Trpí zvířátka se svýmmi pánečky?

Stala se mi zvláštní věc.
Náš potkyš ochořel, zánět v oušku s prasklým bubínkem :-(
Vyprávěla jsem to kolegyni a její reakce byla: "Já se picnu, no ty taky..."

Nedávno ji umřel pejskej na rakovinu, nádor někde u jater. Ona v té době měla rovněž potíže s játry.

No a já? Marodím už víc jak 14 dní, zánět středouší, vedlejší nosní dutiny,...


Máte taky takovou zkušenost, kdy váš čtyřhoný miláček s vámi sdílel vaše "utrpení" ?

Mám takú skúsenosť, že naši kocúri sa správajú ako zdravotné sestry, keď je niekto doma chorý v posteli.
Pri pacientovi trávia všetok svoj čas. Niekedy slúžia ako hojivý obklad. :)

toto môžem potvrdiť, i moja mačka chodí k pacientom a líha si k miestam kde je problém, ale moc trpezlivá v tom nie je.....

no a bezpečne rozozná či je moja depresívna nálada opodstatnená, ak je tak sa pritúli, ale ak ide o sebaľútosť nemilosrdne ma začne kúsať do hlavy :D

ja mám úplne opačnú skúsenosť, ale z opačnej strany. asi tak ako zvieratka cítia problémy a utrpenie ľudí, ľudia si tie zvieratká spokojne konzumujú -PUKEY- a svoj rozum používajú jak na obchádzanie zákonov, tak aj na obchádzanie vlastného srdca aby netrpeli pre zvieratká keď sú také chutnučké na tanieri. a tiež sa nehanbia za tvrdú diskrimináciu: toto je pobehujúca potravina a toto je MôJ MILÁČIK, za ktorého vysolím ťažké prachy u veterinára, aby sa mu uľavilo -BYE-

Nekdo vrazdi zviratka, jiny zase vrazdi rajcata,... A ted zase prosim zpatky k tematu. :-)

-WALL- klasická ukážka toho čo som práve napísal

No ale mozeme si ist aj pre ine priklady rozdielnosti pristupov.
Napriklad o svoje deti sa starame ako sa len da, venujeme im co sa len da, aby boli zdrave, spokojne, aby im nic nechybalo.
Ale su na svete aj ine deti, ktore prave teraz umieraju na podvýživu, alebo banalne choroby, nemaju kde spat, chybaju im zakladne veci na prezitie.
A su to tiez deti, iba nie tie nase.

Takze ak chceme takto merat, mozme.
Prikladov je neurekom.

Len tato tema o tom nie je.

veď ani ja sa netrápim pre všetky utýrané zvieratká na Zemi. s tým nič nenarobím a nie je ani v mojich silách všetkému zabrániť. to ale keď JA pristúpim slimáka, tak to bolí...

Všetko je v JA, aj bolesť veľmi ďaleko.

Vážně tu není nikdo, kdo by měl podobnou zkušenost?

raz sme mali úžasnú andulku (samček) a ten krásne rozprával a bol hviezda a pýcha rodiny.10. apríla 1992 som ho počas letu nechtiac zabuchol medzi dvere a potom mi už len v rukách umrel. zatrepal nožičkami a bolo... keď bol spokojný, tak si naprázdno chrumkal zobáčikom akoby v ňom mal zrnko

možno ešte po niekoľkých mesiacoch keď som sa kvôli nemu trápil, šiel som spať a počujem ako sa po izbe šíri zvuk presne toho nenapodobiteľného zvuku chrumkania zobáčikom. obzerám sa obzerám a nič. ešte po smrti mi pár krát zachrumkal, že je všetko v poriadku...

Já měl jako malý kluk morče.Měl jsem ho moc rád.Všude za mnou chodil,seděl mi na klíně-prostě největší kamarádi....Když jsem se třeba praštil a brečel,on pištěl v kleci a šplhal po ní,chtěl ven,za mnou.Jednou, v deseti letech jsem dostal silné bolesti v břiše a musel jsem do nemocnice (apendicitida).Když jsem se vrátil,morče už nežilo.Mamka mi potom řekla,že přestal žrát,jen ležel a pomalu slábl.Sem tam pískl a nakonec umřel..Bylo mi moc smutno.To morčátko mě naučilo vážit si zvířat,naučilo mě komunikovat s nimi,pohledem do jejich očí poznat co si myslí...mám je rád.Jsou součásti tohoto světa,stvořila je Příroda,zrovna tak jako nás lidi..to jen tak :-)

Tiež som mala morčiatko, Mišo sa volal. Bol brutálny pohoďák, spával mi na bruchu, bol tučnučký a celý hnedý. Nosila som ho tiež všade a raz keď som prišla zo školy, hľadala som ho celé hodiny, už som chodila s plačom, lebo Mišo sa stratil. Betár, vyšplhal sa po kusoch látok, ktoré som mu dala do akvária, ako záclony, lebo som mu to tam chcela skrášliť:) Našla som ho čosi žuvať v polici s knihami.
Neskôr som mu zadovážila parťáčku Hryzku, aby mu nebolo smutno, keď budem v škole. Ale Mišo sa aj tak vždy tešil na mňa a liezol od Hryzky von. Zvieratká si vedia vážiť to, čo dostanú a vracajú to vo veľkom svojou maličkosťou...tak ako to vedia len ony, po svojom.

Ja som mala dve andulky. Tú prvú som mala veľmi dlho. Prilietala mi na prst z dverí a vedeli sme škriekať rovnako. Keď som zaškriekala nejaký tón, tak Pepo tiež..Neskôr mojej mamine povedala alergologička, že neodporúča alergikom zvieratá a hoci som nemala alergiu na srsť, nástojila, aby som ho dala preč. Tak som uprosila svoju najlepšiu priateľku, aby si ho zobrala, aby som ho mala blízko.

Myslím si, že trpel jedine v tedy, keď som ho zo šťastia, že si ho vezme, chcela okúpať, aby neoľutovala, že si ho vzala. Chcela som, aby videla, aký je krásny, farebný, voňavý, tak som ho umývala šampónom-WALL- Bola som jednoducho tak sprostá, že som nevedela, že sa to nesmie. Chudák vták lietal dva dni slepý, narážal do stien, ale nakoniec sa mu zrak napravil. Tak som tam chodila za ním ešte dlho.

Víš,chtěl jsem Ti odpovědět,ale některé pocity nejdou prostě vyjádřit slovy-zůstanou uvnitř a mohou se jen prožívat-měj se hezky..

Ty si mi Ľudka vlastne pripomenula, že mám odpoveď pre Hajounka. :)

Môj mladší syn býval od malička opakovane chorý, niekoľko krát do roka mával zápaly priedušnice, ale našťastie ani raz nemusel byť v nemocnici, hoci za každým som si prežívala strach, že nebude môcť dýchať.
Keď mal 4 roky, zistilo sa, že je to spôsobené alergiou. Testy ukázali, že má alergiu na polovicu použitých alergénov,/ včítane alergie na psy a mačky/ čo bol teda slušný zoznam.
A tak prišli zákazy, príkazy, odporúčania, lieky, pravidelné kontroly na Alergológii.
Stav alergie sa napriek tomu nejako nemenil, keď prišla sezóna, chlapec si to doslova odtrpel a my s ním.
Vždy sme mali doma nejaké zvieratko, aj hovoriacu modrú andulku Piťka :), ale neboli to zvieratká, na ktoré by bol alergický. Keď Piťko zomrel, už sme si zvieratko nekúpili, však sme mali doma alergika.
Lenže deti neustále rozprávali, že chcú psíka, potom fretku, mačku. Bolo ťažké odolávať. Potom sa ale stalo, že zo dňa na deň prišli o svoju milovanú starú mamu, u ktorej boli každý jeden deň a ten smútok bol naozaj veľký.
Prišlo veľké prázdno a tak som si povedala, že aspoň málinko radosti by možno prinieslo nejaké to zvieratko. V tej dobe som čítala aj knihu o duševných príčinách chorôb, kde bola alergia vykreslená ako strach z neznámeho, koho alergik považuje za nepriateľa a zvádza s ním boj. A že nie vyhýbanie sa alergénu, izolácia a sterilizácia prostredia sú tým pravým, ale naopak.
Keďže mám vzťah k mačkám, nejaké som v detstve odchovala, povedala som teda, že OK, ale psíka a fretku nie, ale mačku. Samozrejme radosť zavládla obrovská a k nám pribudol prvý kocúr. Najprv to vyzeralo všelijako, sledovala som Adama, ale alergia sa držala v norme, len keď si pchal hlavu do jeho kožúška, kýchal a soplil. Lenže ako sa začal zžívať z novým členom rodiny, problémy ustupovali a čosi sa začalo diať.
Po asi troch rokoch spolunažívanie sa synove testy neustále zlepšovali a jedna alergia skutočne aj zmizla. Tá na psy a mačky. :)
Dnes je syn zdravý, silný chlapec, športuje. Lieky mu už dávno nedávam, nie je na čo.
A čo je na tom celom najmilšie, jeho vzťah s mladším kocúrom je úplne výnimočný. Ten kocúrik Adama tak ľúbi ako nikoho u nás doma. Keď si ho vezme do rúk, dokážu si nekonečne dlho pozerať do očí ako dvaja zaľúbenci a Baško, je pri tom ako sfetovaný. :D Vždy, keď ich vidím, vyčarí mi to úsmev na tvári.

Veď to, tie najhlbšie pocity sú asi len pre tých, pre ktorých sú určené, nejde ich úplne vyjadriť, tak to asi má byť...