Ľudská duša -
KRITIKA AKO PRAVDA O MNE?
poburene a zavelenim na utok, lebo niekto sa dotkol mojho dokonaleho vysokoblahorodia?
alebo aj sa zamyslite a co to zapocujete z toho, ze daco pravdy na tom vlastne je?
nebodaj prebodaj, ze je kritika viacmenej len vlastne pravda o mne samom?
Z pohľadu kritizujúceho: môžeme zaútočiť a úplne človeka zotrieť (vezme Vám energiu), alebo môžeme predostrieť problém ktorý máme, a snažiť sa nájsť s človekom ktorý nám vadí, riešenie. Niekedy nastáva aj situácia, že to dusíme v sebe, nič nepovieme, ticho trpíme a vadí nám niečo aj celé roky. To je podľa mňa najhoršie riešenie, lebo neustále človek stráca energiu ale nič sa nemení. Pričom pri prvých dvoch možnostiach nejaká zmena zväčša nastane
utapanie sa je asi len vtedy, ak som rozdeleny ze ja + vlastnost ega (sebeckost napr) a ze to vlastne nie som ja, alebo ze to mozem zmenit.
zmenit sa to neda a ja som to, ide iba o uvedomovanie si, nie analyzy a snahy a myslenie atd
Priznám sa, že nemám rada kritiku, ak sa ide napríklad do minulosti, tak tá sa už nedá zmeniť. Výčitky, čo kto kedy urobil, sú pre mňa irelevantné a veľmi odoberajú energiu. Ale aj táto kritika je niekedy potrebná, aby si človek uvedomil, že s kritizujúcim človekom, už byť nechce a aby sa oslobodil. Asi tento prínos vidím, aj v takejto kritike.