Voľný pokec -
Zivot v Norsku - Co mne zaujalo.
Nevim jestli to takto funguje v celem Norsku.Zde v Rosendalu a okoli je docela dost vice nebo mene "retardovanych " deti a dospelych.
Ty co jsou "sobjestacny" jsou zacleneny normalne do zdrave komunity.
Co se tyce deti,pak o "postizene deti" se staraji ucitele a deti v normalni skole.
Nedavno jsem byl nakoupit ve meste v obchodnim centru.U pokladny se sesli asi tri rodiny z odrostlyma postizenyma detma.
Bylo zajimave sledovat tuto skupinu lidi s obsluhujicim personalem a "pole" plne lasky,usmevu a tolerance.
Asi je to otazka viry a posuzovani prava na zivot.
Osobne musim rici,ze nevim jestli bych si nechal porodit dite,kdybych vedel ze se narodi retardovane,postizene.
Tady to neresi...........
Nóri zrejmä majú v hlavách iný program, inak sa na to pozerajú a to je celé. Berú takýchto ľudí ako samozrejmosť, že aj toto patrí k životu...
no reál na Slovensku je, že tehotná žena odmietajúca rôzne vyšetrenia dotáva riadnu dávku psychického násilia od autority v bielom plášti (je v podstate jedno či ho má na sebe žena alebo muž)
ponižovanie, vytváranie hrôzostrašných budúcich scenárov, či dokonca poslať ženu k psychiatrovi za odmietnutie vyšetrenia je bežné (osobne to považujem za psychické násilie)
Mnohokrát som sa presvedčila o tom , že napísané slovo nedokáže vyjadriť intonáciu, prípadne emóciu s akou to slovo vyslovíš, preto toto čo teraz napíšem prosím, je vyslovené citlivo a s láskou, tak to prosím aj ber-HEART-:)
Mnoho ľudí pri stretnutí s postihnutým človekom cíti hlavne ľútosť nad postihnutým, či nad tým dotyčným, ktorí sa o toho postihnutého stará.
Možno je oveľa viac národov, ktoré takto zmýšľajú, nie sú to len Nóri podľa mňa... namám osobnú skúsenosť, no keď elipsa o tom začal, tak pridám názor.
Nóri to nerobia z ľútosti, ale ten postoj k takýmto ľuďom sa mi zdá akože to robia automaticky, akože to patrí k životu, tak to tam zaradili. Deti na nich nečumia s otvorenými ústami , ako naše deti, ale dokonca sa s nimi hrajú, pomáhajú im a berú ich ako seberovných. Sú tak roky vychovávané a pripravované aj na takéto.
Je to všetko o mentalite národa.-FLOWER-
Ja som vyrastala v Piešťanoch, a hoci ani zďaleka to tam nevyzerá ako to , čo opisuje Elipsa v Nórsku, je oproti ostatným našim mestám cítiť rozdiel, po meste vždy bolo mnoho vozíčkárov a ľudí postihnutých fyzicky i mentálne (lebo tieto diagnozy idu často ruaka v ruke) mesto tomu bolo vždy prispôsobené a pre ľudí tu žijúcich to nie je žiadne tabu, títo ľudia, ich príbuzní sa tam isto cítia omnoho voľnejšie, nik na nich nepozerá ako na ufonov, nik sa im nevyhýba ani neprejavuje prehnaný až patetický súcit....
Lékaři ti pak dají jen oblbováky aby dítě omámili. Včasnou prevencí se tomu dá zabránit. Když víš dopředu s jakým zatížením se dítě narodí, může se rodič rozhodnout.