Izba trinásta

Kolotoč túžby vrie
vatra do výšky horí
a klamne nás vodí
v neznámom nádvorí.
Vedie nás na schody
do izby trinástej
kľúč dá, pohár vody
prestrie vášni hody
a potom?

Izba je bez svetla,
spustené rolety.
Zdvihnúť ich, zostať v tme?
Chcem to ja, chceš to ty?
Vyzliecť sa , obnažiť
či zostať odetí?
Máme spolu hľadať
poklad v nej zavretý.

Mlčíš ty, mlčím ja
mlčíme o nepoznaní.
Bojíme sa cez prah prejsť
zo seba piť, seba jesť.
Bojíme sa zákutí,
väzení a zamknutí
v tej izbe trinástej.

Raz zdvihneme rolety
spolu- dvaja. Ja a ty
a v láske vojdeme do nej
do tej izby tajuplnej
slnečnej a prežiarenej
kde je život zakliaty.


Anna Vodičková

pekne:)

-THUMBSUP-

veľmi pekné

Mlčky ma ľúb

Nevydýchni slovo
nech ľúbosť hovorí.
Hľaď, mesiac mlčky
láska list v stromoví.
Objíma v tieňohre
stíchnuté agáty.
Jabloniam bozkáva
kvetný šat rozviaty.

Hľa i tráva mlčky
náhli sa vyrašiť,
pretrhne zeme lem
a chce len žiť a žiť
a chce len zelenieť,
stále rásť, vyššie rásť
a jak hebkú podnož
púpavkám seba klásť.

Ľalia skrásnela
v túto noc do rána,
oddane vznešená
slnku sa roztvára,
ponúka mu kalich
mlčky - bez ostychu,
podáva mu srdce,
úbeľ šatu, pýchu...

Slovo nevydýchni.
rušivé je, nanič.
V bázni lásky stíchni,
dušu k duši primkni,
ľúb ma a mlč.
Mlč.

ĽÚBIM ŤA

Slovo sa o slovo potkne
keď sa môj zrak tvojho dotkne.

Ľúbim ťa, to srdce kričí
a pohľad to nezamlčí.

Hľaď mi do očí, v tmavý zamat.
Ten hovorí: ľúbim, mám rád.

Slovo je jak štebot vtáčí.
Vyjadriť lásku nestačí.



Anna Vodičková

áno v pohľade to vidno krása

pekne versovacky!

ZABUDNUTÁ


Som ako studnička zabudnutá v poli.
Žriedielko čisté mám, plné dobrej vody.
Vďačne ju ponúkam, však nikto nechodí.
Napiť sa, nabrať si z mojej dobrej vody.

Som ako čakanka. Kvietoček belasý.
Na úvrati čakám. Vyzerám kohosi...
Od jari do leta a potom ďalej zas
kým moje okvetie nespáli pozdný mráz.

Som ako žitný klas zašliapnutý v blate.
Dozrieť mi doprial čas v zrno plné, zlaté.
Nikto ma nezdvihne, mnou sa nenasýti,
chuť mojich plných zŕn nikto neprecíti.

Som jak biela briezka na strmom úbočí
len vietor ma bozká, nazrie v hĺbku očí.
Šepká mi o láske a večnej ľúbosti
a z rias mi zotiera teplý prúd ľútosti.

Nikto ma neláska, nedá lásky sľuby.
Chcem samu seba dať a nič zato nežiadať
od nikoho z ľudí.
Cit srdca vypudiť,
veľmi veľmi ľúbiť
i keď ma ON neľúbi.

Nikto ma neľúbi.


Anna Vodičková

:)-HEART-

elementy pravdy (uznavam)

do 13 niktonesmie!

..ale niekedy tam treba,odporúčam je to liečivé

SALOME

Dnes kdesi, kedy, kde?
Tancuje Salome.
Vždy inde tancuje,
sukienky zhadzuje.

Ples? Kdeže!
Zem - lože - javisko na stole.
Dym, fľaše, poháre...
smrad krčmy, pivárne.

Hosť - žobrač, spodina.
Program sa začína.
Smiech, výkrik, hrkálky,
volanie do diaľky.

Šíp luku. Tetivy.
Prút vŕby prehnutý.
Pŕs rytmus dráždivý,
zadýchaný, ťaživý.

Pohyb nôh ako laň.
Tlieskanie dlaň o dlaň.
Strom lístia zbavený
trasie sa vo chvení.

Jar, letné sparné dni
v júlovom poludní.
Kvet, kúkoľ, vlčí mak
noc, vášeň, oheň, vták.

Blč iskra, páľava
jak plameň ihravá.
Bi zmysly, vzrušuj, straš,
rozbujni samopaš.

Krik, stony ľúbosti
v rozkoši spitosti.
Pi kriky bezzubé
chrastavé, boľavé.

Ó, božská Salome
ruža zlomená v stvole.
Dav hrmí aplauz
bozká zem, dych jej úst.

Tíš, radosť doznela
žobrač je veselá.
Z rias slza skanie jej
Salome osamelej.

O smäde, o hlade
tancuje kde- kade.
Posvätná Salome
spodine sa daruje.

Je jedna z nich.
Tisícich.
S nimi sa raduje.

LUTNA ZNIE

Počujem, lutna znie

v júlovom večere.

Kto prsty chvejivé
bázlivé, nesmelé
v dotyku lutny strún
v ľúbosti nechal znieť?
Zo vzdychov srdca dúm
v tíšinu uletieť?

Čujem to vyznanie
komusi. V tušení.
V diaľavy nadhviezdne?
Komusi na zemi?

Či schvátený krásou
letného večera
za záclonou času
do seba nazerá?

Lutna velebne znie
v ľúbosti ohlase.
Komusi sa veľmi cnie.
Po Kráse.
Po Kráse.





SÚ TAKÉ DNI

Sú také dni keď hniezdiš sama v sebe.

Si uhlík v popole v hasnúcej pahrebe.
Jak kvet pivónie seba otvoríš.
Lupene odpudíš, krvou poškvrnené.

Nenapil sa z lona žitia tok prúdiaci.
Vysychá jeho žriedlo v plodné dni v mesiaci
ako v púšti strom. Jalové ovocie žujú
Ona i On.

Vyplutá šupka krv rosí.
Žriedlo života o počatie prosí.
Prosí ...



Anna Vodičková

nikto cudzi,tak som to myslel!

Som ľúbosť

Si môj raj, kríž, očistec.
Pijem ťa jak opilec
pohár po pohári.

Som pre teba vášne hrou
i keď prúdiš podo mnou.
I vášeň má lásku v tvári.

Si láska i neláska,
odpoveď i otázka,
hriech, svätosť, cnosť.

Ktosi?
Som ľúbosť.


Skoré rána

Keď ma do seba vpustíš,
v prílive v odliv ústíš,
vo mne v ráno skoré
a v ľúbostnej vlne
vzdutej túžby splne
zmetieš ma jak mušľu
v rozbúrené more,
ja plný krásnej nehy
ľúbam priehlbne, brehy
v každom tvojom póre.

Ľúbim ťa a ľúbim
ľúbostné rána skoré.



Anna Vodičková

ľúbosť ,,prekrásne slovo-FLOWER-

SPOVEĎ PROSTITÚTKY

Za nikým Osud nestojí.
Človek človeku život strojí.
Človek človeka nech sa bojí.
To sú slová prostitútky.
Skúsenosti - zla pohnútky
usmerňujú život, skutky.

Pamätá si hnev, krik, bitky,
zvrhlosť tela, nahosť, pitky,
dotyk chlapa chlipný, britký.
Na posteli vidí ženu
zožltnutú, zmeravenú,
svoju matku skrvavenú.

Do domova ju vzal ktosi
nik nechcel čuť plač, ponosy
srdca, ktoré lásku prosí.
Dospelá i nedospelá
do života vyletela,
smelo krídla rozprestrela.

Život na ňu čakal lačne,
že s ním čosi robiť začne.
Sľuboval všetko senzačné.
V domove jej našli prácu
namáhavú, netrvácu.
Nedostala za ňu plácu.

Bez bytu, práce, peňazí,
ako, kde a kam prerazí
zviazaná v života reťazi?
Sneh jej vŕzga pod nohami.
Dav ľudí uponáhľaný
nevidí zrak ustráchaný.

Reálnosť života je hrozná!
Dievča z ulice to pozná.
Noc, hlad, chlad, hodina pozdná.
Do chlapskej chlipnej nadvlády
ju dostali tela vnady.
Spečatili život mladý.

Najprv jej doklady vzali
dvaja si ju hneď podali
o panenskú krv nedbali
a to priamo na ulici.
Ľudia okolo idúci
nechceli čuť plač, krik vrúcny.

V špine, diere kanálovej
si pudy ukájali na nej
mnohí. Za peniaz predanej.
Na placi dali na ňu pozor.
Stanovili stály dozor.
Ona je ich kasa, sponzor.

S úradmi sa išla zblížiť.
Chce robotu, chce slušne žiť...
Máte doklady, domov, byt?
Žalovala polícii:
Nútia ma robiť na ulici.
Nútia? Kto? Smiech mali v líci.

Dve deti životu dala.
V radosti šťastia plakala
seba im obetovala.
dve deti - chlapčiatka krásne,
cudzí ich držia za vlastné
v jej srdci k nim láska nehasne.

Poznajú ju? Áno, áno.
Vídava ich i keď málo.
Striehne na nich večer, ráno.
V spomienke jej oči zvlhli.
Utají sa. Ľudia zabŕdli
ako smeť, špinu zavrhli.

Kytku fialiek mi dala.
Život svoj dorozprávala.
Úsmev matky darovala.
To je spoveď prostitútky.
V očiach má smrť, mnohé smútky
v sebe zlé i dobré skutky.

Život je divný aparát.
Každý mu nie je kamarát.
Mnohých kope, mnohých má rád.
Mnoho ľudí zo samopaše
sexuálne špásy páše
na kvetnatej lúke paše.

Nevidia ovce, nevidia salaše.



Anna Vodičková

ach-FLOWER-