Ľudská duša -
Tento muž práve zmenil spôsob, akým rozmýšľame o Bohu a vesmíre
lak | 3.7.2021 15:49
Bol si na ceste domov, keď si zomrel.
Bola to autonehoda. Nič zvláštne, ale i napriek tomu fatálne. Opustil si ženu a dve deti. Bola to bezbolestná smrť.
Rýchla zdravotná starostlivosť sa snažila zo všetkých síl, aby ťa zachránila, ale márne.
Tvoje telo bolo tak zničené, že by si ho určite nechcel vidieť, ver mi.
A to bol moment, keď si ma spoznal.
„Čo…čo sa stalo?“ pýtal si sa. „Kde som?“
„Zomrel si.“ povedal som priamo. Bez prehnaných slov.
„Bolo tam…nákladné auto a dostalo šmyk…“
„Áno.“ povedal som.
„Ja…ja som zomrel?“
„Áno. Ale necíť sa preto zle. Každý raz zomrie.“ povedal som.
Rozhliadol si sa okolo. Nebolo tam nič. Len ty a ja. „Čo je to za miesto?“ opýtal si sa. „Je toto posmrtný život?“
„Viac-menej.“ povedal som.
„Ste Boh?“ opýtal si sa.
„Áno,“ odpovedal som, „som Boh.“
„Moje deti…moja žena.“ povedal si.
„Čo sa s nimi stalo?“
„Budú v poriadku?“
„To je to, čo chceš vedieť?“ povedal som. „Práve si zomrel a zaujímaš sa hlavne o svoju rodinu. To je dobré na tomto mieste.“
Pozrel si sa na mňa s údivom. Pre teba som nevyzeral ako Boh. Vyzeral som ako nejaký muž. Alebo možno žena. Nejaká nedefinovateľná autoritatívna postava, možno. Viac ako učiteľ na gymnáziu, než všemohúci.
„Neboj sa.“ povedal som. „Tvoja rodina bude v poriadku. Tvoje deti si ťa budú pamätať ako dokonalého v každom ohľade. Nemali čas na to, aby vyrástli a opovrhovali tebou. Tvoja žena bude plakať na verejnosti, ale bude to skrytá úľava. Aby sme boli spravodliví, vaše manželstvo sa rozpadalo. Ak je to pre teba úľava, bude sa cítiť veľmi previnilo, aby sa jej uľavilo.“
„Aha.“ povedal si. „Takže, čo sa stane teraz? Idem do neba alebo do pekla, alebo také niečo?“
„Ani jedno,“ povedal som, „budeš reinkarnovaný.“
„Aha,“ povedal si, „takže hinduisti mali pravdu.“
„Všetky náboženstvá majú pravdu svojím spôsobom,“ povedal som, „kráčaj so mnou.“
Kráčali sme spoločne, ako sme prechádzali prázdnotou. „Kam ideme?“
„Nikde konkrétne,“ povedal som, „je príjemné sa prechádzať, zatiaľ čo sa rozprávame.“
„Tak, čo má potom zmysel?“ pýtal si sa. „Keď sa opäť narodím, budem len nepopísaný list, nie? Dieťa. Takže na všetkých mojich skúsenostiach a na všetkom, čo som urobil v tomto živote, nebude vôbec záležať.“
„Nie je to tak.“ povedal som. „Máš v sebe všetky poznatky a skúsenosti všetkých tvojich minulých životov. Ty sa na nich teraz len nepamätáš.“
Zastavil som sa a vzal ťa na ruky.
„Tvoja duša je nádherná, krásna a obrovská viac, než si vieš predstaviť. Ľudská myseľ môže obsahovať iba nepatrný zlomok toho, kým si. Je to, ako by si držal prst v pohári vody, aby si zistil, či je voda teplá alebo studená. Vložíš malú časť seba samého do nádoby a keď ju prinesieš späť, získal si všetky skúsenosti, ktoré si mal.“
„Bol si človekom posledných 48 rokov, takže si ešte nedosiahol a nepocítil zvyšok svojho nesmierneho uvedomenia. Ak by sme tu boli dosť dlho, mohol by si si začať spomínať na všetko. Ale nemá to zmysel robiť medzi jednotlivými životmi.“
„Koľkokrát som bol potom reinkarnovaný?“
„Ach, veľa. Mnoho a mnoho. V mnohých rôznych životoch.“ povedal som. „Tentokrát budeš čínskym roľníckym dievčaťom v roku 540 n. l.“
„Počkajte, čo?“ koktal si. „Vy ma posielate späť v čase?“
„No, technicky áno. Čas, ako ho poznáš, existuje len v tvojom vesmíre. Okolnosti sú iné tam, odkiaľ pochádzam.“
„Odkiaľ pochádzate?“ opýtal si sa.
„Oh, iste.“ vysvetľoval som. „Ja odniekiaľ pochádzam. A sú tu aj ďalší ako ja. Viem, že budeš chcieť vedieť, aké to tam je, ale úprimne, nerozumel by si tomu.“
„Aha.“ povedal si trochu sklamane. „Ale počkať. Ak sa dokážem reinkarnovať do iných miest v čase, mohol by som sa stretnúť sám so sebou v určitom okamihu.“
„Iste, to sa stáva celú dobu. A s oboma životmi si len uvedomíš svoj vlastný život, o čom nemusíš ani vedieť, že sa to deje.“
„Tak, aký je zmysel toho všetkého?“
„Vážne?“ opýtal som sa. „Vážne? Pýtaš sa ma na zmysel života? Nie je to trochu stereotypné?“
„No, to je rozumná otázka.“ trval si na tom.
Pozrel som sa ti do očí. „Zmysel života je dôvod, pre ktorý som vytvoril celý tento vesmír, aby ste dozreli.“
„Myslíte tým ľudstvo? Chcete od nás, aby sme dozreli?“
„Nielen pre nich. Celý vesmír som vytvoril pre teba. S každým novým životom rastieš, dospievaš a nadobúdaš väčší a väčší intelekt.“
„Len pre mňa? A čo ostatní?“
„Nie je tu nikto iný,“ povedal som, „v tomto vesmíre si len ty a ja.“
Pozeral si sa na mňa prázdnym pohľadom. „Ale všetci ľudia sú na zemi…“
„Všetci. Rozličné inkarnácie teba.“
„Počkajte. Ja som každý!?“
„Teraz si ma dostal,“ povedal som s blahoprajným potľapkaním po chrbte.
„Som každý človek, ktorý kedy žil?“
„Alebo kto bude niekedy žiť, áno.“
„Ja som Abraham Lincoln?“
„A tiež si John Wilkes Booth.“ dodal som.
„Som Hitler?“ hovoril si zdesene.
„A si miliónmi tých ľudí, ktorých si zabil.“
„Som Ježiš?“
„A si každým, kto ho nasledoval.“
Zmĺkol si.
„Zakaždým, keď si niekoho obetoval,“ povedal som, „obetoval si samého seba. Každý čin láskavosti, ktorý si urobil, si urobil pre seba. Každý šťastný a smutný okamih, ktorý si prežil s nejakým človekom bol alebo bude pre teba skúsenosťou.“
Dlho si o tom premýšľal.
„Prečo?“ spýtal si sa. „Prečo to všetko?“
„Pretože raz budeš ako ja. Pretože si tým, kým si. Si jedným z môjho druhu. Si moje dieťa.“
„Wau,“ povedal si neveriacky, „to znamená, že som Boh?“
„Nie. Ešte nie. Si plod. Stále rastieš. Potom, ako prežiješ každý ľudský život v priebehu celého času, narastieš natoľko, že sa narodíš.“
„Takže celý vesmír,“ povedal si, „je len…“
„Vajíčko,“ odpovedal som, „teraz nastal čas, aby si prešiel do svojho nasledujúceho života.“
Bola to autonehoda. Nič zvláštne, ale i napriek tomu fatálne. Opustil si ženu a dve deti. Bola to bezbolestná smrť.
Rýchla zdravotná starostlivosť sa snažila zo všetkých síl, aby ťa zachránila, ale márne.
Tvoje telo bolo tak zničené, že by si ho určite nechcel vidieť, ver mi.
A to bol moment, keď si ma spoznal.
„Čo…čo sa stalo?“ pýtal si sa. „Kde som?“
„Zomrel si.“ povedal som priamo. Bez prehnaných slov.
„Bolo tam…nákladné auto a dostalo šmyk…“
„Áno.“ povedal som.
„Ja…ja som zomrel?“
„Áno. Ale necíť sa preto zle. Každý raz zomrie.“ povedal som.
Rozhliadol si sa okolo. Nebolo tam nič. Len ty a ja. „Čo je to za miesto?“ opýtal si sa. „Je toto posmrtný život?“
„Viac-menej.“ povedal som.
„Ste Boh?“ opýtal si sa.
„Áno,“ odpovedal som, „som Boh.“
„Moje deti…moja žena.“ povedal si.
„Čo sa s nimi stalo?“
„Budú v poriadku?“
„To je to, čo chceš vedieť?“ povedal som. „Práve si zomrel a zaujímaš sa hlavne o svoju rodinu. To je dobré na tomto mieste.“
Pozrel si sa na mňa s údivom. Pre teba som nevyzeral ako Boh. Vyzeral som ako nejaký muž. Alebo možno žena. Nejaká nedefinovateľná autoritatívna postava, možno. Viac ako učiteľ na gymnáziu, než všemohúci.
„Neboj sa.“ povedal som. „Tvoja rodina bude v poriadku. Tvoje deti si ťa budú pamätať ako dokonalého v každom ohľade. Nemali čas na to, aby vyrástli a opovrhovali tebou. Tvoja žena bude plakať na verejnosti, ale bude to skrytá úľava. Aby sme boli spravodliví, vaše manželstvo sa rozpadalo. Ak je to pre teba úľava, bude sa cítiť veľmi previnilo, aby sa jej uľavilo.“
„Aha.“ povedal si. „Takže, čo sa stane teraz? Idem do neba alebo do pekla, alebo také niečo?“
„Ani jedno,“ povedal som, „budeš reinkarnovaný.“
„Aha,“ povedal si, „takže hinduisti mali pravdu.“
„Všetky náboženstvá majú pravdu svojím spôsobom,“ povedal som, „kráčaj so mnou.“
Kráčali sme spoločne, ako sme prechádzali prázdnotou. „Kam ideme?“
„Nikde konkrétne,“ povedal som, „je príjemné sa prechádzať, zatiaľ čo sa rozprávame.“
„Tak, čo má potom zmysel?“ pýtal si sa. „Keď sa opäť narodím, budem len nepopísaný list, nie? Dieťa. Takže na všetkých mojich skúsenostiach a na všetkom, čo som urobil v tomto živote, nebude vôbec záležať.“
„Nie je to tak.“ povedal som. „Máš v sebe všetky poznatky a skúsenosti všetkých tvojich minulých životov. Ty sa na nich teraz len nepamätáš.“
Zastavil som sa a vzal ťa na ruky.
„Tvoja duša je nádherná, krásna a obrovská viac, než si vieš predstaviť. Ľudská myseľ môže obsahovať iba nepatrný zlomok toho, kým si. Je to, ako by si držal prst v pohári vody, aby si zistil, či je voda teplá alebo studená. Vložíš malú časť seba samého do nádoby a keď ju prinesieš späť, získal si všetky skúsenosti, ktoré si mal.“
„Bol si človekom posledných 48 rokov, takže si ešte nedosiahol a nepocítil zvyšok svojho nesmierneho uvedomenia. Ak by sme tu boli dosť dlho, mohol by si si začať spomínať na všetko. Ale nemá to zmysel robiť medzi jednotlivými životmi.“
„Koľkokrát som bol potom reinkarnovaný?“
„Ach, veľa. Mnoho a mnoho. V mnohých rôznych životoch.“ povedal som. „Tentokrát budeš čínskym roľníckym dievčaťom v roku 540 n. l.“
„Počkajte, čo?“ koktal si. „Vy ma posielate späť v čase?“
„No, technicky áno. Čas, ako ho poznáš, existuje len v tvojom vesmíre. Okolnosti sú iné tam, odkiaľ pochádzam.“
„Odkiaľ pochádzate?“ opýtal si sa.
„Oh, iste.“ vysvetľoval som. „Ja odniekiaľ pochádzam. A sú tu aj ďalší ako ja. Viem, že budeš chcieť vedieť, aké to tam je, ale úprimne, nerozumel by si tomu.“
„Aha.“ povedal si trochu sklamane. „Ale počkať. Ak sa dokážem reinkarnovať do iných miest v čase, mohol by som sa stretnúť sám so sebou v určitom okamihu.“
„Iste, to sa stáva celú dobu. A s oboma životmi si len uvedomíš svoj vlastný život, o čom nemusíš ani vedieť, že sa to deje.“
„Tak, aký je zmysel toho všetkého?“
„Vážne?“ opýtal som sa. „Vážne? Pýtaš sa ma na zmysel života? Nie je to trochu stereotypné?“
„No, to je rozumná otázka.“ trval si na tom.
Pozrel som sa ti do očí. „Zmysel života je dôvod, pre ktorý som vytvoril celý tento vesmír, aby ste dozreli.“
„Myslíte tým ľudstvo? Chcete od nás, aby sme dozreli?“
„Nielen pre nich. Celý vesmír som vytvoril pre teba. S každým novým životom rastieš, dospievaš a nadobúdaš väčší a väčší intelekt.“
„Len pre mňa? A čo ostatní?“
„Nie je tu nikto iný,“ povedal som, „v tomto vesmíre si len ty a ja.“
Pozeral si sa na mňa prázdnym pohľadom. „Ale všetci ľudia sú na zemi…“
„Všetci. Rozličné inkarnácie teba.“
„Počkajte. Ja som každý!?“
„Teraz si ma dostal,“ povedal som s blahoprajným potľapkaním po chrbte.
„Som každý človek, ktorý kedy žil?“
„Alebo kto bude niekedy žiť, áno.“
„Ja som Abraham Lincoln?“
„A tiež si John Wilkes Booth.“ dodal som.
„Som Hitler?“ hovoril si zdesene.
„A si miliónmi tých ľudí, ktorých si zabil.“
„Som Ježiš?“
„A si každým, kto ho nasledoval.“
Zmĺkol si.
„Zakaždým, keď si niekoho obetoval,“ povedal som, „obetoval si samého seba. Každý čin láskavosti, ktorý si urobil, si urobil pre seba. Každý šťastný a smutný okamih, ktorý si prežil s nejakým človekom bol alebo bude pre teba skúsenosťou.“
Dlho si o tom premýšľal.
„Prečo?“ spýtal si sa. „Prečo to všetko?“
„Pretože raz budeš ako ja. Pretože si tým, kým si. Si jedným z môjho druhu. Si moje dieťa.“
„Wau,“ povedal si neveriacky, „to znamená, že som Boh?“
„Nie. Ešte nie. Si plod. Stále rastieš. Potom, ako prežiješ každý ľudský život v priebehu celého času, narastieš natoľko, že sa narodíš.“
„Takže celý vesmír,“ povedal si, „je len…“
„Vajíčko,“ odpovedal som, „teraz nastal čas, aby si prešiel do svojho nasledujúceho života.“
Počítam horoskop...