mesiac
Nedeľa, 29.3.2020
Meniny má Miroslav

Oznamy a akcie - 

Dr.Moody

neznámy
neznámy | 1.6.2010 07:07
...a jeho téma-život po živote.Čo si o tom myslíte Vy?Ako vnímate jeho lekárske postoje?Ak viete viac-podeľte sa s nami.V septembri prvý krát navštívi Slovensko-podiskutujme o ňom a o jeho názoroch.
neznámy
neznámy | 1.6.2010 12:07
Dovolím si ta trošku opraviť :) Dr. Moody navštívil Slovensko pred 17 rokmi. Bola som na jeho prednáške na rovnakú tému v Bratislave a bolo to veľmi zaujímavé. Doporučujem :)
neznámy
neznámy | 1.6.2010 12:09
....nenapíšeš nám o tom viac???
neznámy
neznámy | 1.6.2010 19:21
Bolo to uz dost davno :) ale pamatam si, ze na prednaske Dr.Moody rozoberal jednotlive pripady klinickej smrti u pacientov o ktorych pisal v uvedenej knihe. Vyzval medikov, kt. boli pritomni v prevaznej vacsine /prednaska sa konala na lekarskej fakulte/ k spolupraci pri zistovani zazitkov spojenych s klinickou smrtou.

Osobne som sa stretla s pripadom jednej pacientky, ktora prezila klinicku smrt a pamatala si zazitok s nou spojeny. Pocas tohto zazitku pozorovala lekarov zachrannej sluzby ako ozivuju jej telo. Uvedomovala si, ze vsetko co sa v danej chvili odohravalo pozorovala z vysky niekolkych metrov nad svojim fyzickym telom. Po uspesnej resuscitacii znovu precitla vo svojom tele.
neznámy
neznámy | 26.6.2010 12:16
Je to již hodně let /v r. 1984/,kdy jsem pracovně jela se svým spolužákem na odhad nemovitosti. Jen tak, jakoby nic se mu rozhalila košile. Ač jeho prsa byla značně ochlupená, nepřehlédnuté byly jakési divné útvary podélně od hrudi dolů.
Zeptala jsem se a vůbec mi to nepřipadalo netaktní /znali jsme se od gymplu/, cože to má. On jen lakonicky odpověděl, že pitevní stehy. Řeknu vám, že to se mnou tochu zalomcovalo. Pak mi vyprávěl svůj příběh - nemoc žlučníku, jeho protržení..... a nakonec probuzení na posteli, kdy nevěděl zda je v nebi či kde. Pamatoval si přesně, jak koukal na operaci svého těla, co si lékaři povídali, na tunel, krásné světlo.. nějaké osoby a pak návrat do těla. Jenže.... co se mu vlastně stalo si nedovedl vysvětlit. Jen to, že asi bylo něco nezvyklého, prototože když se s tím svěřil lékaři, tento za ním poslal několik psychologů a psychiatrů. Vyslechli, bez odpovědi odešli. Rozhřešení nedostal. Řeklo by se pohádka na zkrácení času.... Jenže asi v r. 1986-1987 se mi v samizdatu dostala do ruky kniha Dr.Moodyho život po životě. A já nestačila zírat. Bylo tam přesně popisováno to, co mi kamarád vyprávěl... a co navíc už to nebylo bráno jako pohádka.
vevuska
vevuska | 6.11.2010 19:39
Píšem síce neskôr, ale k nám ten pán zavítal pre nedávnom do Bratislavy, ( neviem presne kedy, asi pred mesiacom, či dvoma ) a mal autogramiádu jednej zo svojich kníh. Ako človek mi osobne pripadal taký bezduchý, taký vycicaný ( prepáčte ten výraz), proste vyplutý, bez energie... akoby sa v ňom už ani nenachádzala jeho energia životná, ale zmeska iných energii, ktoré stíhol pochytať počas tých výskumov. Aj keď chápem, že je to už starší pán. A čo sa týka toho, čo píše... nie vždy je to presne také ako to on opisuje, sú rôzne stavy a situácie a nie vždy sa končí a začína tunelom. Je síce pravda, že ja som tiež prežila niečo podobné, ale ako malé dieťa a teda by som si toho veľa nemusela pamätať, ale pamätám si to hlavné. No, ale troška som odbočila, chcela som tým povedať, že v podstate to napísal dobre a presvedčivo, až na tie prílišné emócie, ktoré tam opisoval. Tie mi tam rezonovali, lebo keď je človek v kóme a teda mimo svojho tela, svoje emócie necíti, nevníma. Vníma len okolie.
neznámy
neznámy » vevuska | 6.11.2010 21:07
Môj otec bol v kóme takmer 5 mesiacov a už sa viac neprebral. Nemala som už nikdy možnosť s ním hovoriť. Ale keď som ho spolu s mamou navštevovala, zdalo sa, že reaguje. Niekedy mal v očiach slzy, inokedy ma sledoval pohľadom, keď som sa pohybovala po miestnosti, keď som ho chytila za ruku, jemne mi ju stlačil. Lekári hovorili, že všetko sa nám to len zdá, ale viem, že nezdalo.
Raz sa udialo , že otca preložili do inej nemocnice, na úplne nové miesto. Ja som predtým z nejakého dôvodu pocítila, že obrázok na pozadí môjho PC mám vymeniť za nový. Z mnohých som si vybrala vlčie maky v obilí pri západe slnka. Pri prvej návšteve v novej nemocnici som ostala v údive. Nad otcovou posteľou bol obrázok. Presne ten istý. Myslím, že sme spolu komunikovali, len inak. :)
vevuska
vevuska | 7.11.2010 09:35
áno, telepatia medzi príbuznými funguje, len škoda, že lekári sú ešte v tomto smere dosť skeptickí. Tak isto aj keď už niekto z príbuzných zomrie, tak sa tým živým príde ešte ukázať v nejakej forme, väčšinou ako duch, aby sa s nimi ešte raz rozlúčil.
vevuska
vevuska | 7.11.2010 09:41
ten stisk ruky ... chcel ti tým naznačiť, že vie, že si pri ňom a že ťa vníma, len je fakt škoda, že lekári s tým nič nevedia spraviť. Neviem čo sa mu prihodilo, ale všetko je tak ako má byť. Nič sa nedeje náhodne. :) Kóma je síce dosť ťažká a málo kto pri nej vníma, ale nie je to úplne beznádejný stav. Záleží od okolností a od sily osobnosti toho dotyčného.
neznámy
neznámy » vevuska | 7.11.2010 13:37
Súhlasím s Tebou, keď niekto zomrie, prichádza k nám živým s nejakým odkazom. Áno, väčšinou vo forme ducha. Mimoriadne citliví ľudia môžu cítiť aj letmý dotyk, počuť zvuky či melódie, mimozmyslovo vnímať či dokonca aj komunikovať. Odovzdávajú nám informácie, že smrťou na Zemi sa to nekončí. Mnoho duší je však pripútaných k Zemi z rôznych dôvodov a veľmi tým trpia. Nielen lekári, ale mnoho ľudí okolo nás sú v tomto smere skeptickí. Nemyslím, že zaoberať sa myšlienkou života po živote 24 hodin denne je rozumné, ale akceptovať to a žiť podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia je podľa mňa tá správna cesta na Zemi. A keď sa náš život skončí, nemusíme po smrti byť nešťastní sami nad sebou a nad svojim životom na Zemi, tak ako som sa stretla s jednou smutnou dušou. Myslím, že pre nás živých je to vďaka odkazom duší veľká výzva.:)
vevuska
vevuska | 7.11.2010 19:15
Tak tak... správne, netreba sa smrťou blízkeho príliš zaoberať, bo ich zbytočne držíme tu na "zemi". Je dobré to pustiť po pohrebe z hlavy a zaoberať sa životom, ktorý nám prináša stále nové, iné zážitky a situácie. Tým, že na mŕtvych stále myslíme a pozeráme sa na ich fotky, tak ich stále držíme a oni sa potom nevedia - ich duše sa nemôžu pohnúť ďalej a to je zlé či už pre nás aj pre nich. Pre obe strany už len preto, že ani živý, ani mŕtvy - ich duše nemôžu ďalej rásť a vyvíjať sa. A niektoré duše sa tu zdržiavajú aj preto, že nestíhli niečo dokončiť a tak žiadajú inú príbuznú dušu, ktorá ich vibrácie zachytí. Alebo sú aj také duše, ktoré už nemajú silu odísť od nás a tak potrebujú našu energiu na to. Ale to už odbočujem. :)

Poèítam horoskop... Počítam horoskop...