Básne

John Keats
Óda na slávika

Srdce ma bolí, myseľ ubíja
malátnosť, tupá ako z bolehlavu,
akoby som sa napil ópia
a omámený k Léthé zložil hlavu.
Nie je to závisť, ňou sa nemučím,
ale som šťastný, že si šťastný ty,
keď páperovým letom lesnej víly
vždy vkĺzneš do bučín
a v nekonečnom tieni ukrytý
o lete spievaš, čo ti stačia sily.

Ach, mať tak dúšok vína poruke,
vína, čo obývalo chladnú viechu
a chutí po kvetoch a po lúke,
po provensálskych piesňach, tanci, smiechu.
Mať horúčavu juhu v pohári,
Hippokréné, čo múzy opája,
sať z neho krásu trblietavej peny.
Nech ústa obdarí
mi purpurom a potom obaja
pred svetom stratíme sa v lesnom tieni.

Stratiť sa, zmiznúť a viac nemyslieť
na to, čo teba nedotkne sa v tôni:
horúčkou, strachom utrýznený svet,
kde človek počuje len ľudské stony,
kde sivých starcov zmáha únava,
kde mladé tváre blednú naveky,
kde myšlienka nás bolí ako rana
a žiaľom spútava,
kde Kráse v očiach hasnú plamienky
a Láska sa v nich nedožije rána.

Chcem letieť k tebe! Preč, preč z týchto miest,
nie dať sa ťahať levmi v koči Bakcha,
na krídlach Poézie raz sa vzniesť,
hoci sa tupý rozum vzpiera, zdráha.
Konečne s tebou! Noc je príjemná,
kráľovná Luna na trón zasadla
a tisíc hviezd sa okolo nej vrtí.
Tu zavládla však tma,
len vánok zveje čriepky zrkadla
na vetvy stromov, na mach lesných prtí.

Nerozoznávam kvety podo mnou,
necítim jemné živicové vône,
no uhádnem, čo touto vonnou tmou
jar nesie v svojom rozkvitnutom lone
húštine, tráve, plánke rozvitej,
bielemu hlohu, šípkam spod pastvín,
fialkám, čo sa pod listami taja,
pižmovej ruži, tej
májovej dcérke, plnej rosných vín,
či roju mušiek z podvečerov mája.

Načúvam potme. Koľkokrát som len
pred Smrťou kľačal, šepkal svoje básne,
v rýmoch jej dával stovky nežných mien,
nech sviecu môjho dychu tíško zhasne.
Dnes skôr než inokedy zdá sa mi,
že v noci ľahúčko sa rozplyniem,
zatiaľ čo ty si lietaš unesený
diaľkou, jej krásami.
Už nezačujem tvoje rekviem,
keď z výšok privinie sa ku mne v zemi.

Tvoj hlas aj ľudskú závisť prehluší,
ty, vtáčik, nie si z tých, čo musia skonať.
Oddávna prenikali do uší
kráľov i šašov tóny tvojich sonát.
Bola to pieseň, ktorá našla Rút
uprostred cudzích lánov strápenú
a s túžbou po domove; pieseň, ktorá
prišla nám odomknúť
čarovný výhľad z okien na penu
stratených diaľok búrlivého mora.

Stratených! Slovo, ktoré ako zvon
preberie moju dušu zo snívania.
Zbohom! Aj fantázia napokon
pred tvojím mámením sa, drobček, klania.
Tak zbohom! Zbohom! Smutne šveholí
tá tvoja pieseň tichým bystrinám,
dvíha sa nad úbočia, klesá k nivám
a tíchne v údolí.
Mal som len živý sen, či bol to klam?
Umĺkla hudba. Bdiem, alebo snívam?