Spojenie ateistov s Výšinami

Svet je plný paradoxov. Preto paradoxne ten, čo sa považuje za ateistu, môže mať omnoho užšie spojenie so Stvoriteľom, ako ten, kto sa považuje za veriaceho. Ako je to možné?

Treba samozrejme najskôr zdôrazniť, že to neplatí pre každého ateistu, ale len pre toho, kto sa vo svojom živote snaží byť čestný, spravodlivý, ušľachtilý a ústretový voči ostatným ľuďom. Kto má tieto vlastnosti, alebo sa o ne aspoň usiluje, ten má podľa miery ich intenzity zodpovedajúcu mieru spojenia s duchovnými Výšinami a to i bez toho, že by on sám o tom vedel.

Prečo? Lebo Stvoriteľ je zosobnením, zdrojom a východiskom všetkej spravodlivosti, ušľachtilosti, cti a pomoci všetkému a všetkým. Človek, ktorý má podobné vlastnosti, alebo sa ich snaží v sebe vzbudiť, takýto človek na základe Zákona rovnorodosti automaticky nadväzuje určité spojenie so Zdrojom a východiskom týchto síl. Lebo rovnaké je priťahované k rovnakému! Rovnaké, alebo rovnorodé totiž nachádza k sebe skôr či neskôr cestu a užšie vzájomné prepojenie.

Miera myslenia, chovania a žitia toho, čo nazývame dobrom teda na základe Zákona rovnorodosti určuje mieru spojenia jednotlivca s Výšinami. A to aj vtedy, ak on sám seba považuje za ateistu. Zákon rovnorodosti totiž nepustí!

Aký má ale význam spojenie človeka s Výšinami? K čomu je to vlastne dobré?

Stvoriteľ je zdrojom všetkého toho, čo nazývame dobrom. Z tohto nepochopiteľného zdroja dobra prúdi dobro ku všetkým bytostiam vo stvorení. Pozdvihuje ich, podporuje ich, posilňuje ich, ochraňuje ich a to presne podľa miery ich vnútornej a vonkajšej rovnorodosti s univerzálnym princípom Dobra. A toto neviditeľné prepojenie nie je len nejakou duchovnou chimérou, ale v hmotnosti sa prejavuje v celkom konkrétnych životných situáciách a celkom konkrétnym dianím, ktoré je človekom reálne pociťované tak, že sa mu darí. Že mu veci vychádzajú, že je zdravý, že cíti radosť a šťastie.

Celé to funguje tak, že prúdenie zo zdroja Dobra nájde na základe rovnorodosti každého, kto dobro v sebe prechováva a zahrnie ho dobrom a priazňou, ktoré potom vo svojom živote, v rôznych životných situáciách naozaj reálne pociťuje. Takto sa to deje bez výnimky a zákonitým spôsobom, bez ohľadu na to, čo dotyčný sám o sebe prehlasuje.

Rozhodujúcou je totiž vždy iba miera jeho myslenia a žitia podľa princípu Dobra, ktorá následne určuje mieru jeho prepojenia s Výšinami. A teda zároveň i mieru pomáhajúcich a podporujúcich síl dobra, ktoré k danému človeku prúdia.

Rozhodujúca je jedine miera žitia dobra! Nič iného! A preto paradoxne neraz ten, kto o sebe hovorí, že je veriaci, kto chodí do kostola a zúčastňuje sa rôznych iných náboženských povinností, avšak vo svojom živote nenapĺňa princípy spravodlivosti, cti, ušľachtilosti a ústretovosti voči ostatným nemusí mať vôbec žiadne, alebo len veľmi chabé spojenie s Výšinami. Takýto veriaci môže byť od svojho Stvoriteľa na míle vzdialený, i keď on sám sa za veriaceho považuje.

Boha totiž nemožno oklamať! Lebo zhora nie je vôbec braný zreteľ na jednotlivé vierovyznania, ani na nijaké vonkajšie prehlásenia. Zhora, prostredníctvom Zákona rovnorodosti sa berie ohľad iba na žitú opravdivosť! Na to, ako si človek vo svojom živote reálne stojí voči princípu Dobra. To je to najpodstatnejšie a všetko ostatné je podružné. Takto múdro a dokonalo to funguje, pričom vnímavý človek jasne cíti, že to inak ani nemôže byť.

Dajme si ešte odpovede na dve otázky a síce, prečo je predsa len dobré byť veriacim v Boha a prečo je zlé byť ateistom?

Veriaci je človek, ktorý sa otvorene hlási k najvyššiemu princípu Dobra, o ktoré chce usilovať. Jeho viera má ten zmysel, že si svoje predsavzatie pravidelne oživuje a vždy opätovne sa v ňom utvrdzuje, aby všedné dni neprekryli, a ako sa vraví „neprevalcovali“ jeho odhodlanie. Jeho viera, jeho návštevy chrámu, či iné náboženské povinnosti sú teda len prostriedkami k dosiahnutiu konečného cieľa, ktorým je odhodlanie stať sa čestným, ušľachtilým a láskavým človekom.

Ak ale človek neusiluje o tento cieľ, všetko vonkajšie proklamovanie viery, jeho návštevy chrámu i ostatné náboženské povinnosti mu sami o sebe nie sú a nijako nemôžu byť osožné.

No a prečo nie je dobré byť ateistom? Pretože v takomto prípade, hoci by išlo aj o dobrého človeka, jeho odmietanie existencie Stvoriteľa, odmietanie duchovného rozmeru bytia a s ním súvisiace kontinuálne pokračovanie života po fyzickej smrti mu znemožní plnohodnotné vnímanie reality po jeho odchode z hmotného tela. Lebo čo človek chce, to sa mu stane! Ak sa teda rozhodol neveriť vo veci duchovné, v existenciu Stvoriteľa i v život po smrti, po svojej vlastnej smrti vkročí do sveta, v ktorom bude vnímať okrem stále trvajúceho, vlastného bytia, iba nepreniknuteľnú tmu a hrobové ticho, čo napokon vyústi do prežívania bezvýchodiskového zúfalstva.

Človek totiž svojou nevierou vo veci duchovné nemôže zabiť realitu ďalšieho vlastného jestvovania, avšak môže sám v sebe zabiť schopnosť jej vnímania, pociťovania, videnia a prežívania. A preto nedokáže vnímať novú realitu okolo seba. Nedokáže vnímať, vidieť a prežívať jej nádheru, jas a krásu preto, lebo on sám to tak chcel. Lebo žil a zomrel v presvedčení, že nič ďalšieho nejestvuje a jeho chcenie sa mu stalo realitou. Realitou jeho osobnej straty plnohodnotného vnímania nového rozmeru bytia.

Len si predstavme taký život. Život v tme, tichu a bez možnosti pohybu. A to všetko trvá až do chvíle, kým vzrastajúce zúfalstvo neprinúti človeka k prosbe o pomoc. K prosbe o pomoc k niekomu, kto by pomôcť mohol. O pomoc k Stvoriteľovi, ktorého existenciu dovtedy zavrhoval. A táto prosba, nesúca v sebe zárodok tušenia o jestvovaní niečoho Vyššieho spôsobí, že človek zrazu začne vnímať, vidieť a počuť. Začne vnímať, vidieť a počuť, lebo on sám sa otvoril tejto možnosti. Lebo už poľavil v kŕčovitosti svojho materializmu. Najskôr vidí len slabo a matne, ale na základe vrúcnej vďaky smerovanej nahor, ktorá v ňom vzbĺkne, sa mu všetko osvetľuje čoraz viac a viac.

Približne takýto môže byť osud ateistu, ktorý bol na zemi dobrým človekom, ale ktorý si vlastnou nevierou vo veci duchovné sformoval po svojej smrti veľmi ťažké prežívanie, ktorého mohol zostať ušetrený.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

V něčem máš pravdu a v něčem se hluboce pleteš. Víra pramení z duše a srdce a nesouvisí vůbec choděním do kostela. Navíc i ateista se dostane k bohu po smrti. Ty totiž píšeš pouze o člověku v lidském těle a uplně zapomínaš na duši. Právě duše je ta pravá podstata , to jsi ty! Tělo i mozek se promění v prach. I člověk ktery je zaryty ateista , má krásnou duši, která se neprojevuje v lidském těle a to z důvodu že jsi tuhle skušenost ke svému dalšímu vyvoji vybrala sama.

noooo toto by sa ma mohlo celkom tykat ja som ateista neveriaca v boha ci akokokkolvek to nazves ale verim vo vyssie sili aj veci len im neviem dat to spravne meno tak jednoducho energie inteligencie vesmir ci co .
no a teraz zase naserem mnozstvo ludi neverim v to co hovori biblia a jezis je pre mna len volaky mudrejsi co vtedy zil nic viac .
lenze nemam dobry zivot a zvlast posledne roky mi dali riadne do zubov no nikdy som si to nespajala s bohom analyzovala som svoj zivot a prisla k poznaniu ze podla mojho spravania nieco som si zasluzila ale jednu vec a to chorobu rozhodne nie ved som mala len 14.
a ja som teda ta duchom chudobna ktora ako pises telo zomiera mozog fuc ale dusa ostava a tu je dilema co je dusa napis co to je kde sidli hmmmmmm.lambanana.

Ja sa stotoznujem s tym, co si napisal, ale pozor na pojem "ateista".
Tento pojem moze zahrnat mnoho postojov a nie kazdy z tychto postojov hovori o skutocnej neviere v Boha. Velakrat ludia o sebe tvrdia, ze su ateisti ako lambanana, ale iba davaju bozskemu ine mena, pretoze citia odpor voci tomu, co je so slovom Boh spajane a deformuje ho.
Ci je niekto veriaci alebo ateista, su len myslienkove formy, ktore sa podla poznania a chapania cloveka mozu pocas zivota menit.
Ale skutocna viera v Boha nema nic spolocne s tym, coho nositelom su myslienky.
Skutocna viera a spojenie s Bohom je darom, ktory moze existovat tu a teraz pocas zivota cloveka.
To je jediny rozdiel.
Ci sa po smrti opona odhali, alebo nie, zavisi od niecoho uplne ineho ako je to, co clovek pocas zivota povazoval za svoju myslienkovu filozofiu.
Ak bol "ateista" cez svoje skutky a zmyslanie spojeny s vysinami, tak Boha poznal, len o tom nevedel. A nie je dovod, aby ostaval v tme a prazdne.

Ta nemoc mohla byt karmického původu, anebo jednoduše si to tvá duše vybrala že touhle skušeností projde. Tomu já osobně říkam stav bez mozku. Duše je jemnohmotná, sídlí v tobě. Ten kdo nemá dar vidět jemnohmotny svět ji nevidí. Když jdem psala že duše jseš ty a že jses věčná , tak vysvětlím přesněji. Máš své jemnohmotné tělo skláda se s více vrstev, tomu se jinak říka i aura. Pak máš duši, vyšší já to je tvé nadvědomí které tě spojuje s říkejme tomu univerzum, nebo nejvyšší energijí tvoření., vnitřní dítě. To vše tvoří celek, pravou podstatu. to vše odchází do sfér kam patříš po skonání fizyckého těla. Je nutno říct že pak nemáš omezené vědomí, jako tady na zemi. Po určitém čase pobytu v astrálu, se jemnohmotné tělo rozplyne a zůstáva tvá duše, napojená na vědomí Krista. Kristus, nebo jinak Ježíš, byl člověk z masa a kostí , narozen z boží vůle. Měl svou cestu a svobodnou vůli jako každy jiny. Prožíval i své pozemské starosti. Jeho duchovní rozvoj a uvědomění dosáhlo takovych rozměrů, že již se mohl stát nanebevzetym mistrem. Dosáhl bezpodmínščné lásky a plán jeho duše byl vykoupit nás , což splnil. Je naplněn láskou . Já ho často vídam a cítim jeho energie, stejně tak matku boží, archandělé a jiné bytosti světla. Mám ten dar že vidím jemnohmotny svět. DUŠI SVOU I ZEMŘELYCH VIDÍM NĚCO MEZI MLHOU A KOUŘEM S CIGARET PROTKANOU STŘÍBRNYMI SVĚTYLKY A KAŽDÁ MÁ JINOU HMOTNOST, SVĚTLO I ENERGIJI.PROMIN, ALE JINAK TO POPSAT NEUMÍM. Dovede se vytvarovat do obličeje, komunikuji s nimi mentálně.

Bůh miluje všechny duše stejně. Je jedno zda jako člověk jsem ateista, chodím do kostela, nebo jsem muslim. Každá duše je jinak stará, na jiném stupni duchovního vyvoje. Každá duše si musí vrámci svého vyvoje projít vším, temnem, zlem, dobrem i světlem. Vede ji to k rozvoji probuzení a poznání. K pochopení sebe sama jako člověka, přijmot se sama sebe, odpuštění sobě, poznání bezpodmínečné lásky, přijmutí Boha, jako svého otce a matky. Přijímání jeho vůle. pak již senemusí reinkranovat. Jsou lidé u kteryh převládá mozek a okolní svět ktery vidí, nepřipouští si nic jiného, přitom jsou to velice laskaví a čestní lidé. Ti také se dostanou k bohu. Jejich duše je krásna a vybrala si skušenost tuhle.

suhlasim s tebou Binbulka.matka bola silne veriaca,modlila denne xkrat,kazdy den do kostola ale aj tak jej za svoj zivot bola pridelena nelaskava sfera.zalezi iba na tom ako zivot prezijeme a nie ci prepadneme nejakemu nabozenstvu.ale su to vsetko skusky,ktorymi sa dusa rozhodla ist vyskusat si to v hmotnosti.