Toto mi pripomenulo, keď sme sa vracali pred vlani z dovolenky, zaradili sme sa do dlhého radu na predposledný večerný trajekt, bolo zamračené, vypadalo to, že prichádza búrka, dvíhal sa vietor aj vlny. Došli sme tak, že trajekt sa práve otvoril, vyložil autá a náš rad sa pomaly hýbal dopredu. Chodila som sa pozerať, či sa nám ešte ujde miesto, vypadalo to dosť zle, naše auto sa dostalo na trajekt ako predposledné. Plavba na pevninu bola dosť divoká, povážlivo sme sa v tých veľkých vlnách nakláňali, ale došli sme. Neskôr sme sa dozvedeli, že náš trajekt nebol v ten deň predposledný, ale posledný, lebo pre veľké vlny a zlé počasie zastavili premávku ak si dobre pamätám na jeden deň minimálne.
Neviem ako by sme to riešili, keby sme boli o dva autá ďalej v rade, myslela som na to, že za nami boli možno autá s malými deťmi, nie je sranda riešiť také situácie s malými deťmi napríklad. Myslím, že ty, alebo ja sme ešte nemali dôvod plakať od zlosti, alebo zúfalstva, furt sa dá pozrieť na všetko aj tak, že mohlo by to byť ešte aj horšie, predstaviť si pár scenárov horších od toho, ktorý sa nám práve stal a hneď všetko vypadá optimisticky.
Veď sa hovorí, že ak nejde o život, nejde o nič. :D