Mrzačenie dobytka/Ďatlovova výprava - súvis?

Fenomén mrzačenia dobytka a prípad Ďatlovovej výpravy majú isté spoločné body, ako chýbajúce oči a jazyk obetí... Nevyzerá to tak, že by za tým mohol byť len nejaký zvierací predátor, avšak ani ľudia sa nezdajú ako vhodné vysvetlenie... Môže sa zdať, že tieto udalosti nejako spolu súvisia. Žeby rovnaký zdroj? V každom prípade tieto udalosti svedčia o tom, že sa na Zemi dejú neobjasniteľné veci, ktoré potvrdzujú možnosť mimozemských civilizácií, prípadne iných neobjasnených fenoménov. Temná energia a temná hmota vo vesmíre sú ďalšie záhady, ktoré súčasná veda nevie vysvetliť... Je tu viac toho, než si myslíme a vieme vysvetliť...

ťažko sa k tomu vyjadriť,veru veda nevie vysvetliť toho viacero,,ale asi to tak má byť

Taká vec mi ešte prišla zvláštna... trochu z iného súdka ale...

Učila som sa anglicky, dlhé roky, ako veľa ľudí v našej krajine, avšak až s príchodom internetu, internetových diskusných a medzinárodných stránok, sa mi konečne, ani neviem ako, podarilo naučiť sa tento jazyk na celkom slušnú pasívnu úroveň. Až tak, že mi nerobí problém čítať a rozumieť bežne aj 100 percent písaného textu (ako napr. internetové články). To tu nepíšem preto, aby som sa chvastala, ale je to tak. Gramatickú stránku mám zvládnutú. Mám ambície ísť ešte ďalej. Niečo mi však pripadá zvláštne...

Neviem prečo, ale pripadá mi to akési zvláštne byť schopná zrazu vidieť na 100 percent do nejakého cudzieho jazyka. Určite to ale nie je bežný jav, že? Keď som sa začínala učiť, myslela som si, že tu na Slovensku ani nemáme vhodné podmienky na učenie sa angličtiny, a veď predsa, my Slováci nevieme žiadne cudzie jazyky. Nakoniec sa mi to podarilo s pár knihami a internetom.

A teraz keď do toho jazyka vidím, tak mi to pripadá také zvláštne - v tom zmysle, že i keď ten jazyk je iný - má iné slová, zvuky, tak predsa má, dá sa povedať skoro rovnakú štruktúru, gramaticky, a dá sa na 100 percent "rozlúštiť", a tým teda vlastne akoby ani nebol iný ako náš jazyk, lebo mu tiež dokážeme porozumieť. Vlastne je to taký akoby klam. Niečo, čo sa tvári na prvý pohľad ako povedzme pes ale je to mačka :D Ibaže tento svet dáva dojem, že medzi rôznymi národmi sú akési neprekonateľné prekážky. Ako že každý si metie na svojom dvore, krajiny sa zoskupujú na východné a západné, bohaté a chudobné, a pritom, jediné, čo ľudí oddeľuje od seba, je jazyk, ktorým sa dorozumievajú... Keď sa naučíte cudzí jazyk, tie bariéry sú potom len akoby nejaká ilúzia a tento svet nadobúda dosť absurdný rozmer, teda aspoň pre mňa.

Tu prichádza taká vec, ktorú zdá sa veda nevie vysvetliť. Prečo si nepamätáme prvé roky života, a teda aj obdobie, keď sme sa učili rozprávať, čiže aj učenie sa nášho rodného jazyka?

Detská amnézia - z internetu:

Dnes je za príčinu detskej amnézie oficiálne považované to, že deti do troch rokov nemajú dostatočne rozvinutý hipokampus - časť mozgu, ktorá je priamo zodpovedná za uchovávanie informácií a orientáciu v priestore.

Lietame do vesmíru, hľadáme elixír mladosti, chceme cestovať časom. A pritom o mozgu, základným orgánu každého človeka, toho zatiaľ vieme tak málo. A ešte menej toho vieme o detskej amnézií: fenoménu, ktorý púta pozornosť neurovedcov aj psychológov už viac ako 100 rokov. Čímto, že človek si skoro vôbec nepamätá na nič z toho, čo prežil počas prvých troch rokov svojho života? Ako je možné, že zo svojho mozgu vymaže všetky tie neuveriteľné zážitky spojené s poznávaním sveta, do ktorého sa nedávno narodil?

V psychológii sa amnéziou z detstva označuje neschopnosť ľudí pamätať si svoje prvé zážitky z detstva. Detská amnézia je známa už niekoľko storočí, ale o povahe a príčine tohto javu sa v psychológii diskutuje od konca 19. storočia.

A ešte doplním, že som v detstve mala taký moment (neviem presne kedy, alebo či to bola jedna z mojich prvých spomienok alebo nie) - akoby som precitla, že som sa akoby zobudila, a uvedomila som si, že som sa naučila jazyk (slovenčinu) a že sa to stalo bez môjho vedomia, že by som to mohla ovplyvniť. No a to mi pripadalo desivé a popravde som bola z toho nešťastná. Že sa niečo stalo bez môjho vedomia, že sa ten jazyk dostal do mojej hlavy. A vravela som si, že jéj, čo som to urobila, že som sa naučila jazyk a teraz je v mojej hlave. A že ma to odteraz ovplyvňuje. Možno trochu čudne to vyznie, ale tak to bolo. A možno sa mi toto celé len snívalo, ale určite viem, že som mala takéto pocity a že som si toto hovorila.

Je zvláštne, že sa v skorom detstve naučíme jazyk a popritom nemáme žiadne iné spomienky. Ak si dokáže mozog uložiť slová a jazyk do pamäte, prečo to nedokáže s inými vecami z toho ranného obdobia? Je to celé záhada.

Ufológ Miroslav Karlík a autor knihy Ufo na Slovensku tvrdí, že mimozemšťania rôznymi genetickými manipuláciami vytvorili život na zemi. Tento svet je v niektorých aspektoch taký čudný, že by som sa tomu ani nedivila, keby tomu bolo naozak tak.

Postreh:

1. Ľudí na tomto svete od seba neoddeľuje nič iné, len jazyky, ktorými sa dorozumievajú. Hranice medzi krajinami sú primárne definované jazykmi, nie kultúrou, ekonomikou, rasou, politikou atď. Keby sme na Zemi nemali jazykov toľko, koľko máme, nemali by sme toľko krajín, hraníc, vlajok, národných hymien. A keby mal svet len jeden dorozumievací jazyk, takisto by sme nemali také množstvo hraníc, vlajok, národných hymien ako teraz.

2. Ľudia do tohto sveta neprichádzajú s jazykom. Jazyk, ktorým sa dorozumievame (slová, zvuky) nie sú nám naša daná, prirodzená vlastnosť, niečo, čo k nám neoddeliteľne, odjakživa patrí. Schopnosť používať jazyk na dorozumievanie nemáme od narodenia. Keď sa ako dieťa naučíme jazyk, je to, ako keby sme si obliekli kabátik (napr. modrej farby) a potom s tým kabátikom chodili všade po zvyšok života a nedali ho už dole. A ten kabátik nás ovplyvňuje, v tom, že sa môžeme rozprávať len s tými, ktorí si obliekli tiež rovnaký modrý kabátik ako my. Pekná blbosť tento svet, nie?

Záver: Medzi ľudmi na tomto svete nie sú žiadne hranice. Šokujúce, ale koľkí z nás si to uvedomujú?

Ako dieťa sa naučíme jazyk za okolností sprevádzaných záhadnou detskou amnéziou. Tento jav - detskú amnéziu, zatiaľ nikto nikdy presne nevysvetlil. Čo za tým bude, nejaké vyššie sily?

1.Keď sa narýchlo "poobzerám" okolo seba, poznám minimálne 5 rodín, v ktorých majú detí, ktoré odmalička ovládajú rovnako dobre 2 jazyky. Nielen jazyk definuje hranice.

2. Blbosť je, že sa odmalička učíme 1 (2) jazyk (y), super by bolo ovládať odmalička všetky :) Ale inak áno, tento svet je pekná blbosť.

Záver: Mnohí si uvedomujú, že hranice si tvoríme sami a to nielen medzi ľuďmi.


„Vidíme, počujeme, hovoríme, ale nevieme, aká energia nás núti vidieť, počuť, hovoriť a myslieť. A čo je horšie, je nám to úplne jedno. My sme tá energia. Toto je apoteóza ľudskej nevedomosti. "
- Albert Einstein

mne to príde úúúžasné-FLOWER-

O jazyku asi nezvykneme uvažovať ako o niečom čudnom. Avšak svojím spôsobom čudný aj je. Tie hranice, ktoré vytvára, tu sú aj nie sú. Ako dieťa som mala z toho taký pocit (zo slovenčiny, alebo z toho kde sa dohovorím), ako keby ma zavreli do nejakej klietky, a nevidím nič poza tú klietku. Ale popritom mi bolo jasné, že za tou klietkou je ešte niečo, že ten svet pokračuje, ibaže som v tej klietke a to je celý priestor, ktorý vidím. Proste tá bariéra ja taká - nie definitívna, a to je zvláštne.

Podľa Biblie sa ľudia rozhodli postaviť mesto a vežu až do neba (babylonskú vežu) aby dokázali, že ich moc je podobná moci Božej. Bohu sa to nepáčilo, a preto rozhodol: „pomäťme tam ich jazyk, aby nik nerozumel reči druhého“. Tým sa nemohli dohovoriť a následne vežu dostavať. Odvtedy vraj ľudia hovoria rôznymi jazykmi.

Aká je vaša prvá spomienka? Odpoveď na túto otázku bude vo väčšine prípadov situáciou alebo krátkym obrazom nejaká udalosť alebo pocit, ktorý zažívame v ranom detstve, väčšinou zodpovedá tomu, kedy sme boli vo veku od troch do piatich rokov. Ale vtedy som bol nažive niekoľko rokov. Naše mozgy už spracovali informácie z prostredia a boli sme schopní naučiť sa zručnosti, informácie a spôsoby konania.

Čo sa stalo pred prvou spomienkou? Prečo si nemôžeme spomenúť na niečo pred tým, ako keď sme sa naučili chodiť alebo hovoriť? Vysvetlenie tejto prázdnoty spomienok má meno: nazýva sa infantilnou amnéziou.

Infantilná amnézia je definovaná ako neschopnosť spomenúť si na javy a situácie, ku ktorým došlo v ranom detstve, na autobiografickej úrovni. To znamená, že zachovávame napríklad zručnosti získané v tejto fáze (napríklad chôdza alebo rozprávanie), ale nie ako sme to robili..

Ako by vyzeral tento svet, keby si ľudia pamätali, ako sa učili svoj rodný jazyk? Pamätali by si, ako vyslovili svoje prvé slovo, alebo slovo mama, oci a podobne. Pamätali by si aj ďalšie udalosti späté s týmto osvojovaním si rodného jazyka. Aký vplyv by to na ľudstvo malo neskôr, v dospelosti? Ako by to ovplyvnilo náš pohľad na svet, na iné jazyky, národy, krajiny? Asi by sme sa my ľudia navzájom vnímali inak... A svet by bol tiež iný...

Detská amnézia v kontexte toho, čo vieme, pôsobí divne. Rozumieme (pamätáme) si každé slovo, čo sme sa naučili v prvých rokoch života, ale inak máme v hlave úplné prázdno. To je úplne bláznivé.
A keď si tak zoberieme, že náš rodný jazyk k nám až tak inherentne nepatrí, pri našom súčasnom vnímaní sveta sme ako také začarované, zakliate žaby v rozprávke, neuvedomúce si skutočnú realitu. Kvôli tej podivnej detskej amnézii...

V tejto súvislosti mi napadajú dve zaujímavé veci.

Keby ľudia vôbec nemali jazyk, alebo keby človek z nejakého dôvodu úplne zabudol jazyk a pojmové myslenie, aká by bola potom jeho identita?
Kým by bol?
Keď sa niekoho spýtam, kým je, odpoveďou sú vždy nejaké slová - buď že som človek, alebo niektorí sa stotožňujú so svojou profesiou, či titulom.
Ale to sú všetko iba slová.
Kto sú v prípade, že slová nemajú k dispozícii?
Človek je vlastne pocit (aj telesný), prípadne súbor pocitov (to je tiež len slovo, áno:)) a myšlienok, ktorý sa mení v čase.
A pociťovanie týchto pocitov je naša identita, to vedomie, ktoré tieto pocity eviduje, resp. nimi je.

Väčšina ľudí bude s istotou tvrdiť, že tento život je jediný život, ktorý máme a pred ním sme neboli a po ňom opäť nebudeme.
Argumentovať budú tým, že keby sme žili aj niekedy predtým, tak by sme si predsa museli niečo z toho pamätať.
Uniká im pritom fakt, že si vôbec nepamätajú ani prvé roky svojho života aktuálneho!
Znamená to snáď, že prvé dva či tri roky svojho života tiež neboli? :)

Vieš, čo je ešte zaujímavé?

Človek, ktorý zvládne na dobrej úrovni cudzí jazyk, že v ňom napríklad dokáže aj rozmýšľať, tak môže pri rozmýšľaní v inom jazyku dospieť k iným záverom napríklad v otázke morálnych dilem https://dennikn.sk/566743/zjedli-by-ste-svojho-psa-cudzi-jazyk-meni-sposob-ako-uvazujeme-o-moralnych-dilemach/
Niekde som dokonca čítal, že pre každý zvládnutý jazyk má človek vytvorenú akoby novú osobnosť, s vlastnosťami odlišnými od svojej primárnej osobnosti.
Napríklad pri prejave v angličtine môže byť človek sebavedomejší, než keby hovoril vo svojom prvom jazyku, jeho hlas môže mať inú dikciu atď.

O tom ako jazyk mení myslenie bol aj film o mimozemšťanoch a snahe porozumieť ich jazyku, nič extra ale nápad zaujímavý https://www.csfd.cz/film/379848-prichozi/prehled/

Mimozemšťania nič nevysvetľujú.
Museli by byť potom ešte čudnejší ako my a kto stvoril a akými manipuláciami ich?

Napr. Stanislav Gróf hľadal odpovede na takéto otázky, vedel (či vie) priviesť človeka do doby pôrodu dotyčného, z ktorého ľuďom ostávajú traumy a nevedia v živote, z čoho pochádzajú. Pomáhal vrátiť sa späť a spracovávať svoje problémy, traumy, od doby pôrodu.