Požiar

Takže je krásne aj keď sa v prírode žerú a trhajú zvery, mrú na tisíc spôsobov?
Nesúhlasím s klasifikovaním krásy ako niečoho dobrého a škaredosti ako niečoho zavrhnutiahodného. Sú rovnocenné a jedna bez druhej by nebola.
Krása večnosti je nad nimi a predstaviť si ju nemožno.
Pokiaľ by nebol žiadny cieľ, nemalo by to zmysel. Cieľ znamená, že procesovanie ustane a nebudú už žiadne zmeny. Bude to stagnácia? Alebo tá cesta podľa Teba nemá koniec?

Raz som čítala krásny opis raja. Tigre sa živili malinami a iným ovocím a z úst sa im šírila vôňa ovocia.
Tam kde je vývoj, tam je dualita. Všetko sa vyjadruje v protikladoch. Iste že je cieľ, ale nie je nezmyslom, že sme boli postavení do sveta duality a protikladov, pretože sa musíme naučiť rozlišovať smer svojej cesty k tomu cieľu.
Nerozmýšľam nad tým, čo je cieľ, neviem si ho predstaviť tak ako si neviem celkom predstaviť ani krásu večnosti. Ale viem, že ten cieľ je a viem, že nie je v škaredosti večnosti.
Tak sa teda snažím hľadať odrazy krásy, aby mi ukazovali správnu cestu k nemu.

Hej, tak si predstavujú raj jehovisti :D
Polemizuješ ale s niečím, čo som nevyslovil. Nehovorím, že je to tu, to bytie v dualite nezmyslom.
Už aj len logicky možno dospieť k tomu, že večnosť je neprítomnosť času, čas je zmena a večnosť je nemennosť a vlastne istota, ak sa vyjadrujeme v ľudských pojmoch.
Istota je vtedy, keď nie je možná žiadna zmena.

Fakt jehovisti? Neviem, vždy ich slušne pošlem preč.
Nie, čítala som to niekde inde a páčilo sa mi to, maliny mi chutia. :D
Ja neviem, ale pre mňa je škaredosť práve vyjadrením duality, protikladu voči kráse. Na čo by bola škaredosť vo večnosti? Ak sú si škaredosť a krása rovnocenné musia byť aj vo večnosti spolu.

Šak presne to píšem aj ja, tak kde sa obchádzame?
Krásu máš len preto, že je škaredosť. Keby nebolo škaredých vecí, nemohla by si obdivovať stromy, kvety, nebo. Ak nechceš, aby bolo škaredosti, musíš sa vzdať aj tejto krásy, ktorú Ty opisuješ. A vo večnosti je len bod, bez priestoru a času. Takže je v ňom akoby všetko, všetky protiklady zlúčené v jedno, ale už to nie je prejavené, procesujúce a bolestivé.

no ste sa tu pekne zamotali, ci co, ....ked sa snazis hladat odrazy krasy, aby ti ukazali spravnu cestu k cielu...tak stale su to iba odrazy...a odrazy mozu byt krasne alebo skarede...ak je skutocnost, alebo pravda alebo neviem ako to nazvat, aby to nebolo poznacene mojim odtienom vnimania, tak je len jedna skutocnost...jedine co sa meni sme my sami...ak vnimame krasu, citime sa fajn, prijemne, ako v nebi, to znamena, ze vnimame presne tu istu jedinu skutocnost, ako ked nas niekto riadne vytoci alebo nastve, do krvi, nenavisti, az na dno....ta ista skutocnost to je aj ta skareda aj ta krasna, problem je v tom, ze tu dualitu mame naimplantovanu vo svojich emociach, a ked si toto krok za krokom neustale uvedomujeme, mozeme sa niekam posunut dalej. Je niekto, kto je podla nas uzasny a je niekto, kto je vyslovene odporny?, no pravdaze je, alebo ani nie? Ak chces vnimat iba to krasno, co vnimas ty ako krasno, tak to skaredo sa ti nejakou oklukou zamota pod nohy a vyplazi jazyk rovno do tvare. Ja to poznam, ty nie? Clovek je tvor, ktory by chcel stretavat iba krasno, no a potom si zrazu uvedomi, ze toto krasno ide permanentne donekonecna ruka v ruke so skaredom, no a mozno len tak sa da uvedomit si, ze utiect nie je kam a cokolvek sme a v akejkolvek situacii sa nachadzame sme si rovni, lebo krasa a skaredost postihuju rovnako vsetkych ludi bez rozdielu. Jedine co je mozne urobit, je nastavit tvar tomuto poznaniu, ktore vlastne ani poznanim nie je, je to skor vnutornym stavom duse, s odovzdanostou vsetkemu mudrejsiemu, comu sme sa mohli uz davnejsie naucit, keby sme viac pocuvali a menej hovorili.
To ,co je nad tymto, presahuje medze naseho poznania a vari aj citenia, pri citeni je to skor stav vyrovnanosti, no nie stav citovej tuposti, stav inspiracie, no nie s ustavicnymi stupaniami a klesaniami nalady...to co je skutocne pekne sa netyka rozlisovania v nasom beznom pozemskom svete a vnimani, lebo nase vnimanie je subjektivne a pokrivene.

jaj no tu si to napisala,
Škaredosť je len pokrivený, zdeformovaný obraz krásy. Nič viac.
Istota bez zmeny je stagnácia. Tu máme možnosť napredovať od nedokonalosti k dokonalosti, od škaredosti ku kráse, od utrpenia k šťastiu.
Tu sme predsa na ceste, nemôžeme stáť.
no podla mna sa neda napredovat od skaredosti ku krase, ci od utrpenia ku stastiu, lebo zase ide o vytlacenie toho utrpenia, to utrpenie bude stale, ako tu sme stale my so svojimi poziadavkami, len nas postoj sa moze zmenit..tak toto si mozeme na svojej ceste uvedomit a to tusim bolo aj podstatou citatu od Pascala?, ktory ste s Atenou rozoberali uz neviem kde..

nasla som to, bolo to v teme Pycha:
a to si skonstatovala nasledovne s peknym citatom:
Našla som jednu peknú definíciu pýchy, tu je. :)
Ak poznáme Boha, bez toho, aby sme poznali svoju biedu, dospejeme k pýche.
Ak poznáme svoju biedu, bez toho, aby sme poznali Boha, dospejeme k zúfalstvu.
Ak poznáme Krista, prídeme do stredu, v ktorom môžeme nájsť i Boha i svoju biedu.
Blaise Pascal

Lepšie je zamotať sa ako nehľadať. :)
Však sa vymoceme.
Ja s vami oboma súhlasím, ale súhlasím aj zo sebou.
Problém je v slovách a pojmoch. Lebo čo je krása a čo je škaredosť?
Pre mńa je škaredosť niečo, čo sa vymyká z Božieho poriadku a vzďaľuje nás od neho. Nevnímam škaredosť v tigrovi, ktorý loví korisť, ale vnímam škaredosť v hromadných jatkách dobytka, kde človek bez emócie hromadne zabíja zvieratá, nie preto aby sa nasýtil, ale preto, aby sa presýtil.
Čo pokladám za škaredosť, nie je to, čo je takto chápané vo všeobecnosti a práve teraz. Veď to sa neustále mení. Kedysi bola ideálom dokonalej krásy napríklad Gréta Garbo, dnes Angelina Jolie. Stačí sa pozrieť aký obrovský rozdiel je v tých tvárach a to prešlo len pár desaťročí.
Ja nie som sentimentálny romantik, ktorý je na mäkko z poskakujúceho mladého párika na rozkvitnutej lúke.
Krásu vidím aj v ničivej búrke, alebo sopke.
Škoda, že nemám slová, ktorými by som vedela vysvetliť, čo cítim srdcom.
Začali sme slovami o prírode, stromoch, kvetoch, modrej oblohe.
No tak tam to cítim, ale neviem to vyjadriť slovom.
Tak čo mám urobiť? :)-HEART-

Napadlo ma, ako by asi vyjadril krásu človek, ktorý je nevidiaci a nikdy v živote nevidel prírodu, stromy, kvety, modrú oblohu...
Možno práve on by vedel vyjadriť krásu priamo srdcom...cez slová...

Ak poznáme Boha, bez toho, aby sme poznali svoju biedu, dospejeme k pýche.
Ak poznáme svoju biedu, bez toho, aby sme poznali Boha, dospejeme k zúfalstvu.
Ak poznáme Krista, prídeme do stredu, v ktorom môžeme nájsť i Boha i svoju biedu.
Blaise Pascal

Prísť do stredu asi neznamená, ocitnúť sa kdesi v polopekne- pološkarede.
V nejakom stave polojasno, polooblačno.
Dám príklad.
Pred pár dńami sa ma dotklo niečo, čo vnímam ako ľudskú škaredosť.
A keďže sa ma to osobne dotklo, zareagovala som ako pri uštipnutí osy.
Nakŕmila som tú škaredosť svojim hnevom. Našťastie som si dosť rýchlo uvedomila, že to nie je moja škaredosť a svojou emóciou ju len posilňujem.
Na druhý deň v mojej duši zavládol pokoj, obloha sa stala ešte krajšou, slnko ešte prívetivejším. Zdalo sa mi, že som aspoň na chvíľu nazrela do stredu. :)

Možno by povedal, aké krásne je, keď šuchoce tráva pod nohami, keď sa ho dotkne teplý lúč slnka, alebo vánok, alebo dážď, alebo....
Je viac zmyslov ako len zrak. A aj tak je tých 5 zmyslov žalostne málo. :)

Ak som ťa správne pochopila, tvrdíš, že dualita na Zemi je ako nalomené zrkadielko, ktoré mylne vytvára niekoľko odrazov, hoci pred ním stojí len jeden objekt...alebo?

Zuzka dualitu škaredosti a krásy vníma (ak som ju dobre pochopila), po Hegelovsky, ako neustály boj protikladov tu na Zemi, ktorý vedie k zdokonaleniu...S týmto úplne súhlasím, pretože ísť od škaredosti ku kráse nie je podľa mňa, obrazne povedané, žiadny odchod z Európy do Ameriky, ale poznanie oboch svetadielov a ich vzájomného prepojenia vodou, a tak aj ich prepojenie v jednote...
Tiež verím, že od škaredosti sa dá putovať ku kráse, ba dokonca ešte ďalej - ako ste obaja povedali k jednote - lebo toto zdokonaľovanie vedie k poznaniu, že Amerika a Európa patria Zemi. Tak podľa mňa aj naše poznanie môže dospieť k jednote, k vzájomnému dotyku krásy so škaredosťou, k uceleniu ich obrazu, k predstave jediného objektu - bodu? Až do tohto bodu súhlasím...

[b]"A vo večnosti je len bod, bez priestoru a času." (???)

Skôr, ako možno hovoriť o tom, kde je bod - jednota, mali by sme mať ujasnené pojmy.
Takže k pojmom a nášmu vyjadrovaniu: niekde si napísal takúto formulku - "ak sa vyjadrujeme v ľudských pojmoch" - tu chcem len pripomenúť, že ako ľudia sa nemôžeme vyjadrovať v iných, ako ľudských pojmoch...:))
Takže v ľudských pojmoch: Čo je podľa teba priestor a čas? (ak predpokladáme, že bod chápeš ako jednotu...)

Nesúhlasím totiž s tvojím poňatím ľudského času. V predchádzajúcom príspevku si písal, že čas je zmena, čo vôbec nemusí byť pravda... veci, deje atď.. niekdy proste iba "Sú"...existujú bez zmeny alebo jej zachytenia. Z môjho pohľadu čas je iba miera existencie vecí, ktoré môžu pokojne existovať aj bez zmeny. Jedinou zmenou môže byť ich vznik a zánik, čo však my vo svojom živote (ak vnímame jeho časový faktor) nemôžeme hodnotiť, lebo nie sme objektom...
Priestor sa pre nás nerozlučne spája s časom ako rozpínanie esencií v určitej lokalite.

Ak by som aj chcela definovať čas z pohľadu nadpozemského a tvrdila by som, že "Čas je Nič".... aj tak by čas a priestor musel existovať vnútri tohto Nič, nakoľko deje a ľudia vytvárajú svoju realitu, ktorá čas a priestor Má.
A my sme predsa súčasťou večnosti...alebo si myslíš, že nie?

Omyly neexistujú.
Mne sa nepáči odmietanie škaredosti a uprednostňovanie krásy, tak ako ich tu poznáme, ako to vy prezentujete. Aj krása je moja aj škaredosť. Zuzka napísala, že tá škaredosť nebola jej, to je vymedzovanie sa, odmietanie niečoho. Všetko je v priestore.
Aj škaredosť je moja aj krása. Nedá sa byť iba jednopolárny.

Čas je zmena, na tom trvám. Keby sa nič nemenilo, neplynul by a vlastne by sa nič nedialo, nič nebolo. To že to nepostrehuješ zmyslami, neznamená, že sa zmeny nedejú. Ako môžu existovať veci a deje bez zmeny? Veď to je nonsens. Už len slovo dej naznačuje dianie.

Napíš mi Ty teda, čo je podľa Teba čas, ak nie zmena?

Ale to si napísala šak dobre, s tým by som vedel súhlasiť, putovaním od škaredosti ku kráse asi dospejeme k poznaniu, že obe patria do jednoty a sú našou súčasťou a potom sa takáto kategorizácia stratí a veci len budú také, aké sú.

...napísala som: Čas je podľa mňa miera existencie vecí.

Mimochodom, nenapísala som, že čas nesúvisí so zmenou! Iba definícia typu "čas je zmena" mi príde dosť úzka a obmedzujúca. Jasné, že aj v kameni, ktorý roky stojí na jednom mieste prebiehajú určité molekulárne procesy. Čas je ale z môjho podhľadu miera existencie toho kameňa, nie toho, aké molekulárne (badateľné alebo nebadateľné ) premeny sa počas dĺžky jeho existencie udiali...

Čas si definoval iba jeho súčasťou...postihuješ plynutie iba z pohľadu vnútornej zmeny, nie existencie.

Nikto neodmieta škaredosť, tá musí existovať, aby sme si všimli krásu! A existencia všetkého má zmysel. Zuzka si spojila krásu s dobrom, ktoré si všimla na základe niečoho, čo zrejem bolo nedobré a takto to prekonala...

Keby si bol ty tou andulkou a mal hlavu pod gilotínou, možno by si aj ty chcel, aby tá škaredosť bola prekonaná.
Nepáči sa ti vymedzovanie, ale podľa tvojho vyjadrenia zas vyzeráš byť priklonený k škaredosti, hoci sa snažíš byť objektívny. Objektivita neexistuje, lebo ak poprieš jedno, brániš druhé. To je nonsens, ale reálny. Človek dokáže hodnotiť iba subjektívne. Bez urážky, ale podľa tvojich vyjadrení sa podobáš tej gilotíne...ani človek ani vták.

Pýtala som sa, na základe čoho odnímaš večnosti priestor a čas...?

Netvrdím, že to tak nie je, ale nerozumiem tomu. Preto som rozpísala, ako ku svojim záverom dochádzam ja. Skús svoju definíciu vysvetliť.

Ešte čo sa tej gilotíny týka (paralelne aj obrázka), to že som ťa k nej prirovnala, to tiež neznamená vymedzovanie (trebárs škaredosti, keď už to tak vnímaš), ale to, že bez nej by ten obrázok (a tiež pohyb života) nebol taký zaujímavý.
To, že sa každý priklonil k niečomu inému na obrázku, svedčí len o tom, že sme ľudia, že sme subjektívni, že maľujeme svoje obrázky, že máme obľúbené postavy a predmety, že okrem vnímania a myslenia máme aj srdce, aby sme dospeli k jednoduchosti vedomia, že všetko zlé, je na niečo dobré.

Ale na tú otázku v predchádzajúcom príspevku by som predsa len rada dostala odpoveď...

Pretože večnosť je neprítomnosť času a bez času nie je ani priestor.

Ako sa môže niečo vynímať z Božieho poriadku?