Príroda a zmysly -
TATRY - kto
- ešte mi chlapčensky čistý svet túžob a snov hľadel z očí –
keď som vás prvý raz uvidel...
...Slnkom zaliate, akoby strážené pokojom mohutných vrchov,
boli ste bránou, cez ktorú som k vám, ako do zázračnej rozprávky, vstúpil.
Pamätám sa : bol to pocit plný pokory, možno aj strachu,
keď ste moje detské srdce a oči vydvihli k sebe...
...a ešte vyššie...k oblakom, modrým nebesám...
Môj zrak vás uchopil nielen dychtivosťou očí,
ale aj vzrušeným tlkotom chvejúceho sa srdca... ... očarený, blažený...
A ako roky šli, dostával som sa k vám stále bližšie...
opatrne a v bázni som vstupoval do vašich dolín,
k vašim zasneným plesám, orámovaným drsnými čipkami veží a štítov,
vystupoval na vaše sedlá a hrebene...
aby som mohol na vašich vrcholoch prežiť –
omámený nádherou rozhľadu - hodiny šťastia, nemerané, bez hraníc...
...ráno, vlastne ešte pred východom Slnka, som už stúpal...
a moje srdce...ďaleko predo mnou...
...a odrazu som zastal uprostred oslňujúceho žiarenia,
uprostred zábleskov nikdy predtým nepoznaných krás,
v ríši ticha a pokoja, vdychujúc akési mierne teplo,
ktoré vychádzalo zo skál a z priezračnej čistoty výšok...
Medzi mnou a belasou oblohou nebolo nijakých prekážok...
Okolo mňa nekonečné more vrcholov,
nedozierne diaľavy slnečných i tmavých krajín,
kam len zaletel zrak i myseľ...