normálnych medziľudských vzťahov – u psychického upíra a jeho obere však nadobúdajú až neprirodzené rozmery. Ako to však môžeme rozlíšiť?

„Po prvé – upír na citovej úrovni nikdy nič nedáva. Môže k sebe pripútať obeť prostredníctvom sexu, vyjadrením priateľstva alebo spoluúčasti, ale sám je pocitovo prázdny, keďže nedokáže vytvoriť žiadnu silnú, vlastnú emóciu, ktorou by mohol obdarovať toho druhého. Večne hľadá podporu, ale sám ju nedokáže dať. Tento vzťah je asymetrický, podobný tomu, v ktorom je jeden z partnerov alkoholikom a ten druhý ho chráni, ľutuje a pomáha, za čo nedostáva nič iné, ako len pochybnú satisfakciu z takejto úlohy. Po druhé – psychický vampirizmus sa líši od zdravého vzťahu tým, že vynucovanie ľútosti je pre upíra jediným spôsobom interakcie. Jeho medziľudské vzťahy sú založené hlavne na žalovaní sa, očakávaní starostlivosti a pomoci. Nedokáže nadviazať vzťahy zbavené týchto súčastí a vo vzťahoch už existujúcich zase dominujú. Po tretie – psychický upír môže upadnúť do mýtománie a vymýšľať si nešťastia, do ktorých mal upadnúť, aby sa mu dostalo súcitu. Často po nejakom čase začína tomu veriť, akoby sa to stalo naozaj, a tak zaniká hranica medzi skutočnosťou a fikciou. Každý, kto až príliš ochotne rozpráva o traumách, ktoré mal prežiť, je ich až nepravdepodobne veľa, sú neobvyklé, alebo nepasujú k danej osobe a jej životopisu, môže byť psychickým upírom a vtedy overenie pravdivosti jeho výpovede môže byť veľmi užitočným postupom.“

Verím, že si neposlúžime príliš násilnou analógiou, pokiaľ syndróm obete psychického upíra prirovnáme k anémii. Takto postihnutý človek stráca vitalitu, stáva sa ospalým, ťažko sa koncentruje a jeho nepozornosť mu môže spôsobiť mnohé ťažkosti v pracovnom i osobnom živote. Upírova obeť nenachádza síl, aby sa podujala uskutočňovať dlhodobejšie ciele, čo sa často prejavuje v zhoršení výsledkov v zamestnaní alebo štúdiu, z dôvodu nepochopiteľnej letargie a neschopnosti zodpovedne sa venovať záležitostiam. Sprevádza ju neodbytný pocit vnútornej prázdnoty, či vyprahnutia, vedúci až ku psychosomatickým poruchám.

Iným príznakom je bezdôvodný nepokoj, bez príčiny sa objavujúca, intenzívna hrôza pred smrťou, ktorá sa premieta aj do snov a v prípade zvýšenej citlivosti sa formou odreagovania môže stať náhla fascinácia smrťou či krvou, naberajúca v extrémnych prípadoch ľahké formy sebamrzačenia. Tento stav sa spravidla viaže s podnietením tvorivých aktivít, ktoré však majú charakter vyčerpávajúcej, horúčkovitej činnosti – diela, ktoré vzniknú, sa potom spravidla líšia od predchádzajúcich, akoby boli výtvorom niekoho iného. Mnohé z týchto príznakov však môžu mať úplne iné príčiny a bolo by predčasné usudzovať hneď na účinkovanie psychického upíra. Najlepším spôsobom overenia skutočných príčin je analýza okolia – pokiaľ sa niekto v blízkosti postihnutých prejavuje ako silná osobnosť, s nezvyčajnou charizmou a energiou, priťahujúci ostatných nezvyklými záujmami, nie je vylúčené, že sme sa stretli s upírom.

Psychický upír dokonale ovláda umenie zapôsobiť na vyhliadnutú obeť, keďže hneď na začiatku vsadí na prvotný dojem. Zdá sa byť okúzľujúcim, inteligentným a pozorným, a my nedokážeme túto pascu prehliadnúť. Urobí nás od neho závislými, a keď si už nedokážeme život bez neho predstaviť, začína snovať svoje zámery. Cynicky využíva svoju obeť, ktorá aj keď tuší, že sa deje niečo zlé, snaží sa uchovať si moment očarenia a seba obviňuje z toho, že vzťah už nefunguje ako predtým.

Michaela upírku spoznala počas štúdia na vysokej škole. Jej „priateľka“ Elvíra bola sebavedomá, sčítaná, počúvala gotickú hudbu a sama si aj šila extravagantné kostýmy. Keď išla po ulici, málokto odolal tomu, aby sa za ňou neobzrel. Michaela oproti nej pochádzala z malej dediny a bola jedným z tých „neviditeľných“ dievčat, oblečených v rifliach z čínskeho butiku. Napriek tomu si ju však oslňujúca Elvíra „veľkodušne“ vybrala za priateľku. Dohoda však bola jasná – platí to, čo ona hovorí.

„Iba ona určovala, s kým sa budeme stretávať a čo budeme robiť,“ spomína Michaela. „Prečo som to dovolila, to je naozaj ťažké vysvetliť. Bola môj vzor, imponovalo mi, že sa chce práve so mnou priateliť.“ Po chvíli s povzdychom, akoby pre seba, dodáva: „A bola som hlúpa.“

Po niekoľkých rokoch štúdia už Michaela nebola žiadnou zakríknutou dievčinou z dediny a pomaly jej dochádzalo, ako jej „priateľka“ ruinuje život. Pokúšala sa s ňou prerušiť kontakty, ale Elvíre nerobilo problém cestovať za ňou aj dve hodiny autom, aby sa so „svojou“ Michaelou stretla a zdôrazňovala, ako sa kvôli nej obetuje. Všetci na ňu pozerali s obdivom – a tá zlá bola Michaela: „Vedela som, že jej nezáleží na mojom priateľstve. Jednoducho sa chcela so mnou iba pobaviť, ale už som sa ňou nenechala očarovať a naše cesty sa rozišli.“

Ako sa zdá, ženy sú pre psychických upírov ľahšou korisťou. Keď majú vo vzťahu s niečim nesúhlasiť, majú pocity viny a výčitky svedomia. Veľmi často vo zväzku s mužom, ktorý si ich neváži, vidia svoje obetavé poslanie: keď ich ktosi využíva, s pokorou to prijímajú.

Ivana poznala Richarda v práci. Bol vo vedúcej funkcii a jeho podriadení tvrdili, že je to suchopárny človek, ktorý od každého odstup. „Napadlo mi, že to môže byť veľmi citlivý muž, ktorý pod zdaním neprístupnosti skrýva svoje vnútorné zranenie,“ vysvetľuje Ivana. „Okrem toho sa mi veľmi páčil, takže som sa nechala nachytať.“

Keď sa ale Ivane podarilo „roztopiť ľady“ a začali spolu chodiť, vysvitlo, že napriek tomu, že Richard potreboval teplo, sám ostal mrazivo chladným. Ničil ju a zároveň priťahoval:

„Bola som len jeho zábavka. Keď som mala narodeniny, začal váhať s tým, či príde a až do konca ma držal v neistote. Po celý čas som myslela iba na neho, namiesto toho, aby som sa dobre zabavila. Nakoniec sa objavil až ako posledný hosť a ostal stáť bokom. A mne v tej chvíli bolo úplne hrozne – nič ma netešilo, ani moja oslava, ani moji priatelia.“

Napriek tomu, že sa Ivana s Richardom rozišli, nepodarilo sa jej úplne vymaniť z jeho vplyvu: „Keď sa mi ozve, nedokážem mu nič odmietnúť,“ hovorí so slzami v očiach. „Neviem prečo, ale jednoducho nemôžem.“

Psychický upír často zvedie obeť zdaním bezradnosti, keď sa v jeho blízkosti cítime byť cenní a potrební. Postupne sa však ukazuje, že chce omnoho viac, ako mu môžeme venovať. A potom nás odhodí, keď sme jeho zámerom poslúžili alebo nahliadli do zákulisia temnej hry: „Takúto manipuláciu je len veľmi ťažké odhaliť,“ píše psychoterapeutka Agnieszka Krammová. „Našťastie máme signál, ktorý nás vystríha, že má niekto s nami nekalé úmysly. Naše telo sa totiž nedá oklamať medovými rečami, a keď sa niekto pohráva s našimi citmi, je ubité a vyčerpané.“

Upír väčšinou dobre pozná svoje obete a neútočí náhodne, keďže usmernenie jeho vôle k odsávaniu životnej energie vyžaduje utvorenie astrálneho puta dotykom alebo prostredníctvom silných emócií. Podozrenie z útoku psychického upíra nie je iba výhovorkou za absenciu vlastnej asertívnosti či duševnej rovnováhy – podstata energetického vampirizmu spočíva skôr v manipulácii (ktorou vlastne aj je, pokiaľ odhliadneme od melodramatického názvu, aký sme mu prisúdili) spočívajúcej v narušení vnímania sebaúcty a vyvolaní pocitu závislosti. „Upíri sú vrahovia,“ parafrázujme v prenesenom zmysle Anne Riceovú. „Predátori. A ich vševidiace oči im boli dané, aby získali odstup. Schopnosť vidieť ľudské bytie v jeho celistvosti, nie s nejakou sentimentálnou ľútosťou, ale so vzrušujúcim uspokojením, že sú koncom citového života.“

Ochranu pred psychickými upírmi nám neposkytne cesnakový veniec, ale rezolútne odmietnutie ich návrhov, schopnosť povedať „Nie“ či demaskovanie citového vydierania. Netreba sa ich obávať, ale treba sa im brániť – kontakt s takýmito ľuďmi je typickým prípadom toxického vzťahu. Práve na nich myslela napríklad Barbara de Angelisová, keď v knihe „Tajomstvo partnerstva“ definuje toxického svokra či svokru prekračujúcich hranice medzi nimi a manželským partnerom svojho syna či dcéry. „Stávajú sa upírmi vášho času a energie,“ píše bez okolkov o ľuďoch, ktorí nevestu či zaťa trestajú za to, že im „ukradol“ dieťa tým, že sa na neho dívajú cez prsty, správajú ako k onuci a oberajú ho o radosť zo spolužitia.

Najlepším spôsobom, ako vylúčiť človeka, ktorý vám „pije krv“, je odstrániť ho zo svojho života, čo však nie je ani zďaleka jednoduché. Úplné prerušenie kontaktov upírovi znemožní odsávať vitalitu alebo ju sťaží natoľko, že obeť začne hľadať inde. Vnútorne zdôvodnené, vedomé rozhodnutie opustiť nezdravý vzťah s psychickým upírom je obyčajne dostatočným, najviac rozšíreným riešením, ku ktorému sme podvedome vedení. Prevenciou môže byť aj zbavenie sa charakteristiky obete, spočívajúcej predovšetkým v nedostatočnej asertivite. Vedomie vlastnej hodnoty je možné posilňovať fyzickým, či duchovným cvičením, oddaním sa obľúbeným záujmom a činnostiam, keďže sa OBEŤAMI psychických upírov stávajú predovšetkým tí, KTORÍ ZANEDBÁVAJÚ VLASTNÉ POTREBY A STAVAJÚ SA DO SERVILNEJ POZÍCIE PRE INÝCH.

„Celá nenávisť, ktorá sa vo mne zrodila, začala posadnutosťou k nemu,“ píše jedna z obetí psychického upíra. „Nebola som schopná nič robiť, na niečo iné myslieť, skrátka normálne existovať. Moje myšlienky sa aj tak točili okolo jednej a tej istej osoby, okolo neho samého. Vedela som, kým je, vedela som, čo robí, ako sa to skončí, veď som ho nestretla prvýkrát. Napriek tomu som však túžila, aby mi zaklopal na dvere, napísal, alebo ma inak skontaktoval. Dychtila som po ňom každou čiastkou svojho tela. Bola som nahnevaná sama na seba, prečo mi tak chýba. Prečo nedokážem na neho zabudnúť, napriek tomu, čo mi spravil, ale ďalej po ňom prahnem? Nebol to diabol, aj keď teda neviem – bol to priam ukážkový prípad citového upíra, akého si je len možné predstaviť, a ja som bola názorný prípad jeho obete.

Myslíte, že je to choré? Alebo nepravdivé, vymyslené či zveličené? Možno, ale to som neriešila – hľadala som predovšetkým spôsob obrany a to, ako mu uniknúť. Bolo mi to súdené a spamätávala som sa dlho. Ale on sa znova objavil v mojom živote a zničil môj aj tak narušený pokoj. Podviedol ma, oklamal, prekrúcal pravdu a využíval moje útrapy, aby som mu uverila, zdôverila sa a zabával sa na mojich pocitoch. Neviem, aký bude koniec tohto príbehu, ktorý stále pokračuje, v ktorého strede sa nachádzam a sama ho tiež tvorím.“

V situácii, kedy obeť uviazla v osídlach vampírskeho vzťahu do miery, že si nedokáže samotná pomôcť, je potrebné vyhľadať pomoc bioterapeuta, pričom je však namieste ostražitosť, keďže mnoho z nich nie je naozaj tými, za ktorých sa vydávajú – počínajúc od rozmanitých šarlatánov a „čarodejov na objednávku“ až po psychických upírov, skrývajúcich sa medzi nimi ako vlci v rúšku baránkov. Ten, kto sa chce podujať na otvorený súboj s upírom, musí byť silný a sám dobre chránený, keďže jeho protivník má k dispozícii neporovnateľne väčšie kvantum životnej energie, získanej od iných. Zaujímavou súčasťou horrorovej kultúry je potom nepočetná skupina „lovcov upírov“, pre ktorých sa boj proti vampirizmu stal neoddeliteľnou súčasťou života a usilovne sa v ňom cvičia.

V podstate existujú iba dve základné cesty – a žiadna z nich nie je jednoduchá. Prvá počíta so spôsobmi, aké môžu zbaviť „upíra“ jeho návykov, čo sa však sotva kedy podarí. Druhá zase s „neutralizáciou“ upíra, ktorá ho pripraví o možnosť odsávať energiu vytvorením akéhosi „astrálneho väzenia“, čo – nech to už vyznieva akokoľvek absurdne – je úlohou iba pre expertov hlboko znalých veci. Takto zablokovaný upír bude pociťovať príznaky energetického hladu, keďže jeho konštitúcia už dávno privykla na prijímanie životnej vitality z iných osôb, čo v konečnom dôsledku môže viesť k obnovovaniu energie aury spôsobom bežným u ostatných, a teda oslobodeniu od bremena vampirizmu, ale pri nepriaznivom zvrate aj ku deštrukčnému správaniu, vrátane vlastnej osoby a samovražedným sklonom, aj keď si predtým nepripúšťal svoju smrteľnosť:

„Koľko upírov má podľa vás dosť vytrvalosti pre nesmrteľnosť? “ pýta sa v Riceovej románe jeden z upírov. „Začínajú s veľmi neutešenými predstavami o nej. Pretože keď sa stávajú nesmrteľnými, chcú, aby sa zachovalo všetko, čo poznajú a čo si obľúbili. V skutočnosti sa však mení všetko okrem upírov samotných; všetko okrem nás sa neustále deformuje. Pokiaľ jedinec nemá pružnú myseľ, a často dokonca aj keď ju má, nesmrteľnosť sa čoskoro stane kajúcnym verdiktom v blázinci figúr a tvarov, ktoré sú beznádejne nezrozumiteľné a bezcenné. Jedného večera upír vstane a uskutoční to, čoho sa bál snáď desiatky rokov, pretože jednoducho už za žiadnu cenu nechce ďalej žiť. To, že akýkoľvek štýl či forma existencie mu robili nesmrteľnosť príťažlivou, bolo zmetené z povrchu zeme a nezostáva nič, čo by ho vyslobodilo zo zúfalstva. Okrem samovraždy. A často nikto v jeho okolí ani nepostrehne, že je v hlbokej depresii. Už dávno prestal hovoriť o sebe či o čomkoľvek inom. Chce zaniknúť.“

Obeťami psychických upírov sa najčastejšie stávajú tí, ktorí nemajú odvahu, aby bojovali o vlastný psychický komfort a súkromie. Nie je im ľahké vymaniť sa z osídiel „lupičov energie“ kategorickým „Prestaň ma už konečne trápiť!“ Upír neznesie, keď mu niekto vymedzí hranice, v tej chvíli obeť opustí alebo sa nad svojim konaním zamyslí. „Na dobro obrátený upír“ potrebuje pomoc psychológa, ktorý mu vysvetlí, čo v živote spôsobilo, že jeho doterajšie vzťahy boli len manipuláciou. „Na lásku konvertovaný upír“ je tak vďaka tomu schopný nanovo objaviť seba i city, hoci je to spojené aj s umením utrpenia, ako o tom hovorí jeden z nich, ktorý zobral na seba ťažké bremeno pokánia a samoty:

„Láskou naplnené srdce je mäkké a citlivé. Ak ti však priam diabolsky záleží na niečom, čo treba dosiahnuť, stávaš sa tvrdým, bezcitným a nemilosrdným. Veď ako môžeš mať rád ľudí, keď ich potrebuješ iba k dosiahnutiu cieľa? Možeš ich iba používať a zneužívať. Ak ťa potrebujem, aby som bol šťastným, musím ťa využiť, manipulovať s tebou, musím nájsť spôsoby a prostriedky, aby som ťa pripútal. Nemôžem ti dovoliť, aby si bol slobodný. A tak naozaj môžem ľudí milovať iba vtedy, keď som si od nich očistil život. Keď odumrú moje potreby voči ostatným ľuďom, ostanem na púšti. Na začiatku je to desivé, až tak sa cítiš byť osamelý, ale ak to vydržíš, zistíš, že samota nie je opustenie a že aj púšť môže rozkvitnúť. Vtedy spoznáš, čo je to láska a skutočnosť. Najprv je to naozaj ťažké, ale v utrpení sa skrýva význam toho, že už máš dosť doterajšieho spôsobu života. Utrpenie totiž môžeš využiť k tomu, aby si mu urobil koniec. Väčšina ľudí jednoducho trpí a vysvetľuje to aj konflikt, ktorý som zažil aj ja samotný – medzi úlohou duchovného sprievodcu a úlohou terapeuta. Terapeut hovorí: Utrpenie treba zmierniť. Ale duchovný sprievodca zase oponuje: Nech len trpí.“

Aj na základe tejto výpovede možno usudzovať, že aj my svojím konaním často pripomíname upírov, keď môžeme k určitým ľuďom cítiť nenávisť a zároveň ich milovať. „Keď sú nám ľudia citovo blízki, city, ktoré k nim prejavujeme, môžu byť veľmi zložité,“ píše americká psychologička Susan Edwardsová. „Okrem toho môžu city pôsobiť tak, že sa navzájom rušia. Prudká zlosť niekedy v minulosti môže skaziť radosť z toho, čo je teraz. Smútok alebo osamelosť, ktoré človek zažil predtým v živote, sa môžu preťať so súčasnosťou a minulé trápenie tak pošpiní to, čo sa deje v súčasnosti.“

Keď je muž ako upír citovo vyprahnutý a posadnutý zlobou, má to vplyv na to, ako vníma svet a ako vidí ženy. A je naozaj ťažké sa tejto nenávisti zbaviť, keďže citová bolesť spojená s udalosťou, ktorá ho v minulosti ranila, je natoľko pálčivá, že zanecháva v jeho srdci jazvu ako rany po upírovom uhryznutí, ktoré sa nemôžu zahojiť – natoľko sa temná minulosť stretáva s prítomnosťou a dokonca ju narúša. Iba máločo z toho, čo si myslíme o psychických upíroch je istejšie, ako to, že ide o ľudí, ktorí nedokážu milovať.

„Nie som schopný lásky,“ povedal jeden z nich doktorke Edwardsovej. „Raz mi to povedal aj psychiater.“
„A prečo?“ opýtala sa.
„Má to niečo spoločné s mojou matkou a so mnou. S niečím, čo sa stalo v minulosti,“ odpovedal. Nezmienil sa však o tom, aký bol krutý.

Nie všetci ľudia sú schopní láskyplného života − hoci ich počet nie je príliš veľký, v krajnom prípade trpia duševnými stavmi, ktoré im bránia nadväzovať a udržiavať vzťahy. Aj keď dokážu emócie predstierať a tváriť sa, že ich chápu, v skutočnosti nie sú toho schopní a väčšina citov je tak mimo ich vedomej skúsenosti. Niektoré vysvetlenia uvádzajú, že sa síce narodili so chopnosťou milovať, ale neskôr ju stratili, pretože v ranom destve boli vystavení krutosti alebo zažili traumu. Iné názory rozvíjajú predstavu, že ide o akúsi vrodenú poruchu správania, ktorá im bráni, aby sa harmonicky rozvinuli. Nič z toho však nie je isté − táto oblasť naďalej ostáva predmetom výskumu a budúcnosť tak možno poodhalí temné tajomstvá vampirizmu, ktorý nás aj naďalej neprestáva desiť.

Miloš Jesenský