Perfektny rozhovor o vojnovej fotografii, pocitoch, emociach, zmysle

Dlho som necital tak duchaplny rozhovor ako tento...Sa cudujem, ze Oleg Klimov nie je znamy spisovatel, ci basnik, ale fotograf:

http://kultura.sme.sk/c/7227581/rusky-vojnovy-fotograf-krajina-sa-zblaznila-ako-nemecko-pred-vojnou.html

Zaujalo ma, ze autor na otazku kto je pre neho vo vojne hrdinom, odpoveda, ze vojak. Ze je jedno, na ktorej strane bojuje, ale ze pribehy vojakov su vzdy tie iste.
Z isteho uhla pohladu sa da na to pozriet so sentimentom, ze su to vlastne hrdinovia, obycajni chlapci, muzi, ktori boli nahnani do vojny, s ktorou nemaju ako osoby v podstate nic spolocne. Pri dokumentoch o II.svetovej vojne to citit ako krv z kotla, ze vojaci za nic nemozu.
No na strane druhej, pokial by neboli ziadni vojaci, nebola by ziadna vojna. Ze ich prinutila statna a armadna legislativa? Mna by nikto neprinutil, radsej by som sa nechal zastrelit pred vlastnym domom. -PUH- A tu sa z hrdinu stava zbabelec a naopak. Otazka znie, kto je kto.

prepacte pani tak moj prispevok o vylodeni v normandii mimochodom 70. vyrocie bol nevhodny ved tento je podobny to co?-NOOO-

Pekne napísané -THUMBSUP-.

ano, je tam viac hlbokych myslienok na zamyslenie...mne sa pacia v tom rozhovore aj tie poeticke obrazy, priam az zasahajuce do psychologie, mystika a duchovna:)
napriklad tento:

Posledných niekoľko rokov fotografujete vodné hranice Ruska – rieky a moria. Naučili ste sa vďaka tomu niečo nové o ľuďoch vo svojej krajine?

Asi som sa nedozvedel nič nové o ľuďoch, lebo som to skôr chcel zistiť sám o sebe. Povedať, čo sa so mnou deje. Na Volge som pocítil patriarchálnosť, ktorá je nám v Rusku do istej miery vlastná. Zistil som, že na vojne existuje jednoduchá vojenská pravda a keď hovoríme o rieke, tam je pravda ľudí, čo tam žijú. V pravde týchto mužov je však viac dobra ako v pravde vojakov. Myslím však, že je to v dôsledku pôsobenia vody, ktorá nielen uchováva pamäť, ale aj čistí. Voda všetko spracúva. A akoby z diaľky to vidím aj na sebe samom, že čím viac ohňa som hľadal vo vojne, tým viac vody teraz potrebujem. Po rokoch som začal fotiť priam poetické, romantické vizuálne námety – ja, vojnový fotograf. Nedávno som však prišiel k výsledku svojho skúmania a odhalil som aj čosi, čo ma veľmi nepotešilo.

Čo to bolo?

Išiel som robiť reportáž o rybároch v Tichom oceáne. Boli tam dve lode, na ktorých som mohol ísť. Na prvej bol mladý, šikovný a obľúbený kapitán, na druhej bol starší muž, úplný šialenec, ktorého nikto nemal rád. Chcel loviť ryby v búrke, lebo vravel, že vtedy nemá konkurenciu. Pýtali sa ma, s ktorým chcem ísť, a ja som povedal – samozrejme, že s tým bláznom. Na vojne som chcel fotiť extrémne situácie a tu som zrazu začal fotiť búrku a bolo mi len ľúto, že námorníci sa skrývali pred dažďom ako vojaci pred guľkami. Fotka bez ľudí ma nezaujíma. Čo je však dôležité, tento môj záujem o námorníkov v búrke a toho šialeného kapitána mi ukázal, že stále vo mne prebieha niečo ničivé, deštrukčné.