mesiac
Piatok, 29.3.2024
Meniny má Miroslav

Voľný pokec - 

ocitli ste sa niekedy v stave, ktorý sa nazýva- klinická smrť?

neznámy
neznámy | 17.8.2011 18:05
Ak áno, čo sa u vás zmenilo vo vzťahu k životu, ľudom, svetu? Čo vám klinická smrť priniesla po pozitívnej aj negatívnej stránke? Ak ste ju neprežili, aký máte na ńu názor. Ja osobne som ju neprežila, a ani nepoznám nikoho vo svojom okolí. Podľa počutia však viem, že je to stav, v ktorom naša duša ide cez nejaký tunel na konci, ktorého je biele svetlo. -ZZZZ-
neznámy
neznámy | 17.8.2011 22:23
Ahoj Veverička:)
moja o dosť staršia, ale nesmierne blízka priateľka zažila klinickú smrť, a tak som sa jej dôkladne na všetko povypytovala. Vnímala vraj takmer všetko, dokonca aj svoje vlastné obavy, ktoré mala o svoje deti, pretože ešte neboli dospelé, hoci bola napojená na servoventilátor.
V tom stave tiež videla svetlo, ale to svetlo nešlo tunelom...obkolesovalo nejakú jej neskutočne blízku osobu, ktorá jej hovorila, že sa musí vrátiť.
Sama však uvažovala o tom, že ten návrat, a to volanie mohlo byť aj jej silné prianie, ktoré vychádzalo z hĺbky jej vlastnej psychiky, obáv o deti.
vevuska
vevuska | 22.8.2011 19:13
Ahoj veverička, tiež patrím medzi tých, ktorý prežili klinickú smrť, ale u mňa to bolo troška iné. Iné v tom, že som bola malé dieťa, keď sa to stalo, resp. mala som cca 2 roky. Mala som tuším zápal pľúc a bola som v nemocnici a tam zrazu na mňa sestrička nedávala pozor a dostala som infarkt - proste som prestala dýchať a keďže bola kardio nemocnica hneď blízo, tak ma zachránili včas. Ale aj keď som bola veľmi malá vnímala som ten druhý svet veľmi dobre a doteraz viem ako to tam vyzeralo, ako tam bolo nádherne a veru... musím sa priznať, že sa mi odtiaľ nechcelo. Nechcela som žiť proste a doteraz to trvá. Nemávam depresie ako niekto, je to na inej úrovni. Je to na vyššej úrovni. Proste mi to dalo poznanie, že sa vôbec nemám báť smrti a dostala som aj dar lepšie vnímať ľudí a prostredie, ktoré využívam naplno, aby som sa duchovne rozvíjala. No, bohužiaľ tu mám úlohu, ktorou musím prejsť, či chcem, alebo nie. Ale pravda je, že sa mi nechce a nie je to lenivosťou, ale ľuďmi. Ale vrátim sa späť, žiadne svetlo som nevidela, ani tunel ako niektorí popisujú, ale možno je to fakt aj tým, že som bola veľmi malá. A je úplne iné sa dostať to takéhoto stavu za dieťaťa ako za dospelého človeka, ktorý už má niečo rozrobené a má ešte nie dospelé deti. To väčšinou ľudí ženie k tomu, aby sa čo najskôr vrátili do reálneho života.
neznámy
neznámy » vevuska | 22.8.2011 23:15
Ahoj vevuska, veľmi pekne si to napísala, ako si to prežívala, keď si bola ešte maličká. Stotožňujem s tebou, že tu máme určitú, ktorou musíme prejsť, či chceme alebo nie. Pravdou je, že ani mne sa nechce, lebo mám okolo seba ľudí, kvôli ktorým sa mi nechce a ešte mi to aj sťažujú. Som takisto veľmi vnímavá na ľudí a na ich emócie a nálady. :);)
neznámy
neznámy | 23.8.2011 09:27
[b]Pravdou je, že ani mne sa nechce, lebo mám okolo seba ľudí, kvôli ktorým sa mi nechce a ešte mi to aj sťažujú.[/b]
Asi som priveľmi zvedavá, ale mohla by si napísať niečo o ľuďoch, ktorí ti to tu sťažujú a kvôli ktorým sa ti nechce?
Čo si myslíš, prečo máš také vzťahy a na čo je to dobré?

Aj môj otec, ktorý už nežije, bol dvakrát v dlhodobej kóme. Keď sa to stalo prvý krát a prebral sa, veľmi sa osobnostne zmenil, či prežil klinickú smrť, to neviem.
Keď sa ale vrátil medzi nás, naozaj bol úplne iný.
Predtým tvrdý človek, uzavretý, neveriaci. Potom láskavý, veľmi spoločenský a keď sa pridal k mamke a začal poctivo chodiť do kostola, všetci sme boli z neho mierne povedané , prekvapení.
vevuska
vevuska | 23.8.2011 10:01
Áno, človek sa zmení, či už radikálne, alebo len mierne. Jednoducho ten pocit, že mohol naozaj zomrieť tvojho otca prinútilo k osobnostnej zmene voči sebe a voči svojmu okoliu. Už len preto, že ľudia sa boja smrti. A keď niekto dostane po takomto zážitku druhú šancu, snažia sa to všetko napraviť a snažiť sa vychádzať so svojou rodinou a najbližšími čo najlepšie ako len vie. Má potom pocit, že veď prečo som takto konal, reagoval, veď to nebolo vôbec nutné a uvedomí si, že svoju rodinu miluje a následne sa potom sa tak začne chovať. Niektorých ľudí takáto udalosť prinúti sa nad sebou zamyslieť a je to z vyššieho prostredia alebo ak niekto chce, tak Boh to tak zariadil. Aby sa ten človek zastavil a uvedomil si veľa vecí. Preto ja zastávam ten názor, že to s tvojím otcom nebola náhoda. A ani so žiadnym iným človekom, keď sa dostane do takéhoto stavu, tak si má niečo uvedomiť.
neznámy
neznámy » vevuska | 31.8.2011 13:38
Ja mám zaujímavú príhodu. Mojej kamošky otec mal autonehodu. Dostal sa do klinickej smrti na minútu a vravel že sa mu niečo snívalo. On bol gulička, ktorá sa kotúľala cez lúku. Boli tam dve cestičky. On sa kotúľal po jednej z nich. Okolo neho bolo hrozne veľa ďalších guličiek. Ako sa kotúľal, videl, že sa blíži k priepasti. Nechcel do nej padnúť, ale niečo ho akoby bralo so sebou. Blížil sa, blížil a nakoniec do nej padol. Vtedy sa zobudil. Možno to bol obyčajný sen, ale podľa mňa toto dokazuje, že je život po smrti...
vevuska
vevuska | 3.9.2011 17:13
Zaujímavý sen mal :) A je to všeobecne zaujímavé, keď sa niekto dostane z tohto stavu a povie, čo mu prebiehalo v hlave. A je dobré ak si to ten človek pamätá. :) Aj keď je to len o takýchto guličkách. Po psychologickej stránke aj takýto sen môže veľa povedať tomu človeku.

Poèítam horoskop... Počítam horoskop...