Voľný pokec -
KEDY BOLO LEPŠIE 2
neznámy | 30.3.2014 13:10
Podľa mňa nám bolo a je najlepšie tam a vtedy, kde a kedy sme si sami "to najlepšie pre seba" vytvorili (a je úplne jedno za koho vlády, ak len v tom čase nebola vojna) - napríklad bývanie, kde si prídeme oddýchnuť, až nás zaleje pocit blaženosti, keď do neho vstúpime, obklopiť sa ľuďmi, ktorých máme radi ... rovnako všetko sa dá napísať nielen v minulom, ale i budúcom čase:)
neznámy | 31.3.2014 07:43
síce ešte nemyslí, ale veľmi dobre vie o svojej nechcenosti každá bunka jeho vyvíjajúceho sa tela...
z toho ale i tak nevyplýva odpoved na pôvodnú otázku....-CONFUSED-
jedine že by ktosi trčal v brušku už od čias márie terézie -ROLL-
tuším za márie terézie bývalo v brušku lepšie ako teraz.... ale ako to bolo za čias druhého ruda to neviem -SHAME-
z toho ale i tak nevyplýva odpoved na pôvodnú otázku....-CONFUSED-
jedine že by ktosi trčal v brušku už od čias márie terézie -ROLL-
tuším za márie terézie bývalo v brušku lepšie ako teraz.... ale ako to bolo za čias druhého ruda to neviem -SHAME-
neznámy | 31.3.2014 08:00
To mi pripomenulo rozhovor dvoch detí v maminom brušku:
V brušku tehotnej ženy boli dve bábätká. Prvé sa pýta toho druhého:
- Veríš v život po pôrode?
- Určite. Niečo po pôrode musí byť. Možno sme tu hlavne preto, aby sme sa pripravili na to, čo bude potom.
- Hlúposť, žiadny život po pôrode nie je. Ako by mal vlastne vyzerať?
- To presne neviem, ale určite tam bude viac svetla než tu. Možno budeme behať po vlastných a jesť ústami.
- No to je predsa nezmysel! Behať sa nedá. A jesť ústami, to je úplne smiešne! Živí nás predsa pupočná šnúra. Niečo ti poviem: Život po pôrode je vylúčený - pupočná šnúra je už teraz veľmi krátka.
- Ba nie, určite niečo bude. Len všetko bude asi trochu inak, než sme zvyknutí tu.
- Ale nikto sa predsa odtiaľ po pôrode nevrátil. Pôrodom proste život končí. A vôbec, život nie je nič iného, než vlečúca sa stiesnenosť v temnote.
- No, ja presne neviem ako to bude po pôrode vyzerať, ale každopádne uvidíme mamu a tá sa o nás postará.
- Mama? Ty veríš na mamu? A kde má akože podľa teba byť?
- No predsa všade okolo nás! V nej a vďaka nej žijeme. Bez nej by sme vôbec neboli.
- Tomu neverím! Žiadnu mamu som nikdy nevidel, takže je jasné, že žiadna nie je.
- No ale niekedy, keď sme potichu, môžeš počuť ako spieva, alebo cítiť, ako hladí náš svet. Vieš, ja si fakt myslím, že skutočný život nás čaká až potom a teraz sa naň iba pripravujeme...
V brušku tehotnej ženy boli dve bábätká. Prvé sa pýta toho druhého:
- Veríš v život po pôrode?
- Určite. Niečo po pôrode musí byť. Možno sme tu hlavne preto, aby sme sa pripravili na to, čo bude potom.
- Hlúposť, žiadny život po pôrode nie je. Ako by mal vlastne vyzerať?
- To presne neviem, ale určite tam bude viac svetla než tu. Možno budeme behať po vlastných a jesť ústami.
- No to je predsa nezmysel! Behať sa nedá. A jesť ústami, to je úplne smiešne! Živí nás predsa pupočná šnúra. Niečo ti poviem: Život po pôrode je vylúčený - pupočná šnúra je už teraz veľmi krátka.
- Ba nie, určite niečo bude. Len všetko bude asi trochu inak, než sme zvyknutí tu.
- Ale nikto sa predsa odtiaľ po pôrode nevrátil. Pôrodom proste život končí. A vôbec, život nie je nič iného, než vlečúca sa stiesnenosť v temnote.
- No, ja presne neviem ako to bude po pôrode vyzerať, ale každopádne uvidíme mamu a tá sa o nás postará.
- Mama? Ty veríš na mamu? A kde má akože podľa teba byť?
- No predsa všade okolo nás! V nej a vďaka nej žijeme. Bez nej by sme vôbec neboli.
- Tomu neverím! Žiadnu mamu som nikdy nevidel, takže je jasné, že žiadna nie je.
- No ale niekedy, keď sme potichu, môžeš počuť ako spieva, alebo cítiť, ako hladí náš svet. Vieš, ja si fakt myslím, že skutočný život nás čaká až potom a teraz sa naň iba pripravujeme...
Počítam horoskop...