povinná predškolská dochádzka

No kazdej v urcitem case protestuje jinak.
Dulezite asi je, se k necemu kloudnemu radne doprotestovat.

Nema cenu nejak predcasne pospichat do rakve,ta nam stejne neutece.

I proto se mi zda napriklad divny trest smrti.
Proc? Kdyz ten clovek stejne zemre.Kazde narozeni je odsouzeni k smrti.

Je to v podstate sikana rodičov argumentuju tým aby mali dohľad nad deťmi kde sú čo robia aby vraj neprišlo k takému ako utyrana lucka...ale systém ktorý je hlavne v uk je už aj u nás čo je ale najhrozostrasnejsie že sa pri tom odoberani porušujú nie len ľudské práva ale aj zákony je to mašinéria proti ktorej človek nevládze bojovat... Napr nekončiaci pripad evi michalkovej v nórsku... U nás sú už tiež prvé lastovičky!a k tej škôlke je to súčasť mašinérie nedovoliť rodičom rozhodovat o vlastnom dieťati...no je to obsiahla téma nie len na jeden príspevok

Myslím že takmer každý rodič chce pre svoje deti to najlepšie a nejeden si naštuduje o výchove celé haldy kníh. Stále ale trošku chýba povedomie o tom, čo všetko vlastne nový (narodený) človek dokáže, aký obrovský potenciál sa odhaľuje pri správnej výchove.
Úžasný príklad je Ščetninova škola, verím že toto je budúcnosť "školstva". http://www.inovativnivzdelavani.cz/inovativni-skoly/inovativni-skoly-ve-svete/scetininova-skola/

Ďalší krásny zákon je o nahlasovani detí kto sa o nich stará....takýchto vecí tu bude pomaly pribúdať v tichosti a ak sa náhodou niekto ozve samozrejme že budú operovať tým že je to v nnajlepšom zaujme dieťaťa aby nám zavreli huby!!!

skôr by som povedal a myslím, že by to mohol byť aj názov nejakého poučného filmu "odsúdený na život"

V poslednej dobe sa zaoberám práve touto myšlienkou,čo píšeš že: "v podstate každý rodič chce pre svoje dieťa to najlepšie." Ale ako vieme, že to je to najlepšie pre to dieťa? Nieje to v konečnom dôsledku len a len to najlepšie pre nás? Nevnucujeme mu takto našou výchovou náš sen? Ako vieme, že náš sen je jeho snom?
Dám príklad. Keď som bola malá,bola som na tú dobu veľmi živé dieťa, dnes je na to diagnóza s menom hyperaktivita. V čakárni chirurgickej ambulancie sme s matkou strávili veľa času-LOL-. Po chodbe chodili sestričky hore dole a nič iné som od svojej matky nepočúvala, len to ako by sa jej páčilo keď by som aj ja tak bola raz takou sestričkou. V tom duchu sa niesla aj moja ďaľšia výchova. Na otázku, čím by som chcela byť, odpovedala za mňa moja matka:" naša D... bude sestrička". Postupom času som tú frázu začala používať sama od seba. Paradox bol, že na zdravotnú školu ma na prvý krát nezobrali. Rodičia začali ťahať za všetky páky doby komunizmu a na školu som sa na odvolanie predsalen dostala. Nik sa ma nespýtal, čo by som vlastne chcela robiť a ja som to ani nepovažovala za potrebné v tom čase. Myšlienka síce bola v mojej hlave ale tá bola udusená hneď v zárodku vetou: "Tam sa nikdy nedostaneš!"Chcela som totiž ísť na odevnú školu do Trenčína. Túžila som byť módnou návrhárkou...
V podstate som dnes ja , ako matka,urobila tú istú chybu s mojím starším synom. Lenže on nieje tak poslušný ako som bola ja. Jeho rebelizmus veľmi podporila dnešná doba, opraty môjho rebelizmu držala v rukách vtedajšia doba.

PS: Minimálne polovicu, keď nie viac z toho, čo som sa naučila za tie roky v škole a na dvoch pomaturitných špecializáciaách som zabudla. Dneska by som nezmaturovala a nie som jediná.:)

Skvelé že si odpovedala práve v tomto duchu :)
Lebo presne, ako individuality sme každý iný. Ale ako ľudia, platia na nás rovnaké "princípy" alebo naše vnútro sa riadi určitými zákonitosťami.
Preto môj názor ako rodiča na dobro dieťaťa je úplne bezpredmetný. Je individuálny.
Podstatné je to, povedzme systém výučby, ktorý je pre vnútro človeka ten najprirodznejši, najbližší. A práve o to sa snaží spomínaná Ščetninova škola.
Má úžasné myšlienky ale hlavne úžasné výsledky žiakov :)
Jej cieľom je pracovať s celým potenciálom človeka = duchovným, morálnym, národným, telesným a to všetko v jednom celku.

Článok som čítala až teraz, je to sila. Fakt úžasné a pritom tak jednoduché. Nečudujem sa momentálne faktu, že môj hyperaktívny syn s ADHD syndrómom nedokázal v podstate dokončiť strednú školu,aj napriek tomu, že podľa učiteľov mal najlepšie logické myslenie v triede.
Je mi nejak divne z toho ako v podstate v duchu aby sme robili len to najlepšie, robíme v podstate skoro všetko zle.
Začiatkom roka som absolvovala regresnú terapiu, na ktorej som vypustila z úst vetu:" Bože, veď mi sme všetci tak dodr...ý"... prepáčte mi za výraz, ale inak povedané by to navystihlo pravdu. Terapeutka sa na mňa pozrela, prikývla mi a pousmiala sa...