O slobode

Ale nase pravo to umi specifikovat zcela presne. Blesk, povoden, vichrice. Proti vyssi moci se lze i pojistit.

No vidíš to, zrejme to tak vyššia moc chcela :)

Co tak chtěla, že na vyšší moci vydělávají pojišťovny?

Na slobodu v človeku neverím, ale Buddha dosiahol slobodu, tomu verím.
Na spravodlivosť medzi ľuďmi neverím, ale to, že spravodlivosť existuje, na to verím.

(Spravodlivosť v ponímaní súdnictva či poisťovníctva? Len ľudský konštrukt.)

Zjevne ma pojem svoboda vice urovni vykladu.
Podobne jako spravedlnost.

Paragraf a jeho vyobrazenie hovori za vsetko tak ako sa da uchopit z jednej da sa aj z druhej a jedine platne pravo je kto taha tlaci silnejsie.Co je ale ten zakon v nas co sme schopny dodrzat ktoru hranicu neprekrocit pred cim sa nezastavit?

Spravodlivosť je konštruktom nášho vývoja. Presnejšie, o slobodu sme prišli, keď sme začali byť domestikovaní. Lebo domestikácia znamená isté pravidlá, ktoré okliešťujú slobodu, ale prinášajú bezpečnosť. Ale aby fungovala bezpečnosť, musia sa dodržiavať pravidlá. Ak sa nedodržiavajú, bezpečnosť klesá a to ohrozuje existenciu domestikátora ako aj domestikovaného. A preto, aby bolo možné udržať bezpečnosť čo najvyššiu, vznikla spravodlivosť, ktorá mala zaručiť dodržiavanie pravidiel. Takže je to tak trochu naopak, ako píšeš ty. Až strata slobody, vytvorila spravodlivosť. Zatiaľ čo sloboda, je prirodzený prírodný jav (aj keď jej uvedomenie je kultúrnym výtvorom), spravodlivosť je výlučne kultúrny konštrukt nahej opice druhu homo sapiens sapiens, vytvorený domestikačným tlakom kultúry.

víceméně s Vaším tvrzením souhlasím, a proto si i nadále myslím, že spravedlnost je důležitější než svoboda

Mistr Jan Hus mel nejspise stejny nazor. Osobni svobodu pred pravem upozadil.

Odvolal se nejvyšší instanci křesťanské spravedlnosti v podobě soudu Ježíšem Kristem

On to pojal transpersonalne, ten soud. Ale chtel tou duchovni silou menit svet.

Spravodlivosť je dôležitejšia ako sloboda vo vzťahu k čomu? Pýtam sa preto, lebo pre tvorivú činnosť (a to nielen umeleckú alebo vedeckú, ale obecne) je sloboda najdôležitejšia. Osobne mi nenapadá žiadna situácia, kde by bola spravodlivosť určujúcim prvkom pri tvorivej činnosti. A rovnako mi nedáva zmysel hovoriť o spravodlivosti v súvislosti s osobnou slobodou rozhodovania alebo slobodou pohybu. Takže ako je to myslené?

Ja to pochopil tak jak to bylo napsano, aby fungovaly soudy, fungoval pravni stat, a pred zakonem si byli vsichni rovni.
Ne jak ted ze se zakony krouti pro ty bohate. Pravidla chovani jsou pro lidskou spolecnost dulezita. Cim lepe funguji tim vice osobni svobody jedince. Extrem je prehrsel zakazu coz je diktatura. Druhy extrem je bezbreha liberalizace kde si dela kazdy co chce. Mezitim ze zakony plati jen pro chude, ukrades stokorunu a jdes sedet. Cerpas miliony a je to komplot a projde to.
Myslim si ze kdyby fungovala moralka, nepotrebovali bychom ani ty zakony. Ale problem je jak ji distribuovat a odkud. Zatimco pravo je relativne lehce vymahatelne, i vychovne, jenze..clovek je filuta a najde zpusoby jak ho obejit. Vzdy se najdou predatori.

Dnes jsou nez pravo dulezitejsi "dobri" pravnici. Vysvetli i ze cerna je bila a bila je cerna. Chybi jim nos mezi ocima. Existuje dvoji vyklad prava. A staci mit na urade znamost a nejsi trestne stihany dostanes jen pokutu nebo se to uplne shodi ze stolu. Nejvetsi rozkradacky se nikdy nedostaly k soudu.
Dle meho pozorovani to neni nedostatkem systemu i kdyz i ten je potreba vyvijet. Ale dusledek toho ze lid chce stale propustit barabase a krizuje to svate. Obecna zkazenost. Pravo je dnes o neco malo lepsi nez zakon dzungle. Ale..jednou budem dal.

úplne s vami súhlasím

tak jak jsem to napsal

svoboda nezaručuje spravedlnost,
zatímco spravedlnost zajišťuje svobodu
kdyby nebylo spravedlnosti, mohl by vás každý beztrestně zbavit svobody

Tvořivá činnost podléhá také spravedlnosti: nebo myslíte, že tvořivost nemá zodpovědnost?

Když už píšete o svobodě, pište alespoň o svobodách.

A není lepší podporovat éthos, než vymáhat spravedlnost?

No veď...to je to, že by musel každý začať u seba a to je problém... Radšej sa spoliehať na zákony a súdnictvo, čo údajne spravodlivo súdi.

Už nutnosť prítomnosti zákonov a takto vyžadovanej spravodlivosti je v rozpore so slobodou...tým sa určite spravodlivosť nezaručuje.

Asi už začínam rozumieť, ako ste to mysleli. A je naozaj pravdou, že sloboda nemôže zaručiť spravodlivosť, už len preto, lebo tu bola skôr a nezávisle od spravodlivosti. Ale osobne si myslím, že vy vnímate spravodlivosť z vášho uhla pohľadu, čo je síce pochopiteľné, ale určite nie objektívne. Už len preto, lebo spravodlivosť mala v histórii kultúr rôznu podobu a formu, a v každej dobe bola, je a bude vnímaná a chápaná inak. Naproti tomu sloboda je prirodzenou súčasťou života, ako takého. Skúste sa nato pozrieť z pohľady dejín a kultúr. To, čo je spravodlivé za našimi hranicami, môže, a často aj je, nespravodlivé u nás. Tým, že je spravodlivosť kultúrny konštrukt, tak sa stala výsostne individuálna. Individuálna nielen na úrovni kultúr, štátov, náboženstiev, ale aj na osobnej. A nielen to, ale spravodlivosť, teda jej chápanie, sa neustále mení a vyvíja. Je, tak povediac, stále v pohybe. Lebo to, čo bolo spravodlivé pred 100 rokmi, je dnes vnímané ako nespravodlivé a naopak. A rovnako ak dnes chápeme niečo ako spravodlivé, môže byť vnímané o 100 rokov ako veľká krivda. Naproti tomu, sloboda je neoddeliteľnou súčasťou života. Aj keď vyhynie posledný človek na tejto planéte, tak sloboda tu zostane. Rovnako ako tu bola pred nami. Avšak spravodlivosť, tak ako snami vznikla, tak aj snami zanikne. Spravodlivosť nieje univerzálna a vôbec nieje viazaná na život. Je viazaná len na nás. Na tú ktorú individuálnu a tým pádom aj rozdielnu kultúru. Ale asi chápem, prečo považujete spravodlivosť za dôležitejšiu, ako slobodu. Zrejme Vám toto presvedčenie dáva nádej, že ak sa spravodlivosť naozaj naplní, tak Váš svet bude, tak povediac, v slobodnom bezpečí. Ale doprial by som Vám to.
A čo sa týka zodpovednosti pri tvorivej činnosti... nuž, určiť čo je a čo už nieje zodpovedné, môže byť celkom tvrdý orech. Lebo viem si predstaviť situáciu, kedy niekto v hlbokom spravodlivom presvedčení zakáže nejakú tvorivú činnosť s odôvodnením, že je nezodpovedným hazardom, pričom sa neskôr ukáže, ako veľký omyl, ktorý spôsobil veľké škody a teda aj nespravodlivosť. A teď bábo raď.

cit. "pre tvorivú činnosť (a to nielen umeleckú alebo vedeckú, ale obecne) je sloboda najdôležitejšia. Osobne mi nenapadá žiadna situácia, kde by bola spravodlivosť určujúcim prvkom pri tvorivej činnosti. A rovnako mi nedáva zmysel hovoriť o spravodlivosti v súvislosti s osobnou slobodou rozhodovania alebo slobodou pohybu..."

Taká situácia existuje. Pre architekta -čo je povolanie všeumelecké, pričom kombinácia technického a umeleckého rozmeru ho povyšuje na jednu z najkomplexnejších tvorivých profesií- je to úplne bežná situácia. Pri výkone svojej profesie musí popri umeleckej tvorivosti brať do úvahy zákony, normy a iné obmedzenia, de facto nástroje spravodlivosti.

Kamarát architekt mi pred dvoma dňami rozprával, že jeho úplne najhoršia pracovná skúsenosť bola zakázka, kde mal plnú moc na všetky rozhodnutia a kde nemal vôbec žiadne obmedzenia (finančné, rozmerové ani pamiatkárske).

Položil mi otázku: Vieš si predstaviť, aké to je, stavať bez akýchkoľvek obmedzení?
Neviem si to predstaviť. Ale viem si to prirovnať k situácii dieťaťa, ktoré je vychovávané bez akýchkoľvek mantinelov. Také dieťa je hlboko nešťastné a bezprizorné.

Holt, sloboda je náročná a málokto je zrelý na to, aby ju vedel uniesť. Ľudia potrebujú hlavne istotu. Chlieb a hry.
Preto dajú pred slobodou prednosť spravodlivosti, bezpečnej existencii v hraniciach, daných zákonom. Keď výkon práva a spravodlivosti zlyháva, vedie to k frustrácii rovnako ako bezhraničná sloboda.

Áno súhlasím. Ale zjavne sa rozchádzame v pojmoch. Alebo v tom ako ich vnímame. Ja vnímam zákonnosť inak, ako spravodlivosť. Mať a nemať hranice neznamená byť alebo nebyť spravodlivý. Takže ak som písal o tvorivej slobode, nemal som na mysli absolútnu slobodu. Tá podla mňa ani neexistuje, lebo je ohraničená priestorovo, fyzicky, ekonomicky, mentálne či poznaním. A mať a žiť v nejakých hraniciach nieje apriori znakom neslobody. Rovnako ako dodržiavať určené pravidlá a zákony. Ja som sa len snažil nájsť rozpor v tom tvrdení, že spravodlivosť je dôležitejšia ako sloboda. Čo, podla mňa, je nepochopením slobody. Aj táto diskusia tak trochu poodhalila jeden fenomén, ktorý som si všimol. A to, že v súčasnom politickom zápase, sa začali sloboda a liberalizmus prezentovať ako anarchia. Alebo ako niečo, čo chce búrať istoty overených poriadkov a zaviesť nevídané novoty plné neistoty a nespravodlivosti. Veď aj v tejto diskusii padla výhrada proti "bezbrehému liberalizmu". Predpokladám, že tento termín vymyslel niekto, kto má blízko k autoritárstvu, ak nie rovno k diktátorstvu. A ako sa zdá, tak to naozaj funguje. Lebo politikov, ktorí trepú bullshit a šíria hoaxy utešene pribúda. Zato ľudí, čo sa nechcú spoliehať na sľubované istoty, ako sa zdá, rapídne ubúda. Mimochodom, veríš na "bezhraničnú slobodu"? Lebo ja nie. A podla mňa, neexistuje a ani existovať nemôže.