Voľný pokec -
Zivot.
neznámy » dodo41 | 23.4.2014 23:42
Tym " Nerozumiem uz nicomu" si myslel, ze nerozumies uz sebe ci svojmu pristupu k zivotu? ... Alebo tvojmu hlbokemu zamysleniu predchadzalo nieco ine...? Ja tiez by som dala medajlu cloveku, ktory by za mna vyriesil pre mna neriesitelnu vec, ale zivot by som do psej matere neposielala za ziadnych okolnosti :) ... fakt by ma zaujimalo, co ta viedlo k takejto uvahe... i ked rano sa mozno budes na veci pozerat inak :) ...
neznámy | 24.4.2014 15:07
Zo svetského pohľadu berieme ako najväčšiu tragédiu niekedy to, čo je v skutočnosti naším najväčším šťastím, hnacím motorom vo vývine, doslova vykúpením
Naše vedomie však tieto širšie súvislosti na Zemi nevníma a preto plačeme za každú blbosť doslova
Často samotný postihnutý dokáže sám zhodnotiť svoj hendikep ako "dar" a my len nariekame že - ja by som to nemohla a podobne
Vnímanie ľudí čo majú nejaké poškodenie, či obmedzenie je často rozšírené o iné vnemy a preto oni si dokážu toto nahradiť a tie pocity šťastia v pohode prežívajú.
Deti s downovým syndrómom sú slniečka na zemi, to potvrdí každá mamina, pričom ženy dobrovolne podstupujú amniocentézu, aby toto "poškodenie" odhalili a týchto detí sa mohli zbaviť
Nie každý ustojíme človeka čo je iný..Pričom nikde nikto ešte neurčil, kto je lepší. Sú to len naučené vzorce správania čo používame a uplatňujeme voči komukolvek kto vytŕča z našej šablony normálu..Tú šablónu normálu však určuje mnohokrát len naše nadupané ego.
Čím je človek viac odkázaný na vonkajšie podnety, nepozerá do vnútra, nespája sám v sebe že všetko súvisí so všetkým a že to súznenie z Jednotou nie je nejaký blábol, ale proces ktorý tu a teraz prežívame a musíme ho uplatniť hoci aj v súvislosti s nenávideným platením šekov na stravu -
tým menej je schopný pohrúžiť sa do hĺbky a pochopiť aj druhého čo prežíva vnútorne.
Všetci sa potýkame s týmto problémom ne-empatie, inak by neexistovalo toľko sporov a nepochopenia aj medzi najbližšími -HEART-
Naše vedomie však tieto širšie súvislosti na Zemi nevníma a preto plačeme za každú blbosť doslova
Často samotný postihnutý dokáže sám zhodnotiť svoj hendikep ako "dar" a my len nariekame že - ja by som to nemohla a podobne
Vnímanie ľudí čo majú nejaké poškodenie, či obmedzenie je často rozšírené o iné vnemy a preto oni si dokážu toto nahradiť a tie pocity šťastia v pohode prežívajú.
Deti s downovým syndrómom sú slniečka na zemi, to potvrdí každá mamina, pričom ženy dobrovolne podstupujú amniocentézu, aby toto "poškodenie" odhalili a týchto detí sa mohli zbaviť
Nie každý ustojíme človeka čo je iný..Pričom nikde nikto ešte neurčil, kto je lepší. Sú to len naučené vzorce správania čo používame a uplatňujeme voči komukolvek kto vytŕča z našej šablony normálu..Tú šablónu normálu však určuje mnohokrát len naše nadupané ego.
Čím je človek viac odkázaný na vonkajšie podnety, nepozerá do vnútra, nespája sám v sebe že všetko súvisí so všetkým a že to súznenie z Jednotou nie je nejaký blábol, ale proces ktorý tu a teraz prežívame a musíme ho uplatniť hoci aj v súvislosti s nenávideným platením šekov na stravu -
tým menej je schopný pohrúžiť sa do hĺbky a pochopiť aj druhého čo prežíva vnútorne.
Všetci sa potýkame s týmto problémom ne-empatie, inak by neexistovalo toľko sporov a nepochopenia aj medzi najbližšími -HEART-
neznámy | 24.4.2014 15:23
Mám veľa skúseností s postihnutou dcérou, poznám jej pohľad v rôznych situáciach, momentoch, vidím smútok vtedy, kedy by iný nevidel nič...len obyčajný pohľad, oči.
Viem, že ľútosť nepomáha nikomu, naopak....často dokáže úplne paralyzovať nielen objekt ľútosti, ale aj nás samotných, ktorí ľutujeme. Ľútosť je vlastne strach.
Viem aj to, že mnohí postihnutí sú vnútorne oveľa šťastnejší ako tzv. zdraví ľudia.
Ľútosťou dávame najavo len náš vnútorný pocit a strach z toho, že sa nám môže stať niečo podobné.
No dala by som častokrát fakt neviem čo za to, keby som mohla zbaviť dcéru toho pohľadu totálnej bezmocnosti, smútku...keď vidí, že iní robia niečo, čo ona nemôže.
To sú ale nemožné priania a často veľmi bolia...
Viem, že ľútosť nepomáha nikomu, naopak....často dokáže úplne paralyzovať nielen objekt ľútosti, ale aj nás samotných, ktorí ľutujeme. Ľútosť je vlastne strach.
Viem aj to, že mnohí postihnutí sú vnútorne oveľa šťastnejší ako tzv. zdraví ľudia.
Ľútosťou dávame najavo len náš vnútorný pocit a strach z toho, že sa nám môže stať niečo podobné.
No dala by som častokrát fakt neviem čo za to, keby som mohla zbaviť dcéru toho pohľadu totálnej bezmocnosti, smútku...keď vidí, že iní robia niečo, čo ona nemôže.
To sú ale nemožné priania a často veľmi bolia...
dodo41 | 24.4.2014 18:38
cital som taku haluz, tibetsku knihu mrtvych davnejsie, bolo tam cosi o momente umierania, a dalsom smerovani, akos a chovat, ako sa ovladat v tych moznostiach, a cosi mi vravi aj o tom ze tam boli akesi volby pri naslednom prevtelovani, nepamatam si to presne, bolo to davno.... mozno tam si clovek daco zvoli do buducna...az umriem, tak ti poveim ci to bolo ono :D
Stránka:
Počítam horoskop...