Je nenormalne nerobit dobro? Je normalne robit zlo?

Mame z mesta do dediny taku skratku - 3km cca - celkom pekna prechadzka, ak sa cloveku nechce cakat na spoj. Vcera som sa vracial domov a vidim z dialky na krajnici stopara. Spomalujem a cim viac sa vzdialenost medzi nami skracuje zistujem, ze su tam styria teenegeri, zoradeni jeden za druhym - za ucelom dosiahnutia optickeho klamu jedineho stoparika. Nemozem v sebe zadrzat usmev, idem sam a tak zastavujem a nechavam ich nasackovat sa do auta vsetkych. Registrujem ich konstatovanie: konecne niekto NORMALNY. :)

Mila prihoda. Napadaju ma vsak myslienky - ak by som nezastavil bol by som NENORMALNY? Mam skusenosti a urcite aj vela z vas, ak vezmem stopara vseliake. Kolegu ktory zo zasady neberie cudzich stoparov - je NENORMALNY? (nevyjadril sa sice konkretne - ak by mu zakyvalo mile ziena ...-CONFUSED-)

Moze rozum ospravedlnit resp. uchlacholit srdce, ze som NEUROBIL dobro? Alebo naopak. Moze rozum ospravedlnit resp. uchlacholit srdce, ze som UROBIL "zlo"? (Svati ucel akykolvek prostriedok?)

Celkom by ma zaujimali nejake nazory, pripadne situacie kedy sa priklonite vy viac k rozumu.

Občas si myslím, že na zemi je všetko nenormálne:D.
Ale k veci: jasné, že človek sa zmiluje, keď vidí, že niekto vonku je chorý, mrzne, ušiel mu spoj pred nosom ... ale predstav si, že niekoho po ceste zoberieš a havaruješ a pasažier sa zraní. Myslíš, že by sa zachoval v zmysle - "sám som nasadol, som zodpovedný za to, čo sa mi stalo"? No, nie som si tým istá! Ja osobne takú skúsenosť nemám, no poznám ľudí, ktorí áno, preto stopárov neberú - nie preto, že majú strach, ale majú rešpekt pred životom.
Sama neviem, ako by som sa zachovala - mňa by zrejme zožieralo svedomie a bola by som schopná sa po človeka aj vrátiť:)

K tomu jsem si vzpoměla na starý žážitek. Když mi bylo asi kolem 18-ti, rodiče byli na chatě a já jsem doma měla nějaké známé. Bylo už večer, najednou zazvonil u branky zvonek, stála tam nějaká slušně vypadající cizinka s malým klukem a z toho co říkala jsem pochopila, že potřebuje přespat. Vůbec nevím, co to bylo za národnost, uměla jsem částečně německy, ale anglicky ještě ne. Bylo to dost zvláštní, i protože máme dům na kraji zapadlého mrňavého městečka, kde v podstatě lišky dávají dobrou noc. Tak jsem ji pustila k nám, nechala jsem jim k dispozici svůj pokoj. Potom jsme šli s těma lidma ještě někam pařit, takže zůstali v domě sami.. Když jsem se ráno probudila, už tam nebyli, měla jsem pocit, že se mi snad jen zdáli, ale byla to pravda, podle toho, jak na mě všichni koukali jako na blázna - jak sis mohla domů pustit cizí lidi?-ROLL-
Za nedlouho po tom rodiče zjistili, že doma chybí větší čáska marek (ještě nebylo euro). Nevím, jestli to mohla vzít ta žena, nebo ne, ale i kdyby, nelituju toho.
Spíš než rozumem, by se měl člověk řídit intuicí, pokud nějakou má, rozum ti většinou řekne, že hrozí nebezpečí, to je jasné.

Tak čo sa týka stopovania, v tom mám jasno. Stopárov neberiem, ani stopárky :)
A takisto ja som nikdy nestopovala. Celkovo mi príde čudné, že ľudia takto precestujú aj dlhé trasy.

Čo sa týka normálnosti a nenormálnosti.
Je mi napríklad jedno, ak si stopári pomyslia, keď okolo nich prefrčím, že som nenormálna :) Možno niekto vedľa, čo stojí na zastávke a čaká na diaľkový autobus si pomyslí, že som normálna, ak nezastavím niekomu s ceduľkou v rukách, na ktorej je napísané, kam by sa rád dopravil.

Neriešim to ako moju normálnosť či nenormálnosť, to riešia ostatní, ktorí to posudzujú.

A tiež, ako sa dá posúdiť, či som neurobila "dobro" alebo urobila "zlo"?
Nešla by som zámerne a vedome robiť niečo "zlé"...v mojom ponímaní.
A takisto, ak zámerne a vedome konám v mojom ponímaní "dobro", tiež to niekto nemusí tak vnímať a môže to považovať za "zlo" :)
Čo je to neurobiť "dobro"? Ak by ma niekto žiadal o pomoc a ja by som pomôcť mohla a neurobila tak, to by ma škrelo. Ale takisto záleží, o akú situáciu by išlo, samozrejme.

Ked som bola mladá, tak som niekolkokrát, dosť vela krát, cestovala stopom. Nosila som všelijaké módy, vždy som musela byť "iná" a dnes mi dochádza, ako strašne som si koledovala a šlo mi doslova o život. Ked by to robila moja dcéra, tak odpadnem -BIGEYE- , ja však som si akoby neuvedomovala to nebezpečenstvo. Šla som ked som zmeškala aj sama stopom, šla som prespať "kamarátovi" :)) , stopovala som aj v zahraničí, prijala som pozvanie po nejakej "akcii" ked prišlo na to, ráno sme sa zobudili, oklepali, so smiechom pokračovali, nič neriešili..
Nikdy sa mi nič nestalo, nikto ma neznásilnil, nijako neohrozoval, neurobil zle.. Cestovala som aj s dvomi chalanmi naprieč Európou, spali sme po vlakoch, na staniciach, v hosteloch, na pláži !!! Nikdy som nemusela nič riešiť...
Hrúzou mi vstávajú vlasy teraz, ked si spomeniem, čo všetko sa mi mohlo stať. Rozmýšlam, prečo nikdy nič. Asi preto, že ma to ani nenapadlo, že som to ani nepripustila, že som sa ani nezamyslela na sekundu aké nebezpečenstvo mi vôbec môže hroziť. Ako ked sa povrazolezec niekolko desiatok metrov nad mrakodrapmi sústredí a bez istenia prejde. Akonáhle by sa zamyslel, pozrel dole, uvedomil si to nebezpečenstvo - padne.
Ak sa človek zamyslí, ako vlastne funguje na bicykli, zabalansuje.. ked plynule sa nechá unášať pravidelnými pohybmi nôh, teší sa z jazdy a neuvedomuje si chod kolies, či môže spadnúť retiazka, či bude kameň na ceste a či náhodou nevletí pod auto, to znamená že ked si nezapeleší myseľ zbytočným sajrajtom - užíva si tú jazdu, NIČ sa mu nestane :) nemá sa čo, lebo to sám nepripustil ani na stotinu sekundy. Pokial sa niečo stane a zasiahne iný faktor, tak je to mimo neho a stalo by sa to tak či tak, aj keby bol neviemako opatrný
Takto sa vysvetluje aj to, prečo majú opilci 7 životov. Nič sa im nestane. Nezmrznú v škarpe, nedorežú sa, nedolámu, spadnú dole nosom zarytí v blate, neudusia sa :)) Proste si v tom momente neuvedomujú nebezpečenstvo, neprivolávajú ho.. :)

Malé decko, lieta jak zbesilé na bicyklíku okolo vás, alebo behá po reštaurácii, alebo po ihrisku. Nič sa mu nestane, ked však zakričíte - pozor, spadneš, alebo - obleješ sa sirupom, alebo vykydneš na seba kečup - v tom momente to urobí. Zrypne sa, alebo je obliate-LOL- lebo ho zastavil ten výkrik, prebral ho z nevedomosti a uvedomil si to nebezpečenstvo. naše vedomie ked to proste zachytí - vtedy to príde
Aj námesačný bude chodiť po streche celú noc, len človek nesmie na neho zakričať
-FLOWER-

netreba to brat nejak vazne take konstatovanie, boli len nateseni, ze im niekto zastavil po mozno dlhom cakani

ja by som povedala, ze ti co nezastavuju nemusia byt nenormalni, tiez by som napr. nezastavila lebo by som sa bala, ze ich pri nejakej havarii prizabijem

omnoho viac nenormalni su ti, ktori aj zastavia a potom sa z nich vykluju nejaki cvoci, raz som tak stopovala s kamoskou ale zo zlateho sedivo-vlaseho uja co viezol cerstve syry pre svoju manzelku sa vyklul uchylak takze ta cesta trvala asi 5 minut a vystupili sme, nastastie bol uchylny len pasivnym slovnym sposobom a nebol agresivny ale celkom nam "lepilo", to je nastastie jedina negativna skusenost a inak len same pozitivne

Je to tak -FLOWER- Či je "nenormálne nerobiť dobro" a "normálne robiť zle" sú velmi relatívne pojmy a z každého pohľadu iné, pre niekoho prijateľné a dobré, pre druhého odsudzujúce..Nech si to každý zrovná po svojom, jednoznačná poučka a názov neexistuje

Matka ked poskytne svojmu synovi feťákovi prístrešie a pomoc - môže vyzerať v očiach verejnosti ako že koná dobro a pomáha mu
V skutočnosti mu však vykonáva zlo, pretože on potrebuje zrovna padnúť na hubu, (inak by sa z neho nestal taký feťák), potrebuje sa z toho dostať sám a jej "pomoc" podsúvaná na tanieri v podobe jedla, teplej postele či peňazí mu doslova škodia, brzdia ho vo vývoji a možno by dávno už bol z toho vonku, keby sa maminka do toho nestarala..
Tá starostlivá mamina posudzovaná ako dobrá sa preto mnohokrát dočká takej vďaky že ju syn okradne a utečie, neocení tú dobrotu, pretože podvedomie syna to vyhodnotí ako že koná zlo (celý vývoj situácie a konanie človeka potom smeruje k tomu, čo dotyčný potrebuje prežiť, hoci sa to nezdá nášmu vedomiu logické)
To, čo sa zdá byť normálne, v norme, tisícom ľudí môže fungovať,
u jedného jedinca však absolútne opačne..
Dobre vieme, že každý jedinec sme iný a preto otázka akejkolvek normálnosti a nenormálnosti nie je namieste.. otázka "Ako si to mohla/hol ??? " by mala zmiznúť zo slovníka konverzácie :)
-FLOWER-

To padnuti na hubu muze znamenat i smrt.Pri tomto reseni 40 procent fetaku neprezije.( vyhozeni na ulici)

Neni jednoduche poslat sve dite na smrt.

Pekne napísané o tom, že ak si podaktoré veci ani nepripustíš, či na ne vonkoncom nemyslíš , nestanú sa proste. Ja som tiež za slobodna chodila kade tade, skočila som do auta hocikomu. Maturovala som v máji, nemala som ešte ani 18 a vybrali sme sa s dvoma kamoškami na čunder,akože oslava skúšky dospelosti. Dopadlo to super, nič sa nám nestalo a to neboli ani zdaleka nejaké mobily. Pevnú linku mali tak dve rodiny z ulice. Tam sa chodilo telefonovať keď bolo treba-LOL- Tuším som celý týždeň nedala ani o sebe vedieť a nič sa mi nestalo a to som nemala v podstate ani žiadnu skúsenosť sexuálnu myslím. Dnes keď si predstavím, čo sa nám mohlo stať-CONFUSED-, možno to bude asi aj tým, že tak to malo proste byť. Veľa vecí si človek privolá sám. Strach z niečoho, nám len pripomína zlé veci a vo veľkej miere ich aj privolá potom. Spomenula som si pri tomto na film o Merlynovi, ktorý zničil zlú kráľovnú Mab len tým, že na ňu proste zabudol, prestal na ňu myslieť a bolo to:)

Taky jsem stopovala, neměla jsem v mládí ještě moc vyvinutý pud sebezáchovy, takže někdy i sama a taky jsem měla štěsí Jen to tak bohužel nefunguje 100%ně. Jednu holku, kterou jsem znala (veselá, bezstarostný typ), někdo znásilnil a uškrtil, sice ne na stopu, ale v situaci, kdy myslím nebezpečí neočekávala, jinak by s nim nikam nešla. A taky ne každý opilý přežije, znala jsem chlapíka, co se v opilosti udusil, měl tři děti :-(....Znala jsem kluky, kteří v opilosti havarovali v centru města! ještě ten večer jsem s nimi seděla u stolu, ten co neřídil, na místě mrtvý...A mohla bych pokračovat....
Ale úpně chápu, jak to mysíš, asi to tak z velké části funguje, třeba já bych nemohla přejít žhavé uhlí, protože bych nikdy neuvěřila, že mě nespálí....A s těma dětma naprostý souhals. Máme dům nad dětským hřištěm, takže pořád slýchám věty, jako "nelez tam, spadneš!" Chudáci rodiče netuší, že to jsou zaklínadla.

Presne...nelez tam, nechytaj to ,spadneš, dávaj pozor...normálne že ZAKLÍNADLÁ. Keď si predstavím, že som sa privydala do rodiny, kde toto funguje ako celoživotný trest a dedí sa z generácie na generáciu-ROLL...- a ja som sa ešte po nich zrkadlila, naháňa mi to hrôzu. Chúďence, moji chalani. Pritom ja som takto nebola vôbec vychovaná. Nechápem, ako som mohla toto dopustiť-NOOO-

Isteže -HEART- Avšak z ponímania vyššieho, posielanie na smrť neexistuje. Len vlastná vôľa (veľmi relatívny pojem, diskusia je vedľa), zohraté okolnosti, ktoré vždy môžu všeličo zmeniť a ďalšie faktory, ktoré nás ovplyvňujú. Tak ako som písala minule, nežijeme vo vákuu, takže jedno moje rozhodnutie - "mám ťa plné zuby, nebudem ťa už podporovať a vypadni z môjho domu", nemusí vôbec znamenať koniec, smrť, kolaps, pád na dno a podobne.. V momente ked vyhadzuješ svoje decko pretože ti už sedemnásty krát vykradlo byt a odnieslo zlato po babičke do záložne, aby peniaze získané následne hodilo do hracích automatov alebo pichlo do žíl - môže vyjsť z vedlajších dverí sused, dať mu teplej polievky, ponúknuť mu sto korún zato že mu oddhádže sneh spred bránky a môže mu dať starý prešivák, aby tvoje decko nezmrzlo na ulici.
Nie si zodpovedný za život druhého, aj ked "jednoduché to nie je", nemusíš si vyčítať že si urobil veľa alebo málo, že si mu dal blahobyt a on to nezvládol, alebo opačne že strádal, mal menej ako iné deti a začal kradnúť a hladať partiu zo zúfalstva

Pokial konáme podľa nášho najlepšieho vedomia a svedomia, musíme prijať taký jav, aj ked ten druhý dopadne bolestivo, možno aj najhoršie.
S tou láskou sa dajú dosiahnuť zázraky. Ale pokial to nejde podobrotky, dotyčný musí tie následky niesť, inak sa to bremeno nerovnovážne prehodí na pomáhajúceho. Za dobrotu na žebrotu. Z matky poskytujúcej sa stane obeť. Feťák (zlodej, alkoholik v rodine, kamarátka čo sa utápa v problémoch a stále požičiava peniaze, to je jedno koho si dosadíme) sa začne rozpínať, prevalcuje to "dobro" a výsledný efekt je aj tak iný než by si človek prial.
Samo sa to neurobí, ani s hukotom a vyhrážkami, neznamená to vyhodiť za golier, lebo mi piješ krv. Ale s láskou, s dobrými úmyslami a trpezlivo s empatickým vyžarovaním zvaným SÚCIT zdielame s dotyčným jeho krízu, ťažké obdobie a podobne ale nekompromisne dáme najavo mantinely, hranice, že takto už nie a to treba dodržať a čakať, čo dotyčný z toho sám vyrobí, aj keby mali traktory padať, aj keby to skutočne malo viesť ku katastrofe, inej cesty niet..
Uvedomenie prichádza mnohokrát až vyskúšaním si na vlastnej koži, to začína ked ja zakážem telku a potom ustatá večer pípnem - ano zapni si ju, len daj chvílu pokoj :)
Ano, tak začínajú naše ústupky, nedôslednosťou, ked tí druhí spoznajú naše slabé miesta, ťažko sa potom vytvárajú čisté línie v pravidlách v dospelosti, decká až neskôr ocenia čo ten rodič im dal a sami si povedia možno - však nie som dylino, nebudem vyvádzať
Ale s láskou ide mnohé, to nie je len nejaký výkrik z amerických príručiek na "myslieť pozitívne" a "žiť šťastný život"
Decko ktoré cíti skutočnú lásku rodičov, podporu a úctu, vzájomne, medzi nimi dvomi, medzi nimi a deťmi -
ťažko bude padať ku dnu tak, že skončí na ulici poslaný na smrť. Harmónia, dobré vzťahy, cit a láska (bez ohľadu na to či rodičia spolu žijú) sú alfa a omega všetkého, človek sa cíti dobre a nemá dôvod na skopičiny, možno na chvílkové excesy ale nie na dno ako také..
-FLOWER-

Je to ako keby som o sebe čítala..Presne tak to bolo. Bez mobilu, bez skypu, bez netu, bez esemesiek..A prežili sme a v pohode. Odišla som na tri týždne cestovať a z búdky som zavolala mame raz za den, že žijem. raz z Paríža, raz z Barcelony, potom z Palerma, potom z kráteru Vezuv.. atd. To som si pokladala za povinnosť, to muselo byť . Ani chuderka poriadne nevedela kde tie mestá ležia, ale vedela že žijem a som v poriadku, najbližších 24 hodín mala "ošetrených" :)

Strach je najväčší nepriatel človeka, toto písanie tu aj mna teraz priviedlo k zamysleniu, že prečo sme to potom neskôr stratili.. (vekom, skúsenosťami)
Vo všetkých duchovných príručkách sa omiela ako môžeme dosiahnuť všetko na svete, nič nie je nemožné a podobne a je to tak, obmedzuje nás len to, že si sami zablokujeme ten obzor, to vedomie začne dostávať rany, že - druhí sú lepší, múdrejší, vedia jazyky, vedia lepšie na počítači, vedia lepšie spievať alebo majú krajšie nohy a preto si ich krajší muži vezmú za ženy, alebo dostanú lepšiu prácu, alebo ich vedúci neprepustí a nás ano..
Sami si to pripustíme, že by to tak mohlo byť, podvedome sa chystáme na najhoršie, počítame s tou zlou verziou aby sme neboli velmi sklamaní neskôr a tým si ale pripravujeme živnú pôdu na ten budúci kolaps, ktorý sme si vyprojektovali.
Malé deti to tak neprežívajú ešte..Dokážu snívať a plánovať a ísť za vecami čo sa nám zdajú nemožné a podarí sa to len niektorým, tým ktorým rodičia nezašteknú - aaale, to aj tak neurobíš, načo ti budem platiť hokej ked Jágr z teba aj tak nebude..
Ľudia ktorí sú hraví, čistí, myslia nezištne a veria svojim takým podla nás neprimeraným cieľom sú podla mnohých "čudní" , okolie ich zráža rečami až to mnohých zlomí, že - ty si rojko, predstavuješ si to jak malé decko, staviaš si vzdušné zámky, to sa ti nikdy nepodarí, kde to žiješ, REALITA JE INÁ -LOL-
Vytvárame si ju však sami ! kto nepočúva moc okolie a zostane svojský, tak vyhráva
Dominika Cibulková teraz v súvislosti so svojimi úspechmi písala že začala neskoršie vlastne, ale nikoho nepočúvala, ked ju zavrhovali tak konala ako cítila..A výsledok sa dostavil

Stretnem krásavca a hned si pomyslím - no ten o mna určite ani nezakopne -LOL--LOL- je to jasné už v zárodku, že nie -LOL-
Alebo že - nepojdem na chatu, lebo určite sa tam všetci ožerú a henten Jano trocha ide po mne, tak ma tam určite bude otravovat -LOL-
Alebo - nebudem stopovať, lebo by sa mi MOHLO NIEČO STAŤ .. S týmto vedomím nech žena radšej ani nejde popri ceste, lebo ju zrazí do jarku aj bicyklista čo pojde z miestneho družstva

Smrť , znásilnenie, okradnutie, tieto "zlé" veci nie sú vecou náhody, ani nešťastnej zhody okolností, ktorá sa zomelie akosi že nevieme ako. Buď tomu dopomôžeme a tak to malo byť, alebo to doslova vyvolávame, privolávame..

Často sa stane že sa niečo udeje, naozaj sa nám prihodilo "zlé", príklad vedúci ženu na firemnom večierku obťažoval a potom ju vyhodil z práce lebo nevyhovela - a ona si povie - "ja som to normálne vedela, ja som to úplne tušila, však on hovoril to a to a robil to a to a do toho sa pridal ešte ten a ten a mna tak napadlo, že čo keby náhodou, ale som to neriešila, že však čoby" :)

Podvedomie pracuje, zachytí signály čo sa preháňajú mysľou, pojem dobro a zlo nerozlišuje, len energie myšlienok reagujú, priťahujú a následne sa spájajú ako pavučina v danej situácii ..
To sa deje vždy a všade, či ráno pri čítaní novín pijeme kávu alebo skladáme maturitu, či ide o veci veľké alebo malé. Podvedomie nevypíname ani v noci ako televízor.
Vedome môžeme sa niekomu usmievať do tváre, ale v skutočnosti nám dobre ten človek lezie na nervy - a to je potom zdrojom velkých rozporov, nedorozumení, medzi mužmi a ženami obzvlášť. Rozpor medzi vedomým a podvedomým konaním sa vždy ukáže v realite, zbytočne sa vždy tvárime že nevieme o čo ide
-FLOWER-

Ja to robím takisto. ide to aj vekom, čím som staršia tým som chúlostivejšia, dopadlo to tak že som vlhkými utierkami deckám utierala ručičky zakaždým ked sa chytali zábradlí alebo skákali v nákupnom stredisku po všetkom možnom.. pričom som ako decko jedla zablatené jahody, len som si ich oplula, zadok som si vytierala lopúchom ked bolo treba a flašku s vodou sme nenosili, pili sme s rukou na záchode, z potoka, z prameňa, z točky, aj z fontány ked sme vyvádzali..
je to proste dané dnešnou dobou asi, sme zmagorení reklamami, že všetko potrebujeme, že bez niečoho neprežijeme, hlavne na deckách sa výborne zarába
a druhá vec - sme zavalení strašnými, doslova zastrašujúcimi informáciami, čo všetko sa deje, čo všetko sa môže stať , kriminalita, choroby, živelné pohromy..
Tak si to podvedome pripúšťame, bojíme sa už všetkého, aj preliezok na ihrisku.

Situaci s deckem
a drogama uz resim sedmy rok.
Jde to postupne positivne dopredu.

Pokial ideš do toho s vedomím, že ti na chlapcovi záleží, že to zdoláte, hoci to bude trvať dlho,
pokial prijmeš jeho takého aký je teraz , nebudeš ho odmietať - že ho berieš len ked je "normálny"
pokial prijmeš fakt, že to malo príčinu a niečo to ukazuje, možno vám ako rodičom viac než jemu,
pokial bude chlapec cítiť, že aj v tých najťažších chvílach ty s láskou stojíš pri ňom, ale to neznamená že ho budeš kryť a dotovať,

nie je tej sily, ktorá by stála v ceste tej láske rodiča a dieťaťa, ktorá by to medzi vami prebila.. On potrebuje cítiť že ho milujete, tu sa dá krásne vnímať ten skutočný rozdiel medzi plano vysloveným slovom a medzi skutočným záujmom človeka že toho druhého (kohokolvek) či je to partner alebo decko - berie bez podmienok, cíti s ním, chce mu pomôcť, a verí že medzi nimi bude len dobrý vzťah, láska a porozumenie. To je tá bezpodmienečná láska, večne omielaná. Ten chlapec to musí cítiť, rodičia nech sa snažia odpustiť mu ak niečo spáchal (nie to kryť alebo nevšímať si to), chlapec si musí uvedomiť že ak chce ďalej fungovať ako plnohodnotný človek tak sa dobrovolne nemôže pasovať za trosku,
výhody ktoré mu však budú plynúť z pozície "byť človek" nech nie sú materiálne, ale práve tie čo sa nedajú uchopiť ani kúpiť, teda zážitkové, citové a podobne

Taká je jedna z možností, ked si človek uvedomí, že čo v tých ľuďoch okolo má. Ked sa bude tešiť viac na otca, na rozhovory s ním, spoločne strávený nejaký zážitok a podobne je vyhraté viac, ako ked by si uvedomil že - musím prestat fetovať lebo tatko mi už nepožičia auto a prestane platiť nájom v mojom doupěti.
-FLOWER-

Ted je se mnou v Norsku.Po ctvrte hodine jdeme na ryby.

Ja si myslím, že to je tá najlepšia cesta a aj ked nemáte vyhraté možno (vyhraté človek nemá nikdy totiž, ešte jedno neskončí už druhé začne)
Je to najlepší spôsob ako chlapcovi dať najavo tú lásku - skutočný záujem, počúvať (bez dohovárania, bez kulisy ako je televízor, počítač a podobne), vymýšlanie spoločných aktivít, vychutnanie si hoci aj mlčania - spoločného, ale prítomnosti toho druhého. To ludí velmi zbližuje. Tak podobne človek zmýšla ked chystá prvé rande, ked prežíva obdobie zamilovanosti. Dá si záležať a je schopný urobiť čokolvek aby sa ten druhý cítil s ním dobre. Potom to niekam zmizne, lebo mnohí to nevedia pretransformovať na trvalú lásku a len sa čudujeme že kam sa to podelo ?? A navštevujeme psychologov aby nám to pomohli hľadať..

Spoločne zmysluplne strávené chvíle s otcom (nie len dozor), poskytnutie zázemia vo forme - som tu pre teba, stojím pri tebe nech sa deje čokolvek,
je tá najlepšia terapia a myslím že prospeje obidvom..
Prajem krásnu nedeľu ešte -FLOWER-

Veľmi pekne si to všetko napísala:)
So synom 19 r. máme nejaké problémy, nebudem zachádzať do detailov, ale keď som ťa čítala, potvrdilo sa mi zopár vecí, čo treba fakt robiť. Lenže na to treba dvoch, aj otca aj mamu. Manžel bohužiaľ stále zastáva názor, že z neho aj tak nič nikdy nebude a stále ho slovne vyhadzuje z domu-SAD- Dokonca ho začal obviňovať aj z toho že nám rozbil vzťah-CONFUSED-

veď to... že príslovie "za dobrotu na žobrotu " sa potvrdzuje....