Slobodná vôľa

Pozrela som si to video, v ktorom sa hovorí vlastne to, že sme nevedomým produktom svojho vlastného mozgu. Že náš mozog je šéf, ktorého podriadený - naša osobnosť, je nevedomý chudák ovládaný neznámymi silami, ktorými tento šéf disponuje.
Neurológ z videa zastáva jednu z dvoch možností. Tie možnosti sú ako otázka. Čo pochádza z čoho. Vajce zo sliepky, alebo sliepka z vajca? :)
V tomto prípade, vedomie tvorí mozog, alebo mozog tvorí vedomie?
Vo videu je uvádzaná tá druhá možnosť. A ako dôkazy sú uvádzané prípady zmeny osobnosti na základe, toho, že sa niečo najprv udialo z mozgom.
Ale ak idem za túto predstavu a mozog vnímam ako prostriedok, výkonný biologický stroj, môžem si túto predstavu na zjednodušenom príklade previesť napríklad na auto a vodiča. Ak sa počas mojej jazdy autom s ním čosi udeje, napríklad prestanú fungovať brzdy, môžem spôsobiť nehodu.
Príklad z videa. Ak mi začne v hlave na určitom mieste rásť nádor, zmení moju osobnosť a vezmem zbrań.
Príčina a následok sa zdajú byť veľmi podobné. Stroj sa pokazil, následok je desivý.
Ibaže to má háčik. Nikoho ani len nenapadne, aby sám seba stotožńoval s autom, ktoré vedie. Vie, že on a auto sú oddelení.
Stotožńovanie sa s mozgom je pre väčšinu ľudí úplne prirodzené.
A druhá vec. V tom videu sa nerieši len slobodná vôľa, ale aj niečo, čo nazývame náhoda.
Prečo sa náhodou pokazí auto niekomu a nie inému?
Prečo náhodou práve niekomu preletí kovová tyč cez čelový lalok a nie inému?
Prečo práve niekto je konfrontovaný z nejakými udalosťami a nie iný?

Ja sem dám ako protipól k tvojmu videu iné. Pre mńa naprosto vystihujúce fungovanie vesmíru od najmenšieho po najväčšie.
To, čo je zodpovedané v tomto videu, už ma nenúti pýtať sa.
Citujem Amita Goswamiho, ktorý k slobodnej vôli povedal toto: " Slobodnú vôľu máme, ale nemáme ju bežným spôsobom, nemáme ju v našom egu, ale máme ju v tom, čo mysticizmus nazýva Boh, alebo kozmické vedomie.
Môžeme to nazvať kozmickým vedomím, tu ju naozaj máme.
Naša slobodná vôľa je zhodná s Božou vôľou."

http://www.youtube.com/watch?v=BFd3luPKPX4

Tým pádom nepriamo hovorí, že my sme Boh a slobodná vôľa je len jedna, tá Božia a jej prejavom je práve to, čo a ako sa deje.
Akurát si to väčšinou neuvedomujeme a za slobodnú vôľu považujeme mylne iluzórne rozhodovanie našej mysle, ktoré rozhodovaním ani nie je, ale je len reagovaním na podnety.

To mi pripomína prípad schizofrenického "pacienta", ktorý sa nazdával, že je napojený na Božiu vôľu a dokáže hocikde zastavovať električky. Vôbec by som netvrdil, že bol chorý, akurát si myslím, že vôľa Božia bola ozaj taká, aby električky zastavovali na zastávkach, nie inde a on ju kľudne mohol vnímať a byť na ňu napojený :)

Zaujímalo by ma však, či sa dá vôbec ešte hovoriť o slobodnej vôli, či to nie je zároveň nevyhnutnosť a či sa všetko nedeje zákonite. Domnievam sa že áno.

Je dobré pozrieť si celý dokument, na ktorý som dala link.
Ale naozaj pozorne.
Sme súčasťou Boha, to mi znie lepšie ako to, že my sme Boh. To zvádza k identifikácii jednotlivého ja ako Boha.
A či v skutočnosti neexistuje slobodná vôľa, ale všetko sa deje zákonite?
Ak sme dostali možnosť oddeliť sa a stať sa jednotlivými ja, malo by to mať nejaký zmysel. Inak sme mohli ostať nerozdeleným vedomím bez poznania času, priestoru a hmoty.
Skúsenosť, poznanie a hlavne výber cesty, kam sa chcem vrátiť a od čoho sa nechcem vzdialiť, je moja slobodná vôľa. Existovať dobrovolne s Bohom, vytvoriť si vzťah s ním cez svoje individuálne ja a spoznať vlastnou skúsenosťou, čo to znamená.
Ale v tom úplne konečnom dôsledku, to že sa raz táto cesta zavŕši pre všetkých, je iste dané a zákonité.
Aký je zmysel toho celého, neviem. To vie len Boh :)

Tvoje úvaha je zajímavá .. myslím si, že svobodná vůle je o tom, jak reagujeme na nějaké dannosti našeho života. V pozemské dualitě se můžeme projevovat od extrémního plus do extrémního mínus pro danou situaci. No a to rozhodnutí, který "odstín" kterého znaménka si vybereme, považuji za svobodnou vůli. Základ situace změnit nemůžeme, ale můžeme změnit to, kterým směrem se ta situace posune. Podle pocitů, vztahů, prostředí, kam se dostaneme atd. můžeme rozpoznat, jestli jsme na dobré cestě nebo ne. Můžeme .. ale je to velmi těžké, protože je spousta vlivů a nitek, které do jedné situace zasahují. Proto považuji za velmi důležité sebe sama dobře poznat, aniž si něco namlouváme, abychom mohli pravdivě rozpoznat, v čem se nacházíme-FLOWER-

Bola to možnosť, to oddelenie sa?
Ty si dostala možnosť narodiť sa a vybrala si si ju, alebo sa Ti to prihodilo, ani nevieš ako?

Ten "odstín" si vyberáme podľa svojej povahy, podľa vrodených, či získaných povahových čŕt.
Preto je na mieste otázka, že kedykoľvek keď si čokoľvek vyberám, či som si mohol vybrať inak. Veď ak by som si vybral inak, ako som vybral, musel by som byť nejakým spôsobom iný, mať iné preferencie, iné črty, skrátka byť iným človekom.

-FLOWER-

Všechno to je pravda... já k tomu zkusím něco přimyslet.

Svobodná vůle z pohledu člověka je něco jiného jako svobodná vůle z pohledu Boha aneb Kosmického vědomí. Je to paradox. Je to jako provaz táhnoucí se z našeho světa někam do černé díry.

Pro nás jako individuální entitu jménem člověk je svobodná vůle spojena s uvědoměním, že nejsme mozek a NEJSME ani člověk. Veškeré vazby s lidstvím a lidská forma samotná jsou jen umělým konstruktem, virtuální simulací, která je řízena z nevědomí. Užívání svobodné vůle je podle mě tím nejsmyslnějším smyslem života a znamená to přetvářet simulaci do podoby, která je pro nás přijatelná a která nás baví :) Přičemž přetváření reality samo o sobě není volbou, je to nutnost, děje se to automaticky, ale nejde to často znát, protože jsme zyklí tvořit něco hodně podobného tomu, co už známe.

No a když se ta obrovská masa energie, které říkáme nevědomí, stane vědomou, pak se ocitáme na druhé straně černé díry, jsme Bohem, kosmickým vědomím, který je sám v bezrozměrném poli prázdnoty, mimo prostor a čas... a nudí se. Jeho svobodnou vůlí je učinit část sebe nevědomou, zapomenout, zaspat kosmickou nudu, aby sám sebe mohl prožívat jako zkušenost v kosmické hře. Tím tvoří časoprostor, přírodní zákony, evoluční procesy, nakonec i člověka.

Bůh vydává impulz, člověk ho formuje. Nic kromě toho impulzu není předem dané, způsob formování je zázrakem interakce již existující formy s vnějším vesmírem. Ale i ten zázrak jako výsledek interakce by se podle mě dal nějak spočítat - ta volba je věc pravděpodobnosti, která se odvíjí od hladiny vědomé energie. My svůj život vnímáme jako zázrak svobodné vůle, vyšší formy života s vyšší hladinou vědomí nás vidí tvořit podle mechanických zákonitostí. Stejně tak oni jsou pozorováni ještě z vyšší dimanze... proto objevování nevědomí prostě nemá hranic, ten řetězec pozorovatelů je nekonečný.

Kdyby sis chtěl vybrat jinak, dát si třeba místo hamburgru párek, musíš podle mě napřed zemřít a poskládat na úrovni kosmického vědomí celý vesmír do té podoby, kde se znova stejně narodíš, máš tu volbu a pak zvolit jinak :) To se samozřejmě děje v jeden okamžik. A pak bys třeba přemýšlel úplně stejným způsobem... co kdybych si dal hamburger a né párek :)
Nakonec je podle mě jedno, co si člověk vybere, důležité je si jen uvědomovat, že není důvod s tou volbou nebýt spokojen.

Takže čo z toho čo si napísal vyplýva? Že si myslíš, že by som si predsa len vybral rovnako? A teda že slobodnú voľbu ako človek nemám?

Ahoj, tvá úvaha je zajímavá. Nemusíme chodit ani do extrému, ale každy náš krok je svobodné rozhodování. Třeba vyberu si partnera toho nebo toho, rozčílím se na dítě když já mám jiny názor, nebo zůstanu v klidu atd. To je náš duální život volba a svobodné rozhodnutí. Ano důležité je rozpoznat zda jsme na správně cestě, znovu svobodná volba, zde je ovšem potřebné uvědomění si u jinych lidí, já mám jiny uhel pohledu, neboli názor, protože jsem na jiné cestě rozvoje,než on, je na té své.
Znovu se dostávám k tématu svobodné volby u každého jedince a následné neodsuzování, posuzování jinych, ale přijmutí jeho vlastní cesty a tím i názorů i když se nám to zrovna nelíbí.

Tak sa slobodne rozhodni, že už sa nenadýchneš...

Môžeme sa napríklad rozhodnúť, čo pre nás pojem slobodná vôľa znamená.
Bud sa cítime absolútne determinovaní, alebo nie.
Ak to prvé, pri myšlienke, dať si párok v rožku, ani neuvažujeme nad inou voľbou.
Lebo všetko je dané, tak na čo.
Keď nás pochytí zlosť, berieme to ako fakt a nezamýšľame sa nad tým, že máme možosť rozhodnúť sa, ktorou zložkou svojej osobnosti zareagujeme. Tých možností je mnoho, bez ohľadu na to, že prvá bola zlosť.
Ako uvažuje človek, ktorý všetko vidí ako dané, bez možností vlastného výberu?

Ako pozorovateľ, ktorý sleduje sám seba, ako a na základe čoho v rôznych situáciách reaguje.

A nesúhlasím, že ak sa cítim determinovaný, tak neuvažujem nad inou možnosťou. Uvažujem nad možnosťami stále rovnako ako človek, ktorý sa necíti determinovaný - pretože to je tiež súčasťou tej determinácie, takto myslieť.
Keby som sa rozhodol, že nebudem takto myslieť, lebo všetko je dané, tak by to bol akt slobodnej vôle, ktorú nemám.

Neviem, čo a ako bude, stále sa ako keby rozhodujem, ale už dopredu viem, že sa udeje niečo, čo bolo dávno dané, len v súčasnom okamihu neviem, čo to bude.
Odhaľujem a sledujem tú niť kauzality.

V Tvojom príklade píšeš, že zareagujem niektorou zložkou svojej osobnosti, ktorú si vyberiem. Ale pri každom výbere sa rozhodujem na základe niečoho. Na základe čoho si vyberiem zložku osobnosti, ktorou zareagujem? A sme zasa pri tom - musí tam byť príčina, ktorá spôsobí, že si vyberiem tú či onú zložku.

K tým zložkám osobnosti.
Tá príčina je podľa mńa práve to, čím sa môžem od skutočnej slobodnej vôle, ktorá tak súvisí s Božou, buď od nej vzdialiť, alebo k nej priblížiť.
Bud upadám dolu a vyberám podľa pohnútok ega, alebo sa prekonávam a vyberám si ťažšiu, ale skutočnejšiu možnosť.
Ako povedal Kristus. Brána do pekla je široká, do neba úzka.
Koľko odriekania a premáhania častokrát stojí neposlúchať ego a nevzdaľovať sa od božského. Koľko pozornosti si vyžaduje nepodľahnúť prvému podnetu.
Nedá sa iba pozorovať, ale predovšetkým mať v pozornosti tú príčinu, ten bod, z ktorého je pohľad čistý a jasný a čím väčšiu vzdialenosť od neho prejdem, tým viac je všetko zdeformované a nepravdivé.
Tá pohnútka je podľa mńa to, čo je naozaj dôležité, nie len pozorovanie.

Ale kedy a prečo vyberám podľa pohnútok ega a kedy a prečo sa prekonávam?
Čo spôsobí, že si vyberiem podľa pohnútok ega a čím to bude, ak sa rozhodnem tomu vzoprieť a odriekať si?
Vždy tam nájdeš príčinu, ktorá spôsobí, že zareaguješ tak alebo onak - na základe tejto príčiny, nie na základe Tvojej slobodnej voľby - pretože tú príčinu si si nevybrala.
Kým je človek zdravý a plný energie, darí sa mu, nemá dôvod príliš sa vzpierať pohnútkam ega. Až utrpenie vlastné, pre vnímavejších možno stačí aj utrpenie iných, ho primäje sa nad tým zamyslieť. A keď už je toho utrpenia dosť, tak začne hľadať a nájde návod, kresťanský, budhistický... že sa treba vzoprieť pohnútkam ega a začne si odriekať. A to už je tá príčina, prečo sa to stane, opäť v tom nie je slobodná voľba.
Choď napríklad za, čojaviem, Rytmusom a povedz mu, že by si mal začať odriekať....nedokázal by to, ani keby chcel, jeho osobnosť ho nepustí skrátka, dokým sa nenaplní miera utrpenia.
Čo tým chcem povedať je, že aj na to, aby sa človek začal vôbec zaoberať myšlienkou, že by si mal čosi odriekať, aj na to treba príčinu a nie je to na jeho slobodnej voľbe.
Ten Rytmus vôbec ani nemá pocit, že by nejako upadal dolu, pre neho je táto stránka života, bytia, o ktorej tu teraz diskutujeme úplne neviditeľná, neexistuje pre neho táto dimenzia /snáď mu nekrivdím, spomenul som ho iba ako príklad :)/ a zrejme v tomto vtelení sa tým ani nezačne zaoberať, ak ho k tomu utrpenie nedokope.

- Preto je na mieste otázka, že kedykoľvek keď si čokoľvek vyberám, či som si mohol vybrať inak. Veď ak by som si vybral inak, ako som vybral, musel by som byť nejakým spôsobom iný, mať iné preferencie, iné črty, skrátka byť iným človekom. -
...........................................................................................................
Budeme-li se držet příspěvku od nataliah o poškození mozku :

i po této události jsi stejným člověkem, Tvé ego je stejné "jenom" využívá jiný rozsah mozku nežli před poškozením, takže i rozhodování je jiné, projevuje se jinak (v závislosti na míře nebo oblasti poškození). Za dané bych považovala to, že se člověku v nějakém životním období přihodí poškození mozku. Svobodnou vůli vidím v tom, JAK se s touto závažnou životní změnou ten člověk vypořádává, neboť se jedná o nové dosud neznámé podmínky.

"Svobodně se rozhodni, že přestaneš dýchat ..." to jsou takové extrémy bych řekla. Dýchání živých organismů na Zemi myslím spadá do výčtu dohody o podmínkách života tady. JAK budeš dýchat už je jiná - krátký dech Ti přinese jiný životní styl než hluboký dech - a v tomhle se svobodně rozhodnout můžeš, aniž bys byl někým jiným

Nie, ani v tom dýchaní sa nemôžem slobodne rozhodnúť, to je podobné ako Newtonove zákony - teleso pohybujúce sa priamočiarym rovnomerným pohybom tento pohyb nezmení, pokiaľ naň nebude pôsobiť iná sila.

Preto mi povedz, prečo by som mal dýchať kratším dychom. A tým mi vlastne povieš aj príčinu, pre ktorú to urobím a ktorá keby nebola, tak to neurobím. Zrejme to bude preto, lebo mi z nejakého dôvodu bude vyhovovať ten iný životný štýl. Keby mi nevyhovoval, tak nemám dôvod ísť proti sebe a začať inak dýchať. A sme zasa pri tom... aby som zmenil svoj dych, musel by som byť niekým iným, niekým komu by potom vyhovoval ten zmenený životný štýl, ktorý to prináša. Ale ja taký nie som, mne by taký životný štýl nevyhovoval, takže svoje dýchanie nezmením.
Neviem to už polopatistickejšie podať.

Ešte ma zaujalo....

po této události jsi stejným člověkem, Tvé ego je stejné

Kto som potom ja, keď ego je moje? Ak o niečom vravím, že je moje, oddeľujem sa od toho, koho teda považuješ za seba?
A čo je potom ego, ak sa po úraze správam inak, ale podľa Teba ego ostalo rovnaké?

Tím jsem chtěl spíš říct, že nezáleží na tom, co si vybereš... rozhodující je to, jak se k oné volbě vztahuješ, jestli jí přikládáš nějakou důležitost a proč. Lepší je se ke všem volbám stavět neutrálně a chápat je jako sobě rovné, aby pak člověka mentálně nesvazovaly jeho činy, lítost nad nimi apd. Jinými slovy nejlepší je žít stylem vyber si a zapomeň... ikdyž to není jednoduché, je to cesta nejmenšího odporu.

Jestli má člověk svobodnou volbu - to je záležitost úhlu pohledu a stavu vědomí. Já si můžu něco vybrat s tím, že je to moje vůle a jednám naprosto spontánně, ale někdo jiný to může vidět jako logické rozhodnutí, ke kterému mě vedly konkrétní motivace. Řekl bych, že existence lidské svobodné volby vyplývá z nevědomosti a čím více je člověk vědomý ve svém životě, tím méně toho má na výběr, protože zjistil, že nejlepší je prostě plynout po proudu a nesnažit se o věcech rozhodovat skrze svou mysl.