Odpuštění

Je zajímavé, kolik lidí tohle téma v sobě řeší. Je třeba si uvědomit, že ten problém mám v sobě já a ne ten komu ho vyčítám. Není co odpouštět. To ve mně je to malý rozmazlený, sobecký dítě, které vyčítá, dožaduje se pozornosti a lásky, kterou si ale nejde vynutit. Když to tam není, tak to tam není. Je to věc se kterou se musím smířit, protože to nemůžu změnit.
Ten proces má svůj vývoj, tím, že chci něco co mi ten druhý nechce nebo nemůže dát si působím utrpení. Stačí přestat to po tom druhém chtít a vyčítat, byť jen v duchu. Až se mi to povede, bude moje vnitřní dítě definitivně dospělé.
Když se mi podařilo toho zbavit bylo zajímavé, že se vztahy upravily k lepšímu.
Dokonce jsem se musela smát, když mi muž nedávno při jedné výměně názorů řekl, že naši na mně celej život srali. Odpověděla jsem mu, že už na mně neserou tolik-COOL- a že mě překvapuje, proč to říká a proč to vadí jemu, když mně to už to dávno netrápí.

Ja doufam,ze moje vnitrni dite nebude nikdy dospele.Me vnitrni dite nema s odpoustenim nic spolecneho.

Ja doufam,ze moje vnitrni dite nebude nikdy dospele.Me vnitrni dite nema s odpoustenim nic spolecneho. Jsem se nejak pretukl

To už jsem si všimla, že jsi takový věčný "enfant terrible" ;)

To je kazdeho individuelni uhel pohledu:)

Snazim se myslim nepretvarovat.Nedelat populismus.

(Jeden web uz mam od jeho majitele zakazanej)

Tady mne zatim trpi:D

Slavomír :) vy už máte vo všetkom jasno a viete čo sa koho týka..Ja s vami ten názor tentokrát nezdielam proste. V tuto magicku svatojansku noc v splne si prajem viac porozumenia a tolerancie pre všetkých (pre seba najviac) :)
Píšem zďaleka a preskakuje mi to tu (nie v hlave ale klavesnica) :)) tak sa ospravedlňujem. Videla som z lietadla spln. Veľký biely kruh na nekonečnom modrom poli, potom fialové, ružové, šedé až tmavé pozadie, nakoniec v hlbokej temnote žiarivo svietiacu guľu, záhadnú,plnú tajomstva, a my sme vedľa nej leteli ako taká bodka, ktorú si nikto nevšimne. Vtedy mi všeličo šlo po rozume.aj to, ako je nezmyselné si kaziť život nejakými hnevmi a často nezmyselnými spormi a ja som v tom momente mala chuť odpustiť všetkým všetko. :) A to všetko v tichosti, v rozjímaní, 11 km nad morom.
Prajem Vám aj ostatným krásne leto. S úctou Zornička-FLOWER-

Ale život nie sú len ružové mašličky, veľký mesiačik, naučený americký pozitivizmus
a Vaša predstava o odpúšťaní...
...Život zahrnuje aj tú druhú osratú,desivú a beznádejnú stránku čiernu ako najtemnejšia noc...
Keď si prejdete aj touto druhou, potom napíšte niečo o odpúšťaní...
Bude to určite uveriteľnejšie a bližšie pravde ako všetky tie sladké kecy...

Prajem Vám veľa leteckých zájazdov a fungujúcu klávesnicu
Slavo Vodila

tiež mám zážitok o odpustení. bolo to tak dvanásť rokov dozadu a bol to prvý a pre mňa a moje chápanie odpustenia riadny pokrok.
hneď po škole som išla pracovať do zahraničia, kde som zostala sedem rokov a zarobila riadnu kopu prachov. ale hneď od začiatku nastali problémy. bol tam so mnou aj môj otec, ktorý sa po pár mesiacoch vrátil domov a ja som živila rodinu. otec však prepadol automatom a keďže som mu plne dôverovala, dávala som mu celé výplaty, aby mohli prežiť a zbytok, riadne veľký bol určený do banky. no lenže on skončil v automatoch a dlho som o tom ani netušila.
keď som na to prišla, bol to riadny šok. vtedy som si za tie prachy mohla kúpiť niekoľko bytov a áut. aj keď som na to prišla, snažila som sa mu pomôcť. finančne, aj psychicky. veď to bol môj otec. celkom mi to docvaklo až keď som opakovane platila jeho dlhy a po siedmich rokoch práce v zahraničí som mala holú r.....!
vtedy som už bola späť na slovensku, vydala som sa a narodilo sa mi prvé dieťa. žili sme v podnájme, namali prakticky za čo jesť a môj otec po celej rodine rozprával (medzičasom som mu vykričala, čo mi vykonal a prestali sme sa stretávať), že on mi nič nedlži, iba pár tisíc sk a že klamem. fuuu, to bol druhý šok.
keď malo moje prvé bábo dva roky, som sa zosypala fyzicky aj psychicky. pri slove otec som sa rozplakala a zlosť ma išla roztrhnúť. jeden večer som mu písala list, kde som sa mu snažila objasniť, ako to je, ako klame, ako ubližuje a tak...za každým odstavcom som ironicky odpísala, že mu ODPÚŠŤAM. Keď som to už písala siedmy, ôsmy krát, stal sa jeden z najväčších zázrakov môjho života. Zrazu som to odpustenie pocítila. ( v osemnástich pri čítaní biblie pri odseku odpusť svojmu nepriateľovi som zvykla hádzať bibliu o stenu ), a tu zrazu som to to CÍTILA.
neskôr mi docvaklo, že podvedomie nepozná humor a ja som mu tam priam natlačila myšlienku odpustenia a moje ja poslúchlo. omylom, len preto, že podvedomie nepozná humor! to, čo nastalo potom bolo vlastne precítenie samotného mechanizmu odpúšťania. spadol mi zo srdca kameň, prestala som cítiť krivdu a bolo to OSLOBODZUJÚCE. neskutočne oslobodzujúce. odvtedy už pri slove otec neplačem. naše vzťahy sa však nenapravili...ale môj vzťah k sebe a k životu nabral správny smer. úplné pochopenie však prišlo rokmi, možno to ešte stále úplne nechápem. úplné pochopenie spočívalo v odpustení sebe, že som to všetko dovolila. nuž, ale niekde som to už napísala: chyby neexistujú, je len cesta. :))))

Povedami, ze ta ma rada - vo sne:)
Matky maju radi svoje deti-FLOWER-

To je cisty zakladni kamen myslim.Jsem jeji syn.Mame se radi.Pokud to u urciteho vzajemneho chovani tak nevypada,pak je to zrovna asi kvuli tomu ze se mame radi.
Ja jsem ale ja,moje mama je moje mama.Urcite ma asi o mne predstavy co bych mel delat "aby mne mela jeste radsi a nebyl nevdecny syn"

Jsou to predstavy mamy kterou mam rad i z jejima predstavama o mne.

Mozna se mnou mela jine plany nez ja se mnou.:):)

Od Garyho Chapmana vyšla okrem iných vynikajúca kniha na tému ospravedlnenie a odpúšťanie: 5 jazyku omluv - sú tam aj krásne príklady zo života aj návody s konkrétnymi vyjadreniami, tiež tým teraz prechádzam v oboch polohách a vrelo ju odporúčam.

Nemáte potuchy čím všetkým som si ja prešla, a že osratú desivú a beznádejnú stránku poznám možno viac než ktokoľvek iný. Napriek všetkému nepovažujem krik, rev a plač ako jediný spôsob precítenia a formu odpustenia. Z vašich prirovnaní a "mesiačikovo-mašličkovo-amerických pozitív" cítiť akoby krivdu a sklamanie a zároveň istý druh pýchy..preto vaše písmená tentokrát tiež nie sú veľmi uveriteľné a blízke pravde vôbec
Nie som na leteckom zájazde ale na ďalekej návšteve a klávesnica funguje, len na iPade vyskakujú nevyžiadané slová
To je už naozaj všetko čo mám ja dodať

-FLOWER- Rozumím Ti, Zorničko. Jakmile člověk dojde do jakéhosi uvědomění, pochopení, že ty děsivé věci, které se přihodily, se nemohly přihodit jinak, není už ani důvod k vyhroceným emocím. Spíš je šance přeorientovat pozornost na to, co nám tyto nepříjemné zkušenosti přinesly, proč jsme byli jejich účastníky a co si z nich máme vzít. Pláč, vstek a skřípění zubů ve chvílích pochopení nemá význam, to je spíš projev ve chvílích utrpení, kdy si neumíme leccos vysvětlit.

Myslím, že není možné chovat se podle návodu, protože prožité utrpení, pochopení toho utrpení a s tím spojené pocity a projevy mohou vypadat jinak na papíře a jinak u konkrétního člověka ..

Přeji Ti příjemný pobyt na návštěvě tam někde v dálce :)-FLOWER--HEART--MUSIC-

Jednazmala...ano, ano, už mi to začíná spínat, Děkuji -FLOWER-

Zornička, s tím procítěním máš pravdu, od soboty čistím a opravdu je to lepší a lepší.:) Děkuji za přání, vše dobré i Tobě -FLOWER-

Slavomír, ano svoboda je o zodpovědnosti, která není zadarmo a forum mi ji nedá. To je dobré si uvědomit. Děkuji za podnět.
Cílem otázky nebylo politovat se, zřejmě to tak vyznělo, pak by dával smysl i Váš zbývající text.
Že život není růžový tady, myslím si, každý ví. Nemyslim si, že ve schopnosti odpouštet a v množství prožitých sr.ček je přímá úměra, jak naznačujete. Už proto, že každý máme jinou duševní výbavu.

Alnimal...hezký příměr s jablkem, zapadá mi do skládanky, děkuji :)

Via scientia ....děkuji za sdílení :)-FLOWER- Je hezké, jak píšeš, že Tvůj život po té nabral správný směr.

1anjelik...díky za tip na četbu.

Milá Káčo, rada som tú knihu pre Teba vyhľadala:), znova som sa do nej začítala a snažím sa teraz zistiť, akým jazykom lásky hovoria moje pre mňa najdrahšie bytosti...Ak to nevieme a chceme, aby nám odpustili, vtedy je treba použiť všetkých 5 jazykov a kto tým poctivo (voči sebe aj tým, koho sa to týka) prechádza, vie aké je to ťažké a náročné na energiu i čas...To nie je len na čítanie, ale skôr(=spíš) na to, ako to praktizovať v osobnom živote, vo vzťahoch, kde sme ublížili aj keď možno nevedome a kde nám ublížili častokrát možno nechtiac, no bez ohľadu na to, aký veľký dopad to môže mať na náš život, postoj k nemu, duchovný rast...Samozrejme, každému vyhovuje niečo iné. Mne pomáha a mám veľmi rada skutočné príbehy zo života, pretože si vždy poviem, že keď také heroické výkony podali ostatní, musím = teda mňa zo psychológie naučili, že ak to slovo neznášaš - ja strašne - tak je lepšie si hovoriť chcem to dokázať tiež a viem, že kdesi vo vnútri tú silu mám. Ak chceš, podelím sa o svoj osobný zážitok, ale nie tu. -FLOWER- Ďalšia super četba je taktiež od G. [b]Chapman: Láska jako životní styl, vyšlo ako dotisk 1. vydání v Návrat domu, 2010. Je to o laskavosti, trpelivosti, schopnosti odpouštět, pokoře, zdvořilosti, štedrosti a poctivosti. Sú tam srdcervúce príbehy, aj návyky k osvojení vyššie uvedených vlastností ducha. Verím, že Ťa v mnohom inšpiruje alebo pomôže... Želám Ti, aby sa Ti podarilo v tomto smere všetko, o čo usiluješ a aby si sa potom mohla tešiť s krásnych harmonických vzťahov.

Ešte by som rada znovu pripomenúť to, čo už tu bolo spomenuté, že je veľmi dôležité naučiť sa odpúšťať aj sama sebe. Niekedy je to to najnáročnejšie. Môžeš si napr. napísať list Tvojim jazykom omluvy, kde si odpustíš, potom si ho prečítaš pred zrkadlom a nahlas sa sama sebe omluvíš. Ďalší veledúležitý krok je písomne sformulovať odpustenie sebe samému - podobne ako omluvu sebe samému. Až to spíšeš, znova sa doporučuje, aby si sa dívala v zrkadle do očí a nahlas si odpustila. Nevynechaj prosím nič z toho, aby to bolo vskutku účinné.
Ešte na vysvetlenie, ktoré jazyky ospravedlnenia to sú: Vyjadrenie ľútosti - "Promiň mi, prosím." Prevzatie zodpovednosti - "Udělal jsem chybu." Náhrada škody - "Čím to mohu odčinit?" Úprimné pokánie - "Pokusím se to už nikdy neudělat." Prosba o odpustenie - "Múžeš mi odpustit, prosím?"
Ešte na vysvetlenie: pokúsim sa je preto, že sme slabí a vieme, že sa nám to môže nepodariť. Pokání znamená obrátiť sa, zmeniť sv. zmýšľanie. Rozhodnutie zmeniť sa je znamením, že sa už nehodláme vyhovárať. Treba je dať najavo - slovne - že sme pripravení na zmene pracovať. Zmeniť chovanie žiada čas a pokiaľ o zmenu usilujeme, nemusíme byť úspešní hneď zo začiatku. Tieto začiatočné neúspechy nám však nemusia brániť v skutočných kladných zmenách.
Je úplne ok, keď v tejto súvislosti poškodeného poprosíš o zhovievavosť (aj voči sebe!!), lebo si uvedomuješ, že nebudeš hneď od začiatku 100%ne úspešná. Dôležitá je Tvoja ochota meniť deštruktívne chovanie (sebe vieme tiež veľakrát ubližovať).
Hodne zdaru v odpúšťaní (si).:)-YES--FLOWER-

no ja som poziadala o odpustenie, ale bolo mi odpustene len na papiery dusa a srdce toho cloveka mi neodpustili.tak ako dalej ked aj poprosis ale nic z toho.jana.

to je mi luto. ale aj tak si stale myslim, ze srdce chce, dusa sa predsa inkarnuje, aby sa ucila milovat bezpodmienecne, a ci si to uvedomujeme alebo nie, kazdy tuzi sa to naucit, a urcite sa to tyka aj toho dotycneho cloveka. co byva prekazkou su nase predstavy, ocakavania, strach, ranene ego - je toho vela, co musi clovek nechat ist, aby bol schopny odpustit. pytas sa ako dalej... dolezitou castou odpustania je vediet odpustit sama sebe to, ze som niekomu ublizila, zbavit sa pocitu viny. uvedomit si, co bolo na tom, co som spravila zle a zmenit sa. dalsim krokom je to, ze o odpustenie poziadam toho ublizeneho - tym mu vlastne dam najavo, ze viem, ze som ho ranila a ze je mi to uprimne luto a ze vo mne nastala zmena. ale to, ci to on prijme, to uz je na nom. ale ak som presla celym tym procesom a odpustila som to aj sama sebe, oslobodzuje ma to v tom zmysle, ze aj ked to dotycny neprijme, som schopna to akceptovat a ist dalej. mozno ma to bude mrziet, ak mi na tom cloveku zalezi, ale kazdy mame svoju cestu...

dakujem ano mrzi ma to. vies ten clovek ma zacal neznasat a ja ho mam rada, vraj sa so mnou nebavi lebo mame ine myslenie a oberam ho o energiu.vobec neviem kde sa to vsjo pokazilo.jana.