Jak reagujete na nevoli či jízlivé poznámky okolí, když se "vymykáte"?

Téma mě napadlo v souvislosti s oblíbenou situací v mém okolí... včera a dnes se cítím trochu jako mátoha a měla jsem i pocit, že na mě něco leze (ale po józe a echinacee je mi o poznání lépe) a už je mi to, sice velice implicitně a podprahově, ale přeci sdělováno, jako důsledek nejezení masa. Kdo nejí maso, nemá energii, a není zdravý...konec tečka...

Obvykle reaguju tak, že ještě popichuju, protože normální vysvětlování úspěch neslavilo...takže ještě než dotyčný vyřkne kritiku, odtuším ji sama a vyřknu ji za něj v extrémní, pro mě zábavné formě...co jiného taky dělat, že...

Napadly mě ještě případy lidí, kteří si nechtějí nechat očkovat své děti (úplně na vše), lidé, kteří žijí nějakým způsobem "jinak"...

Jak máte ve zvyku reagovat? Rázně? Citlivě? Co zabírá?
Jak si udržet "to svoje" a zároveň nevyvolat 3 světovou?

:)

najlepšie je nereagovať, len sa usmievať,
ak človek vie prečo čo robí a sám o sebe nepochybuje, nemá dôvod vysvetľovať a obhajovať svoj postoj, nemá dôvod byť nahnevaný, nie je dôvod aby sa ho to dotýkalo....

ty asi nemáš asc. ve Střelci, co? :D

presne tak :) -BOW-

je to tak...jakákoliv reakce na jízlivé poznámky dá tomu kdo popichuje signál, že se trefil do černého, do něčeho v čem si nejsme jistí a povzbudí ho to k dalšímu rejpání..

To sakra záleží na lunární fázi nebo na čem :D - respektive na mé náledě/rozpoložení...

často vůbec nereaguju a myslím si své...
často začínám metat příklady z mého okolí :D ... typu, matka mé kamarádky, naordinovala celé rodině makrobiotkiku, ze dne na den, když byly děti malé... nemocné nebývaly... a jedna z holek dělala vrcholově gymnastiku, reprezentovala ČR... (takže o nedostatku energie, svalů nemůže být řeč...)

Jindy se zase snařím vést různé polemiky a diskuze... s tím očkováním... to taky nevidím zrovna jednoznačně... každej si stejně bude myslet svoje... a při diskuzi a rozebírání důvodů obou stanovisek lidi aspoň líp pochopí své názory navzájem...

PS: Ale já taky nemám asc ve střelci;)-PUH-

Reaguju asi pokaždé jinak. Co se mi ale osvědčilo nejvíc je fakt nereagovat. Zvednu obočí, opravdu stupidně se zatvařím a je to ....někdy mám chuť mu to pořádně natřít, ale pak si řeknu, že kdo by se dřel a vysiloval kvůli stupidním komentářům což mě uklidní a ignoruju to. (Někdy to sice nevydržím, ale za to může uritě ten ASC ve Střelci :D ;-))

však v těch tvých popisovaných reakcích ho taky nevidím... ;)

ha, vida, taky jedna ;)

ok, jdu trénovat zvedání obočí a stupidní výrazy -WINKIE-

-LOL-
mám ho v škorpíkovi, a slnko v baranovi, a prevažujúci živel oheň
takže veľmi dobre viem, že to nie je vždy jednoduché :D

Podľa toho čo píšeš sa pýtaš zrejme skôr na schopnosť ísť proti prúdu konvencií - keď mienka vzdialenejšej verejnosti je iná...-CONFUSED-

Niektorí ľudia, keď sú o niečom silne presvedčení, bývajú strnulí a málo otvorení, väčšinou vysvetlenie ani nepočúvajú a ešte kým rozprávaš si v hlave sumarizujú protiargumenty. Ak na ne nebudeš reagovať, ako učia napr. niektoré náboženstvá, nemôžeš nič pokaziť. Ale kedže toho druhého tak dobre nepoznáš (nevieš, ako veci prijme), môže byť v takomto nereagujúcom správaní aj trochu podceňovania toho druhého, resp. predsudok, že je málo otvorený, čo môže ten druhý pociťovať ako nadradenosť alebo aroganciu. Preto by som volila skôr asertivitu. Opakovane by som zdôraznila, bez napádania, že áno, chápem výhrady, ale moja skúsenosť je taká, aká je a budem sa rozhodovať podľa seba. Tak by som konala v prípade, ak by som nemienila diskutovať a nechcela počuť výhrady druhej strany, ale tie ma zvyčajne tiež zaujímajú.
A zas nie všetci sú nepružní, neschopní uvážiť aj iné alternatívy, osobne mám šťastie na veľmi otvorených ľudí, ktorí sú schopní uvažovať, diskutovať a zhodnotiť klady a zápory bez toho, aby si pripúšťali problematiku príliš osobne, inak povedané, dokážu mať nadhľad a neustále si uvedomujú svoju subjektívnu angažovanosť. Úplne nereagovať, to je z môjho pohľadu tak trochu predsudok, že ten druhý človek takéto uvedomenie postráda, takže osobne by som určite skúsila vysvetliť, prečo nie aj zvýšeným hlasom (každý človek stojí za poznanie, alebo môže priniesť sebapoznanie prostredníctvom vnímania vlastnej reakcie na neho). Ak by som vnímala aspoň minimálnu ochotu komunikovať, dala by som priestor diskusii. Veď subjektivita je aj tak vždy a všade, z tej sa nijaký macher nevymyká:)

nemyslím že nereagovanie je predsudok, že druhý postráda uvedomenie....

neragovať na konkrétnu tému v ktorej viem že sa nezhodneme (ako v spomínanom príklade s rodinou na tému vegeteriánstva) v tom nie je žiadny predsudok, jednoducho ak som presvedčená že pre moje telo je to dobré, nepotrebujem to obhajovať, nepotrebujem aby mi to rodina schválila, to neznamená že postrádajú uvedomenie, to ako by som tvrdila že ja ho mám, ale to nereagovaním netvrdím, tvrdím tým len, že svoju rodinu milujem bez ohľadu na to, či jedia mäso, tvrdím tým len že ich milujem bez ohľadu na to že im prekáža moje nejedenie mäsa, jediné čo tým nereagovaním a úsmevom vravím je, že nezáleží na tom či sa zhodneme na stravovaní a že ja som rozhodnutá meniť to nebudem a tak diskusia nemá zmysel, stále je spústa vecí, ktoré môžeme zdieľať......

Na jízlivost a popichování obvykle použiju stejný metr. Dotyčný je tak překvapený reakcí, že se záhy role obrací. Průser je, když ten dotyčný je stejný jako já, to pak "debaty" neberou konce :D

Jinak ať přemýšlím jak přemýšlím, nemůžu přijít na to jak reaguju, protože většinou jsem ten provokatér já. No a když mi dochází argumenty, tak hraju mrtvýho brouka. Taky mám neuvěřitelnou schopnost měnit téma -COOL-

-LOL-

on je rozdiel, či si robí mama starosť o moje zdravie, alebo rýpe rýpavý kolega.....

mamu, ktorá si ozaj robí starosti a má svoj pohľad na svet môžem bez slova objať, aj poďakovať, že si robí starosti, no na žiadnu otázku, či podnet nebudem reagovať, len sa usmejem

ak rýpe kolega tak ničím ho viac nevytočíš, ako nereagovaním sprevádzaným širokým pohodovým úsmevom....:D

Objatie je tá najkrajšia reakcia, akú si dokážem predstaviť:)

Tak jeden človek v nereagovaní nemusí vidieť predsudok, druhý ho tam môže vidieť, to je asi veľmi individuálne. Ty to môžeš vnímať ako najlepšiu reakciu, lebo sa v tvojich osobných vzťahoch osvedčila, ale niekoho iného môže rozčuľovať.
Tiež vychádzam len z pozorovania ľudí v mojom okolí. Napr. kamarátka dosť často uzavrie rozhovor so svojou mamou slovami, "mami, s tebou o tom hovoriť nebudem, každá máme na vec iný názor". A keď sa bavím s jej maminou, tak často úzkostlivo povie, že má pocit, že jej dcéra nemá voči nej dostatočnú dôveru. Niektorí ľudia potrebujú vysvetliť tisíc ráz, uistiť ďalších tisíc ráz, aby pochopili, že na veci nič nezmenia. A nereagovať nijak, to by mohlo raniť aj viac, ako reagovať, záleží na tom, čo človek znesie ľahšie. Pre mňa by bolo prijateľnejšie, keby mi druhý človek rázne čosi povedal, ako nereagovanie.
A to objatie by sa mi ako reakcia páčilo asi najviac, aj keď tiež neviem, či v každej situácii.
Mamina spomínanej kamošky by naň asi reagovala podráždene. Ale to je tiež len môj predsudok, myslím, že každý máme nejaké predsudky a z nich vychádzajúce domnienky, nevidím na tom nič neľudské.

Ešte ako reagujem v individuálnych vzťahoch s najbližšími ľuďmi-ROLL--LOL-
Tak tu sa vo mne pre zmenu minimalizuje vôľové myslenie a program ideálneho správania sa - a fuk ho vonka všetko vospolok - hnev aj vzdor, alebo ich čisté prejavy ako dupanie nohou či krik alebo skákanie a zapchávanie si uší či rozhadzovanie rukami:)
Ale to hovorím iba o vzťahu s veľmi blízkymi ľuďmi, a toho je fakt málo: mamina, môj syn, moja najlepšia priateľka. V týchto vzťahoch mám silnú potrebu cítiť, že budem prijatá aj keď by som urobila stojku na hlave uprostred námestia, inak povedané, potreba cítiť, že ma milujú za každých okolností. Myslím, že to bude hlboko zakódovanou nedôverou (možno z detstva), ktorá ma núti vyskúšať odolnosť vzťahov, niekedy aj tak, že sa správam deštruktívne voči samej sebe. Alebo možno vplyvom Pluta. Ale zas osvedčilo sa mi, že takýmto správaním si celkom poľahky vyselektujem ľudí, v ktorých tú dôveru aj nachádzam (toť moja najlepšia priateľka). A vernosť za každých okolností vraciam rovnakým dielom.
Väčšinou keď pocity zo mňa vyjdu von, lepšie si ich uvedomím a s odstupom pár minút dokážem menej zaujato vnímať aj pocity druhých, takže sa ospravedlním za svoje premrštené skutky či slová aj sa zasmejem nad svojou nedostatočnosťou. Aj sa poďakujem za to, že mám okolo seba ľudí, pred ktorými môžu padnúť "všetky" masky..
Asi nie je univerzálne riešenie, každý reaguje na základe vzťahu, aký má s dotyčnými ľuďmi vytvorený.

Vies co zabera? Ked prejavis lasku, ci v telefonate, alebo inak...mam taky plutonsky vztah s mohou tetou, ktora ma castokrat vytacala do vyvrtky rypanim do cohokolvek, az raz, uz aj unavena z tychto katastrofickych debat, som jej povedala, ze ju mam rada (je pravda, ze som jej to nehovorila) a ona sa razom zmenila, tusim aj stratila na chvilu rec a potom sa bavila uplne normalne, nemusela nic katastroficke riesit a bolo fajn, ale musi to byt uprimne :)
A viem, ze to nie je take jednoduche, ako to vyzera...alebo je?

:)
všetci potrebujeme len lásku a pochopenie o tom sú všetky spory a vŕtania

:) Ze, a kolkokrat nam tak dlho trva, kym na to dojde -WALL-