Najvyššia entita

Čo je podľa vás najvyššia entita? A ako s ňou dokážete komunikovať? Čo vám dáva, čím je pre vás? Ako vám pomáha? V čo vlastne veríte?

Najvyššia entita je pre mňa vnímaný cyklus života. Komunikujem s ním neustále. Rozprávame sa, keď vnímam, ako padá tisíc tancujúcich snehových vločiek a vzápätí mi slnko planie do očí. Hovoríme spolu, keď slnko zohreje vodu tak, že na nej zaspáva všetko staré lístie. Šteboceme, keď kráčam chodníkom a z Božích očí padá tisíce kvapiek, ktoré mi stekajú po tvári, šepkajúc, že Niekto sa stará o to, aby to všetko nikdy neskončilo...
A čo mi to dáva alebo čím je pre mňa? Dáva mi to pokoj v duši a je to pre mňa všetkým, prečo sa oplatí žiť a učiť žiť iných.
V čo vlastne verím? Verím v to, že všetky hodnoty, ktoré momentálne mám, budem raz musieť nechať umrieť a dať priestor novým, aby som mohla ísť ďalej...Lebo som časťou Cyklu Života, súčasťou Toho (alebo skôr dcérou), kto ho riadi.

V muzikálnej podobe tento pocit zosobnilo neskutočne veľa hudobníkov, z klasikov najmä Vivaldi.
Z tých, ktorí sú bližšie k etno napr. Radúza...


http://www.youtube.com/watch?v=fHNC-tn6Gts

Keď počúvam ten Radúzin text, zdá sa mi predsa len trochu panteistický, takže nie celkom vystihuje môj pocit. Osobne ho vnímam skôr ako vzťahové prepojenie medzi ľuďmi, ale dá sa pochopiť aj inak. Aby som sa vyjadrila presnejšie, verím, že ako ľudia sme schopní vycítiť najvyššiu Podstatu, ktorá nás spája skrze vzťahy. Jej existenciu dokazuje už aj sama dokonalosť prírodného diania a celková symbióza, ktorú môžeme pozorovať medzi dejmi a objektami na zemi. Pre mňa je touto Podstatou Boh, Ktorý riadi naše prírodné cykly, aj naše vnútorné cykly, a to so skrytým významom...Jeho veľkosť môžem vnímať cez to, čo stvoril, čo je okolo nás, resp. pre más. Čo mnohí z nás nevnímajú a obchádzajú...Takže opravujem sa: Najvyššou entitou je pre mňa Boh. Cykly sú len odrazom jeho veľkosti.

A prečo vlastne táto otázka?

no tato otazka bola preto, aby si nam ty Atenka, co mas velke srdce( a je jedno v akych vztahoch je tvoja Venusa na ostatne planety) pripomenula, ze krasu vnimame tym, co je v nas, aby sme potom mohli uvidiet to, co je okolo nas a hlavne, aby sme toto poznanie, ci skor stav uvedomania mali s kym sdielat:)

Prečo táto otázka? Úprimne ? Nenávidím slovo "Boh". Zvádza ku kresťanstvu, jeho radikálnemu presadzovaniu v neprospech predkresťanských systémov v priebehu celých stredovekých dejín už od Rímskej ríše. Zvádza k pasivite, prijímaniu všeobecných predstáv väčšiny, k "hádzaniu viny" za všetko dobré i zlé - subjektívne - čo nás stretlo, na nedefinovateľnú bytosť, ktorú si - utvorili kresťania v Judei. A stredovek v jej mene úspešne manipuloval dejinami. Všetky tie politické manipulácie na štátnych úrovniach, všetky tie hry na to, kto je viac - či panovník a či (kresťanská) cirkev ? Celý systém monoteizmu ako náboženstva, ktoré vnucuje svoj systém pre jediný cieľ - zisk a moc - je pre mňa neprijateľné. Ale verím. Verím - nie v "Boha", ale práve v tú najvyššiu bytosť - Entitu, ktorá je najvyšším princípom. Ovládajúca celý - v podstate veľmi jednoduchý - systém bytia. Netajím svoj vzťah k predkresťanským náboženským učeniam Aj v Tvojom príspevku som našla moju vieru. Jednoducho povedené - Matka Príroda. To je moja Najvyššia Entita. Kolobeh. Nezávisle na ľudských túžbach, želaniach, Jemne a bez známok násilia príde vždy, čo má prísť. Jar -Leto-Jeseň -Zima. Aj v ľudských životoch. Spokojnosť ako najvyššia forma ľudského citu. Spokojnosť, to je prežité a pochopené šťastie. Ten pokoj daždivého dňa aj hmlistého rána. Všetko má svoju príčinu aj dôsledok. Otvoriť oči a vidieť to - to je najväčším šťastím, aké človek môže mať. Potom mu Najvyššia Entita pomáha. Ale najdôležitejšia je pokora pred jej Veľkosťou. Aj desiatky malých pomocníkov treba vnímať. Možno sa mnoho ľudí zasmeje, ale vážiť si obyčajnú myš, je to isté, ako vážiť si Najvyššiu Entitu. Kŕmim škriatkov, rozprávam sa s neviditeľnými bytosťami - v našom starom 650 ročnom mlyne. A nepochybujem o tom, že mi pomáhajú. Pomáhajú mi vidieť, cítiť, vcítiť sa, bez nich si neviem predstaviť - žiť. Vážim si ich. A oni sú pre mňa rovnocenným partnerom Najvyššej Entity, bytosti nekonečne múdrej, trpezlivej a láskavej. Na dnes stačí...

Ďakujem za otvorenú odpoveď :) Ľudí, ktorí nechávajú prehovoriť svoje vnútro a svoju skúsenosť s Najvyššou Entitou, si vážim. Veľmi dobre rozumiem tomu, ak poniektorí na základe skúseností odmietajú dogmy skostnatenej náboženskej inštitúcie.
Mám však veľmi neutrálny postoj k pojmom a na pojem Boh som si nalepila vlastný pocitový stav, ktorým tú Jedinú, Najvyššiu bytosť vnímam. Veď keď sa to tak vezme, všetky pojmy sa môžu v nevhodných ústach premeniť na prostriedok persuázie, manipulácie alebo presviedčania, a tak mám dojem, že na slovách vlastne ani tak nezáleží. Kedysi som zastávala postoj negatívnej teológie, totiž, že človek je prikrátky na to, aby Nadpozemskú veličinu menoval Bohom, Duchom Svätým alebo aby človek Bohu pripisoval nejaké atribúty. Inak povedané, tvrdila som, že človek proste nemá právo duchovné javy pomenúvať a ako dogmy ich servírovať iným pre ukojenie vlastného pocitu dôležitosti, pre získanie vlastnej istoty, pre sebapresvedčenie alebo možno aj sebaklam...Lenže na druhej strane úsilia presviedčať musí byť aj túžba byť presvedčený, na oboch stranách hľadanie. Inak povedané, na dávanie a prijímanie dogiem musia byť aktívne obe strany.
Navyše, dnes už vo vede aj v náboženstvách existuje také množstvo poznatkov a presvedčovacích techník, že absolútne nemá význam negovať nejaký pojem...Podľa vnútornej citlivosti sa človek naň buď chytí ako rybička na háčik, alebo preňho v dôsledku veľkého množstva ďalších pojmov stratí konotát - prenesený, asociatívny význam. Chcela som iba povedať, že moje subjektívne presvedčenie sa nemení, hoc použijem akékoľvek slovo.
Náboženstvo, politika a ekonomika ponúkajú človeku najsilnejšie istoty, a to nielen v podobe materiálneho zabezpečenia, ale aj v podobe stáda ľudí, ktoré bude vždy kývať hlavou rovnakým smerom, a tak sa nikto zo skupiny nemusí báť, že ho ostatní odsúdia pre odlišný názor. Tí najpresvedčenejší a najmocnejší často ani nerozoznajú vlastný vnútorný postoj od toho, ktorý prijalo ich ego zvonka, lebo sa budú báť narušenia stability. Táto stabilita je tou najčastejšou bielou lžou, s ktorou sa medzi ľuďmi stretávam a je to pre mňa iba čistá ľudská potreba, nič menej a nič viac.
Práve preto si myslím, že viac ako pojem je dôležité to, čo hovorí srdce. Pojem Boh nemusí nutne signovať nánosy, ktoré na ne nahádzala niektorá z cirkví. Pre mňa sa za ním skrýva Niekto, Komu vďačím za to, že vidím, kráčam, žijem, za to, že môžem cítiť cykly života.
Musí byť veľmi príjemné vnímať ich v starom mlyne...

samotna priroda a jej zmeny su odrazom toho, co nam mudro navrava, ze vsetko ma svoj cas, co nam ukazuje ako sa priblizit mozno aj k sebe samemu a ludom okolo, lebo podla mna nam pomaha prezivat a usporaduvat nase pocity. Tym, ze nas metaforicky usmernuje v tom pocitovom, najvnutornejsom prejave, zosuladuje nas najosobnejsi vnutorny prejav a prinasa do nasho zivota klud, ak ju pocuvame a vnimame. Najosobnejsim cyklom je vsak striedanie dna a noci, ked vychadza Slnko, zacina novy den, bez ohladu na to, v akej pozicii nas toto najde, vzdy nas nabada k tomu, aby sme zacali hlboky vdych a prezili krasny den, so vsetkymi zmenami voni skoreho rana, zafarbenia oblohy, az po neskory vecer. Slnko symbolizuje najvyssiu Podstatu, chapajucu, milujucu, ktora tu bude stale a tak, ako zakonite Slnko zapada, na druhy den, skoro rano zakonite aj vyjde. Rovnako je to aj s rocnymi obdobiami, po zime, ci utrpeni, pride zakonite nova jar a novy zaciatok. Ak vsak utrpenie budeme odmietat, bude do nas dobiedzat dovtedy, kym ho neprijmeme a tym umoznime, aby sme zmenili to v nas, comu bolo sudene zmenit sa. Ak vsak budeme oponovat, utrpenie bude stat dennodenne pred nasimi dvermi( no tak toto je asi sa najtazsia cast nasej existencnej vyuky).Podobne mozeme vnimat aj nas Osud, ktory vlastne nemusi byt iba nas, je to vseobecne Osud, ktory nas uci, ak mu nacuvame, ak nie, tak jedneho dna prideme na to, ako mu nacuvat. Je to akoby sme museli zit v dvoch bytostiach, jedna musi zit tu na zemi, pevne priputana, korenmi, tradiciami, rozumom, aby vznikla stabilita, ta druha bytost tuzi po laske, po naplneni, po harmonii,ktoru na zemskej urovni malokedy nachadza. Ak sa tieto dve medzi sebou neustale hadaju, tak z toho neprofituje nikto, ako to pozname z povahy sporov vseobecne. Ak sa vsak tieto dve dohodnu, ze budu spolupracovat, v porozumeni a laske, nastane skutocny mier a harmonia a stratene svetlo sa vrati tam, kam patri, nielen do ucelej ludskej bytosti vseobecne, ale do celeho sveta. Ak obraciame tvar k Slnku a nechame sa vyhrievat jeho vyzivujucimi lucami, tma nas nedohoni. :)

Niektori ludia apeluju na to, ze clovek moze dosiahnut ucelenu jednotu iba vo dvojici, muz a zena, no co s takymi svatcami, ludmi, co ziju osamote a predsa dokazu pretlmocit dotyky Bozskej Existencie? Zuzanka mi poslala spravu, v ktorej mi vysvetluje, ze Adam je hlina, Eva znamena z hebrejciny Zivot. Uz sme sa tu tusim bavili na tuto temu, co znamena Adam a co Eva, ale teraz to chapem uplne v inych suvislostiach. Totiz kazdy clovek by sa mal stat ucelenou jednotou a tak moze nasledne vytvarat uceleny par s inym clovekom, alebo moze neskorsie poskytnut hocikomu ucelene zrkadlo a tak moze vlastne v hociktorej chvili posluzit ako cista vodna hladina. Alebo ked sa rozhodne, ze bude sam, tak moze byt spokojny aj tak. To mi vobec nesedelo na tej teorii oddelenosti pohlavi. A vlastne bavili sme sa aj o tom, ze ak ma kazdy clovek v sebe obsiahnuty muzsky aj zensky princip, mal by dokazat byt ucelenou bytostou, akymi Adam a Eva boli, kym neboli vyhnani z raja. Teda kazdy by mal dokazat vytvarovat hmotu tak, ako by mala vyzerat podla vzoru vecneho Zivota, lebo jedno sa tvaruje s druhym vzajomne, ak idu ruka v ruke, narodenim Jezisa sa tato symbolika moze presunut z duchovnej do fyzickej roviny, pretoze nam ukazuje cestu, ako tuto jednotu dosiahnut. Toto je vsak chapane v krestanskej symbolike, neviem ako to funguje v inych symbolikach, lebo tak daleko som zatial este nedosla. Verim tomu, ze kazdy moze dospiet k najdeniu ucelenej jednoty. Ved kazdy ma svoju vlastnu cestu.
Takze ak clovek aj ma nejake pochybnosti, strachy, neistoty, je to najma preto, ze podstatne tazisko svojej istoty, ktora spocivala vo viere v nieco vacsie, cistejsie a priezracnejsie, presuva do svojho stredu a sebe samemu je najvacsou zatazou. Luna aj vo svojich najkrasnejsich pocitovych prejavoch nebude Slnkom, jeho jas iba odraza. Ak s laskou a porozumenim nechame kolobeh Zivota prudit okolo nas jedneho dna prideme na to, ze nas mudry ucitel nas vedie, aj ked sme stratili vieru, a ukazuje nam svetlo na ceste.

Ja si zas myslím, že ak by sme sa nechali opantávať iba lúčmi svetla, spálili by sme si tvár. A to tvár ľudskú, ktorú sme si nenasadili sami, ale dostali sme ju do vienka.
V jednom príspevku Asmodeus poznamenal, že všetko pekné má aj svoju opačnú, odvrátenú tvár. To, čo nazývame tmou či temnotou, to je často len čistá prirodzenosť života, ktorá pre nás vyzerá drsná a neumravnená.
Striedanie ročných období, striedanie dňa a noci, kolísanie ľudských hodnôt v histórii, striedanie ľudských názorov, to všetko je len výrazom toho, ako sa pravda nedá materializovať do jedinej teórie. Ako sa ucelenosť rozmieňa do rozmanitosti života.
Písala si o dvoch bytostiach v jednom tele - jednej symbolizujúcej zviazanosť so zemou, čiže so súčasnosťou, a druhej spájanej s princípom lásky, ktorý býva (nielen) v kresťanskej tradícií chápaný ako vyšší, spájajúci a univerzálny princíp.
Nie som celkom presvedčená, že každý môže sám v sebe vytvoriť hmotu tak, aby bola podľa vzoru večného Života, lebo podľa vzoru večného života sa táto jednota rovná rozmanitosti. Iba v rozmanitosti sa dá pochopiť rozdiel medzi pekným a škaredým, dobrým a zlým, nízkym a vysokým, medzi jednou a druhou bytosťou, iba v rozmanitosti je život životom a človek človekom.
Na istú ucelenosť poukazuje len vonkajšia a vnútorná stavba vesmíru, našej galaxie, zemskej prírody, ktorá odkazuje na existenciu istého jednotiaceho Princípu, na Boha, alebo na Najvyššiu Entitu, ako si to kto nazve.
My sa nanajvýš môžeme snažiť o rovnováhu v živote, ale neviem, či sa dá snažiť o jednotu. Ak si vezmem napr. tri najsilnejšie pudy v živote, ktoré zabezpečujú cyklus života aj u ľudí aj u zvierať - čiže pud sebazáchovy (nakŕmiť sa, napiť, zadovážiť si potravu), sexuálny pud alebo pud rozmnožovania (na udržanie ľudského rodu) a pud ochrany mláďat (starostlivosť o deti), a ak by sme ich chceli zjednotiť s vyšším princípom lásky a harmónie, museli by sme ovládať nielen vnútorné, ale ja vonkajšie okolnosti (pretože vojny, pohromy, klimatické podmienky a všetky zmeny spoločnosti toto spojenie narúšajú, spôsobujú úpadok a menia všeobecné hodnoty ľudí). Človek, pravdaže, nemôže mať zabezpečené pudové hodnoty bez vyšších hodnôt, lebo láska sa prejavuje predovšetkým v starostlivosti ( o deti, o svojich blízkych). Ani vyššie hodnoty sa nezaobídu bez pudov, v ktorých sa tieto prejavujú. Človek, ktorý sedí na vyšších hodnotách ako sliepka na vajciach a odsudzuje prítomnosť pudov, môže byť pudovými reakciami zaskočený a stiahnutý až na dno, aby pochopil ich existenciu. Ale spojiť do jednoty ich podľa mňa nedokážeme ani všetci vospolok. Môžeme pochopiť ich existenciu, mať pred nimi pokoru, a tak ich udržiavať v rovnováhe. Čítala som jeden príbeh, v ktorom láska takmer stroskotala na prázdnom žalúdku (napíšem ti potom názov, ak by si si chcela prečítať). Jednoducho povedané, môžeme nájsť v sebe rešpekt pred životom, pred jeho rozmanitosťou, tešiť sa z jeho jednotlivín a zabezpečiť ich symbiózu, ale neurobiť z nich jednu guču, lebo život nie je stvrdnutou žulou, život je teplo-oheň, voda, vzduch...
Pekne to vystihla Mouseofmill vo svojich troch vetách, v ktorých sa nesnažila o "vysoké spevy" ani o monotónne "tibetské tóny", ale kde vyzdvihuje pokoru pred životom, prostú spokojnosť z žitia.
Spokojnosť ako najvyššia forma ľudského citu. Spokojnosť, to je prežité a pochopené šťastie. Ten pokoj daždivého dňa aj hmlistého rána.

K tým protikladom...práve dnes som čítala jeden blog a úryvok z neho to pekne vysvetľuje:

"Akceptace svého vlastního stínu.
Dějí-li se nám „hrozné věci“, je to zpravidla vpád toho, co nechceme sami u sebe akceptovat – našeho vlastního stínu, zla a temnoty – do našeho života. V minulosti jsme se snažili, být pouze „světlí“ - prostě stát na té „správné“ straně. Jenomže temnota je součást světla a tím i vždy naše součást. Přijmeme-li svoji vlastní negativitu se všemi důsledky, můžeme ji přestat projektovat na druhé a hledat v okolním světě to, co nás děsí a s čím pak bojujeme, čemu se usilovně bráníme, nebo pod čím klesáme v roli oběti. Naproti tomu, chceme-li být jen „dobří“ a „osvícení“, musí být někde někdo, kdo je „špatný“ či „zatemněný“. Jinak bychom nebyli schopni naše světlo definovat. Tmu, bolest, ztrátu, úpadek, zlo a smrt prostě nelze z našeho života eliminovat, protože je to součást nás samých."

tak, ved ja nevravim, ze moja pravda je jedina spravna, hovorim, ako veci chapem ja. A takisto, pokora pred Zivotom funguje univerzalne, vo vsetkych nabozenstvach. Moj prispevok mal tak vyzniet, ospravedlnujem sa, ak vyznel rozdelujuco. Univerzalne chapem podobnost zmien v prirode, ktore mozno prirovnat k zmenam na urovni ludskej duse a ludskej mysle a ktore su platne pre akekolvek nabozenstvo. Nevyzdvihujem krestanstvo na jednej strane a neodsudzujem nieco ine na strane druhej. Nemam nic proti tomu, ak niekto ma uplne iny nabozensky ci svetonazorovy system. Nie som proti rozmanitosti, prave som uz aj predtym podotkla, ze cloveka si treba vazit, bez ohladu na jeho nabozenstvo. Pudy su dolezite, pretoze obsahuju v sebe ohromnu energiu, avsak clovek nie je clovekom, ktory funguje iba na ich principoch. Ak by som sa podvolila pudu rozmnozovania, tak to by som uz mala tych deti pozehnane a nie iba jedno.
Doteraz mi nikto neobjasnil uplne citat od Ptahotepa, a to som sa uz pytala mnohych, co si o nom myslia:
Kto ovladne svoje tuzby, zvladne vsetko.
Tento citat hovori mozno o tom, ze tuzby, primarna hnacia sila cloveka, vo svojej sile podstatne pudova je nevyhnutne ovladnut.
Je otazne, co znamena slovo ovladnut, pretoze ak by sme ich potlacili, boli by sme v pozicii tyrana, niekoho, kto neakceptuje iny nazor, niekoho, kto jednostranne tvrdi svoju jedinu pravdu a to z tvojho a Artemisinho prispevku sa vlastne hovori o takejto osobe, ktora vytesnenim(potlacenim) vytvara tien, nevolu a protisilu. Ja si vsak myslim, ze v tomto citate sa slovo ovladnut rovna slovu spracovat. Ak pracujeme so svojou tuzbou, ktorej podstata je hlboko pudova, vynasame na svetlo sveta(uvedomenie)to, co by nas iba slepo ovladalo. To je to svetlo, to je ta tvar obratena k Slnku. Ak odmietame s touto energiou pracovat(lebo sme si ani nevieme kedy vytesnili zo svojho vedomia informaciu o tom, ze vsetko bolestne raz pominie a tym sme to, co nas boli zatlacili niekam a vytvorili si realitu s imaginarnymi nepriatelmi, divadelnu hru, ktora ma vsak charakter cisto konverznej povahy), vzdy nam tien(ini ludia, nestastny zivot, atd) bude ukazovat, ze tadial cesta nevedie. Tien vidime, lebo sa obraciame od Slnka, ak sa k nemu privratime, zmizne. Ale Slnko by nam malo svietit priamo na hlavu ako na rovniku, aby dobre osvetlilo vsetko, tak ako nase vedomie by malo priamo osvetlovat vsetko, co sa v nas deje, to je to pozorovanie, zameranie luca, priameho svetla, ktory moze znizit negativny aspekt duse na minimum az jeho uplne vymiznutie, to bolo z citatu, ktory si uviedla v nedavnej diskusii. Clovek nie je tvor zmietany vasnami a pudmi, to je obraz zvierata, clovek bol stvoreny na iny obraz.
Tak som to myslela. :)

tym zaroven aj odpovedam na to, ze clovek nemusi sediet ako sliepka na vajciach na vyssich hodnotach a zaroven nemusi byt zmietany nenavistou, beznadejou, ciernym stavom duse. A stiahnuty az na dno moze byt iba niekto, kto pritomnost pudov popiera, alebo sa im odda uplne, bez akejkolvek kontroly. Ak sa niekto nenaje a bude hrat na gitare pod okienkom, tak mu moznoze dobri ludia poskytnu pristresie, lebo obveseluje duse ludi, no mlatenim prazdnej slamy clovek vela toho nenahonobi. Spokojnost zo zivota clovek moze dosiahnut ako sa aj radovat z obycajnych veci a pritom moze zostat pokornym a zaroven byt ostrazitym pri svojich pudoch.:)

Ale veď to som ani nechcela povedať, že by si presadzovala nejakú pravdu, poznám ťa ako rešpektujúceho človeka. Len som mala potrebu upresniť ten výraz, že nejde o jednotu, ale o rovnováhu. V podstate som mala na mysli presne to, čo si neskôr sama napísala, že jedno dopĺňa druhé, hoci nie je druhým.
Zlatá stredná cesta bude asi ozaj zlatou strednou cestou k spokojnosti. Len škoda, že sa tak ťažko hľadá. Kým ju človek nenájde, akoby stále zostával na úrovni detí.
Raz som čítala, že niektoré deti inklinujú k agresívnemu rodičovi, pretože majú z neho pocit, že ich ochráni, že je ten silnejší. Aj na ľudí akoby tak pôsobila či už presila jednej alebo druhej stránky. Na základe toho som nadobudla pocit, že človek zaháji poznávanie skutočnej životnej múdrosti vtedy, keď ako tak dokáže zrovnovážniť stav protiľahlých ciest vo svojom živote. Ale zostať stáť na stredovom bode, to znamená sústredenie svojej energie na všetky tieto cesty rovnako, a to neviem, či je celkom možné.
No ale nejdem písať tieto bludy, čo sa mi preháňajú hlavou, lebo by to nemalo konca kraja...to je oblasť, kde som sa musela naučiť stopnúť samú seba.

Prepáč Ľudka, nestotožňujem sa s tebou, čo sa týka tých "bludov", ktoré sa ti preháňajú v hlave. :)
Vaša debata je veľmi zaujímavá a inšpirujúca, ja k tomu len dodám, že východné náboženstvá hovoria o čakrách a ich funkcii. Čakier je sedem. Prvé tri ovládajú pudy a posledné tri vyššieho človeka v nás. Medzi nimi je jedna, ktorá ich zjednocuje a je stredom medzi nimi. Je to štvrtá čakra srdcová. Tam je tá rovnováha. Nie sme už zvieratá, ale nie sme ešte ani duchovné bytosti oslobodené od volania tela.
Ale vlastne už len opakujem, čo tu bolo napísané. :)

takze v konecnom dosledku v srdci sa nachadza prepojenie tych imaginarnych dvoch bytosti,o ktorych som rozpravala na zaciatku:)

tiez si nemyslim, ze su to bludy, mas celkom zaujimave myslenie bytheway:)
na stredovom bode stat nezostavame, tiez som to nechapala isteho casu, clovek najde stred a potom co? ale aj to sme tu uz rozoberali,ze vsetko prebieha v case a tym ziskava dalsi rozmer, ktory nie je iba informaciou vytrhnutou z kontextu, ale ma svoj zlastny zivot, vlastny, vyvoj..hladanie stredu a jeho nachadzanie je dynamicka zalezitost v case a priestore a to neznamena, ze clovek stoji pred vsetkymi cestami a nevie co dalej, ide si svojou vlastnou cestou, ktora zodpoveda tomu co by malo byt priesecnikom jeho rozumovych a citovych a vsetkych ostatnych vplyvov, a ak necha Slnko ziarit priamo, aby osvetlovalo vsetko, bez vznikov tienov, tak je na spravnej ceste:)

otec nebesky,manitů, aláh, budha je jedno jak to nazvem, jde o obrovskou energiji tvoření, která stvořila vše, je to nádherné zlaté světlo, plné klidu , nekonečna obrovské síly a lásky. Věřím bezpodmínečnou lásku, dobro a světlo a hlavně ná jsem si energiji tvoření pojmenovala otec nebesky.

Aj ja si myslím, že je to zaujímavá a inšpirujúca debata..Mohla by ešte pokračovať -THUMBSUP--FLOWER-

Se vším co jsi napsal, souhlasím. Jen jsem si to pro sebe nazvala vesmír nekonečný. K tomu se obracím, toho žádám a tomu děkuji za všechny dary,kterých se mi dostalo. Možná je to jedno a to samé, ale pro mě je to takhle stravitelné a přijatelné.-FLOWER-

Zajímavá otázka.-... pro mně je to něco, s čím jsme neustále v kontaktu, rozumem ovšem nezachytitelné...vždy je to to co zachytím , když nejsem na to "připravená"... první myšlenka co mě napadne,... záblesk pocitu... vždycky nějaká energie, kterou zachytím nepřipravená.... i když připravenost je relativní pojem, ... právě to co si myslíme, že jsme v bdělém stavu, tak naše mysl je opíjena takzvanou realitou.