Príroda a zmysly -
Luna a jej zmeny
vratme sa vsak k zacatej teme, ako prezivate dnesny den? je pre vas niecim zvlastny?:)
Alebo radšej nie, viď príklad. :)
Lucijný stolček
(Dľa povery ľudu.)
[1] [2]
Raz, na Štedrý večer, šli sme do kostela.
Susedovie Janko, to bol šelma smelá;
dosť sa napočúval o bosorkách rečí:
a on, vraj, neverí, len keď sa presvedčí.
Dobre, no, Janíček — keďs’ taký paholček,
sadniže si, sadni, semká na ten stolček,
sadniže si, sadni, ak máš dobrú paru:
veď ty hneď uvidíš, či ľudia len táru!
„A čo bych nesadol? — čo priam v ňom bude Bes“ —
(to stolček robený od Lucie podnes).
„A čo bych nesadol? — zložte ho len dole,
veď ja vám ukážem hneď straku na kole!
Chachacha, chichichi — kdeže ste, bosorky?!“
Nesmej sa, Janíčko, bude ti smiech horký! —
Na stolček si sadne: — v obe líčka zbľadne;
pozrie — dobre duša z neho nevypadne.
Čo vidíš, Janíčko? — Jaj, Bože, prebože! —
Schytí sa, chce skočiť — a tu hor’ nemôže.
„Ha! krstná, suseda! pusťte ma, jaj, beda!“
Chce ruku zodvihnúť, a tu — sa mu nedá.
Kto je to, čo je to? my nič nevidíme;
tri ráz chce hor’ skočiť, tri ráz ho dač’ stríme.
A na tom stolčeku ako junec v jarme
borí sa, morí sa — a to všetko darme.
A na tom stolčeku jaks’ trepe taks’ trepe:
aha! pekný vtáčik, však si už na lepe! —
Ľudia sa schádzajú, všeličo zháňajú;
jedni sa zaň modlia, druhí zaklínajú.
Tu je kädidlo i vodička svätá —
ale on len volá: „Rata, ľudia, rata!“
Kadili, kropili dosť na všetky strany,
ale on na stolku ako prikovaný:
„Jaj, hlavička moja — jaj, ručička moja!“
A ľudia jak stĺpy kolo neho stoja.
Smutne organ hučí, smutnejšie ľud spieva
a na tom stolčeku šuhajček omdlieva.
Len kedys’ nekedys’ smutný spev prebíja:
„Rata, ľudia, rata! — jaj, Ježiš Marija!“
Už všetko stíchlo, už pieseň skončená,
scengali a národ padá na kolená.
Začne sa modlitba — aj sa dokonáva —
a Janík na stolci bolestne skonáva;
opúšťa hlavičku, ručičky napína:
niet pre toho raty len u Hospodina.
Nespomôžu kliatby, nespomôžu lieky:
Janík na stolčeku až na večné veky.
R. 1850
Ach, vážne. Vzal si ju domov nejaký dobrý človek a postará sa o ňu do jari.
Len dúfam, že si po tom o sebe nebude myslieť, že je len domáca hus.
To by bolo smutné. Aj ľuďom sa to stáva, že zabudnú na nebo. Na sny.
Potom už len na tom svojom dvore zobkajú pridelenú dávku zrna až do smrti.
Dúfam, že tá labuť na jar znovu vzlietne k oblohe. :)