Láska a vzťahy -
Ako dlho sa nechat vyuzivat???
ale samotné zřeknutí se o sobě myslím si nic neřeší. ti co dědictví získají se zaradují a toť vše.
já jsem byl připravený k takovému kroku a nikdy jsem si na dědictví nárok nedělal.
když jsem ale pak zjistil že už dávno byly učiněny kroky k tomu abych byl "vyšachován ze hry", pochopil jsem kam už nepatřím a kde nejsem žádán i když se na mně stále kladly jakési požadavky.
teprve pak jsem se zařídil po svém.
při soudu o dědictví se člověk dozví o bližních hodně, podle toho jak se k situaci staví vidíš o co jim ve skutečnosti jde.
když se člověk zřekne tak se to často vůbec nedozví. zůstane to skryto. pokud to zřeknutí nebere jako akt definitivní duševní rozluky.
hloupé je totiž nechat se okrást a ještě k tomu pak i sloužit dále postaru.
Kamaratka uvazuje, ze odide.. Nechce ublizit mame, ale chce byt aj ona stastna... Nejde to dohodou a ani nijako... Asi najhorsie zistenie moze byt take, ked dieta samo vyciti a zacne si uvedomovat, ze vlastny rodic pozera len sam na seba...
já to vnímám tak že na to mají své právo. pochopení toho že takto žijí vede často i k duševnímu uvolnění od psychologických vazeb, takže člověk se pak už může věnovat svému vlastnímu životu. myslím si že často jde o ozdravný proces. dospění-vystřízlivění. u mně pocit svobody který bych už neměnil.
Přece nebude znevažovat tak zázračnou věc jako zrození.
Pro mámu je to fajn. Dokud se "z toho nedostane" je o její dceru dobře postaráno.
Máma miluje dceru a má právo na svůj názor a život.
Dcera miluje mámu a má právo na svůj názor a život.
Máma měla volbu, jestli bude dcera existovat.
Dcera je ta volba.
Dítě není majetek, je to samostatní "subjekt" kterému se pomáhá k samostatnosti, poctivosti , nezávyslosti......
Ludi, co pozeraju len na seba, na svoje pohodlie, potreby a s druhym len manipuluju a cele sa to snazia zabalit do "lasky" a robia tak, pokial sa na ich hru nepride, treba zo svojho zivota nadobro odstranit! Potom pride ten pocit slobody...
Ešte keď som bývala v paneláku, bol tam jeden byt, o ktorý sa matka z dcérou súdne ťahali roky. Nevedeli si navzájom prísť ani na meno.
Niet nad pokoj v duši. :)
Ja som sa u notara vsetkeho vzdala a odstranila som zo svojho zivota tych, co do neho nepatria... Ja nemam rodinu, mam len mamu...
Mam mamu, ktora dokazala nahradit vsetkych... A som si ista, ze mam pri sebe osobu, ktora sa aj rozkrája a obetuje, len pre jeden moj usmev...
A konieckoncov, ziadne baraky a ani peniaze mi nevratia milovanu osobu... Mam ine hodnoty v zivote, peniaze a majetky ma nezaujimaju...
Nepoznáme ani jednu ženu z tohto príbehu, vôbec nevieme, čo by napísala matka, keby tu bola.
Možno je preto toľko hnevu a zla všade okolo, že sa strany v konflikte nikdy nesnažili o pochopenie.
Takže to by malo byť prvé a zásadné, až potom radikálne riešenia.
Ako tu bolo pisane, ze vydobit si prava... Ak by si ho tam zavolala, tak to by bolo este horsie... Pretoze urcite by pri najlepšom po nom zazerala, alebo by mu splechla do oci, ze si ho tam nepraje... Davala by mu na javo, ze tam nie je vitany...
Aj tak by si presadila to svoje... A nemyslim si, ze by sa nejaky normalny clovek po takom spravaní zdrzoval u nich doma... Teprva by prislo k nejakemu konfliktu, alebo uz by tam v zivote nechcel ani vkrocit...
Jednoducho ide o manipulaciu, sebectvo a vyuzivanie... Vobec jej matka nepozera na to, ze ona je s nim stastna... Jej stastie ju nezaujima... Ak by ju to zaujimalo, tak by jej to nerobila... (KAMOSKA JE DOSPELA OSOBA) Je to jednoduche na pochopenie... Ona vidi iba seba a to co ona povazuje za dobre a tam to zhaslo...
Ani jej priatel ani ona este nedrzala "nozik pod krkom" svojej matky, aby mala dovod na to sa takto chovat...