Ezoterika a záhady -
Preco ludia maju zomriet
Ak vás štve, že už nie ste v mojom veku, poriešte to mladšími partnermi. Ja sa ale nehlásim :)
Sledovať ma a komentovať má zmysel len v prípade, že už sa s vami nechce nikto hádať a tak si niekoho hľadáte.
Ešte dodo sa aspoň pokúšal zamudrovať, keď ma komentoval. Čo mi od začiatku prišlo divné, že namiesto k veci sa vyjadroval ku mne, čo som tu.
Ale ty si pre mňa milamora ako tomu na východe hovoríme len: "Dolož Grajcar"
Kde sa už rozumne povedalo, tam ešte musí prísť a niečo povedať, lebo to nevydrží
Smrť, jedno či fyzická alebo nie, je podľa mňa prechod do iného štádia.
Smrť = narodenie, koniec = začiatok.
Smrť ako vykúpenie zo starého tela, ktoré už prestáva slúžiť.
Nebude to krásne, ležať v starobe na smrteľnej posteli a s posledným výdychom vidieť obrazy rozliate v čase? Vidieť všetky ženy, čo som miloval... všetkých blízkych a priateľov, ktorých som mal tak rád... všetkých, ľudí, čo som stretol... krásy, extázy a milovania, ktoré som zažil, videl, cítil... veci ktoré som vykonal, slová ktoré som povedal, kauzality, ktoré som spustil svojim bytím. Pozorovať s posledným výdychom ako sa moja duša oslobodzuje od nervového systému môjho, tak dôverne známeho, no už zubom času schátraného tela. S výdychom prijať ten moment, že už prišiel ten čas opustiť tento život a integrovať túto jedinečnú skúsenosť do vyššieho celku.
To je na živote to krásne podľa mňa. Zlievanie sa paradoxov a kontradikcii. Ako jing-jang. Protichodné extrémy, ktoré sa zlievajú v jednote. Život je krásny a smutný zároveň, a treba ho brať s ľahkosťou a humorom. Je to "len" reálny sen. Treba ho oslavovať a byť zaň vďačný.
http://youtu.be/zVYvfimTtoQ toto mi hralo -MUSIC-
Nedá sa to oddeliť, smrťou prichádza aj narodenie. Akurát, že to už nemá súvis s tou istou telesnou schránkou. Teda niekedy áno...
Neviem, bola som len pri jednom človeku, ktorý umieral, bol to môj otec a videla som, ako veľmi trpí, nespájala by som si na základe tejto jednej skúsenosti moment fyzickej smrti, či fyzického umierania, ako niečo príjemné. Môže byť, ale nie u každého.
Nie každý umiera ako už veľmi starý, nie pre každého je umieranie vykúpenie zo starého tela, to sa takto nedá špecifikovať.
Mnohí umierajú mladí, nechcú zomrieť, bránia sa tomu, nie sú s tým uzmierení, chcú tu ešte byť. Zomierajú deti, zomierajú novorodenci, či plody v tele matky.
Samotný odchod, smrť...neprítomnosť už fyzická tu, to už si spájam len s príjemnými myšlienkami, a úplne najkrajšie je umrieť ešte pred fyzickou smrťou :)
Dala som tu včera či predvčerom link s Viliamom Politikovičom o Bráne smrti. Predtým tu dal niekto iný link s Dušekom O smrti.
Sú to zaujímavé videa, tam je spomenutého o umieraní a smrti dosť :)
http://gloria.tv/media/itxRVn9mFeh
Nekonečno tvoří nekonečně, avšak
pokrokově; jinak by nestvořené tvořilo samo
sebe nekonečně ze sebe, což je protismyslné.
V celé přírodě jest zdokonalení
v latentním stavu ve věcech obsaženo
myšlenkou boží. Příroda jest hodinami, jež
Bůh natáhl.
Příroda by byla nedokonalá a tím
nehodná Boha, kdyby byla v klidu. Avšak její
nedokonalost vyžaduje pokroku a pokrok jest
nutnou podmínkou věčného života.
Uzná-li nedokonalá bytost sama sebe za
konečnou, považuje se za dokonalou,
poněvadž cítí v sobě věčný princip
pokrokového zdokonalení.
Každá nedokonalá bytost umírá svojí
nedokonalostí, poněvadž tato potvrzuje
nevyhnutelný a osudový požadavek vyššího
zdokonalení.
Když nedokonalá bytost umírá stářím,
to jest bezmocností, odvrhává příroda vše, co
by ji mohlo uchovati v její nynější
nedokonalosti. To platí pro náboženství, říše,
kultury a lidi. Balsamovati a galvanisovati
mrtvé znamená zřizovati kult smrti. Ti, kdož
věří ve věčný život, nechtějí uznati smrt;
naopak, podporují snahu po obnovování
života.
Stárne-li člověk, ztrácí zuby, oči jeho
slábnou, ruce a nohy se znehybňují. Příroda
odnímá mu prostředky zachování.
Padají-li říše, pak jsou vládcové zasaženi
neschopností a šílenstvím, zbavují se nadaných
lidí a poslouchají pouze špatných rádců.
Ludvík XVI. viděl své přátele pouze ve svých
ničitelích. Řím odsoudil Lamennaise a
výmluvnost biskupa Dupanloupa, vědění a
odvahu pátera Gratryho. Ale podporoval,
povzbuzoval a vážil si takového Louise
Veuillota.
Smrt ničí vždy pouze nedokonalost, jest
ohněm, který odlučuje ryzí kov od příměsků.
Proto dal Spasitel světa jméno ohně věčného
onomu okresu života, kde nedokonalost vždy
vyžaduje smrt.
Konečné odlučuje se od nekonečného
jako odnětím. Hranice konečného jsou jako
rány, které příroda hledí zaceliti. Tak tvoří se
kůry, ketré jsou hmotnou podstatou světů.
Tvoří se také kůry na konečných
věroučných náhledech. To jsou zhmotnělá
dogmata a pověrečné názory, které se chtějí
státi trvalými.