Vlastná tvorba -
ČLOVEK 1
Zhováram sa s tichom.
Ticho hovorí.
Moje Ja do mňa ponorí
a nečujne rozpráva.
Tu ma pochváli
tu ma pokára
zblúdenú myseľ napráva.
Počúvam, mlčím.
Pýcha vo dne pyšná
mi kričí:
Si málo.
Si Ničím.
Kto žije
Kto žije, žiť musí
i keď sa mu hnusí
bremená života vliecť
a často bežať klusom.
I keď človek dáva silu
rozličným pokusom
vždy je v mínuse.
Zriedkavo ráta s plusom.
Život je taký.
Podráža ľuďom nohy, hlavu.
Nevzdáva vďaky.
Anna Vodičková
Život - zrod.
Do hrobu tok.
To je skutočnosť.
Človek žije jeho úskočnosť,
teší, raduje, trápi sa v ňom.
Naháňa jeho chod.
Zriedkavo pobadá,
že odkvitá jeho záhrada
a musí z nej oddať plod.
Oddať.
Komu?
Sebe?
Ľudstvu?
Bohu?
I človek žiada plod od stromu.
Keď neplodný je tak ho vytne.
Neplodný je tvoj strom?
Kvitne?
ČLOVEK
Človek je veľký i úbohý.
Denne plní úlohy
životom mu dané.
Zodiera si v práci dlane
rozumom vytvára veci nové.
Ustavične hladný, prázdny
si koná to svoje.
Od vekov do vekov
ťahá života oje
zo všetkých síl ako vládze.
Premáha ťažkosti, nesnáze
vo svojej perspektíve istý.
Sám v sebe menlivý
žije prílivy - odlivy.
V dejinách sveta letokruhy vrství
napokon ho čas smrťou pokrstí.
Život je k človeku krutý.
Pochová ho v zabudnutí.
Anna Vodičková
Lekár.
Života a smrti sprievodca.
Ich zmieriteľ, súper, rozhodca,
žalobca, sudca, hovorca - v diagnóze.
Radca v prognóze,
v nádeji i hrôze na bitevnom láne.
Život sám sebe často kosti láme,
visí na nitke jedného vlasu.
Na jednej tisícine prítomného času.
Ďalej odteká.
Život sa bije o človeka.
Zbraní ma veľa.
I keď vetchý, užíva ich všetky
k obrane ľudského tela.
Napokon sa zabije.
Sám seba zdolá.
Smrť sa správa vznosne.
Chodí bez zbrane.
Pohladí človeku skráne,
položí svoje dlane na ne
z úst mu dych života vypije.
Umrel človek.
Nežije.
Mortis.
Amen.
Zhasne plameň života.
Smrť je stála, nemenná ISTOTA.
Lekár, život i smrť pracujú v človeku.
Vidia v ňom jeho veľkosť
i malosť odvekú.
Anna Vodičková