Ľudská duša -
Slzy...zrodení z Vody




Preto je naše ego v týchto chvíľach nepodstatné.
Nemám pocit ako Vanda, pocit väčšej prázdnoty a bolesti, ktorá nikdy neodíde.
Nádej je to, čo cítim. Aj za jedným, aj za druhým. A ešte odovzdanie.


A nádej pri prežívaní bolesti a smútku prameni z pocitu, že raz budem tam, kde tú bolesť a smútok nebudem cítiť, pretože tam nejestvujú.
Rozdiel medzi tým je ten, že krásu môžem nájsť ja, ale bolesť a smútok si nájde mňa.
A keď cez to trápenie prejdem, je to akoby som zdolala strmý kopec na svojej ceste.
Za bolesťou a trápením je každý o čosi ďalej. Aj to je nádej. :)


a strachom mozeme branit vnimaniu skryteho zmyslu udalosti...neviem ci vsetci si prechadzaju takymto vnutornym monologom...ale ja sa s nim casto konfrontujem( teda v spolocnosti sa snazim hlavne potichu-LOL-) a na tomto fore to nastastie nepocut, ked si nieco hovorim:) preto si myslim, ze Lavondyssove slzy sa tykaju vsetkeho, coho sa tykaju nese dobre pocity odpustenia, uvolnenia, krasy, spokojnosti, osvietenia, az po nase najvyssie chapanie a jeho presiahnutie, t.j. pocity presahujuce nasu osobnu skusenost, cize presahujuce nas samych...preto to ego kdesi dole, nepodstatne...presuva sa centrum vnimania, chapania a vedomia mimo nas, naseho ega do inych oblasti...nie je to vsak vakuum ale podstatna cast nasej opory...tu sa mi stale tlaci mozno trochu nepochopitelny priklad z fyzikalnych zakonov, tykajucich sa taziska fyzikalnych objektov, pri ich pohybe sa tazisko moze posunut uplne mimo objekt, aby tento nestratil rovnovahu...to vyuzivajua plne si uvedomuju akrorobati, horolezci, tanecnici... :)

Ale myslím, že oboje slzy sú zo súcitu.
V prvom prípade, ak mám chápať skazu ako mizériu a utrpenie iných bytostí, nedokážem im pomôcť, hocijako by som chcel. Je to ako keď niekoho bolí zub. Môžem si ho dať vytrhnúť miesto neho, ale jemu tým nepomôžem. Miera utrpenia každej bytosti sa musí naplniť a až potom bude ego niekde nepodstatné dole, keď bytosť vďaka utrpeniu dospeje k poznaniu.
Druhé slzy chápem tiež ako vlastne súcit, pretože keď je ego niekde nepodstatné a dole, utrpenie už nie je potrebné, bytosť žije v šťastí a kráse /aj keď to je diskutabilné, nie je to šťastie a krása z tohoto sveta nejakého estetického typu/ a jediné čo má, je túžba zdieľať tento stav a aby tam boli všetci /jednota/ a aby nikto netrpel.
Neexistuje individuálna spása, pre jednu bytosť. Alebo ako sa to vezme.


Lenže na druhej strane, práve týmto ho človek odhadzuje z pozície všemohúceho, odsúva ho do úzadia a odovzdáva sa vo svojej malosti do iných Rúk.
A podobne, ak nás napĺňa krása, jej vznešenosť, spájame sa s "Absolútnom", na ego zabúdame...Pri tomto vnímaní krásy cítime obyčajne len ju a ten vlhký lesk v očiach, ktorý nás s ňou spája.
Niekde som čítala, že človek najviac trpí vtedy, keď neplače. Z osobnej skúsenosti môžem potvrdiť. Keď som neplakala, hanbila som sa plakať, nechcela som priznať smútok, chcela som byť hrdá...vtedy moje ego najviac trpelo. Preto nemám pocit, že slzy sa spájajú s egom - pýchou-NOSMILE-.
