človek- médium

Čo si myslíte o človeku, ktorý je ,,médium,,? O čo to má taký človek v živote ľahšie a o čo ťažšie? :):)

......... myslím si, že médium to má v živote dosť ťažké, pretože mimoriadne silno vníma a cíti všetky negativizmy zo svojho okolia, čo ho môže úplne zdeptať - ale keďže má takýto dar, tak je povinná/ý vykonať a odovzdať to čo treba a čo sa od neho/nej očakáva ..........

Súhlasím s predošlým komentom :) ide totiž o to, že takýto človek to dostal do vienka a nič s tým nespraví. Nemôže si zvoliť, že toto chcem, alebo toto nechcem. Jednoducho to má dané a musí s tým žiť. Keď to bude ignorovať, tak sa z toho môže neskôr zblázniť. ( Keď tie informácie nedá dotyčnej osobe, osobám). Médium je niekto, kto môže a dokáže dávať informácie ľuďom. Ale rozhodne má obmedzený život. Nemusí ho mať ťažký, ale má isté obmedzenia, ktoré ho nepustia. Záleží len na osobe, ako je schopná sa s takýmto darom vyrovnať a zároveň žiť aj reálny život naplno :)

Objavila som výbornú knihu : Rose Vanden Eyndenova Opýtajte sa média. Sú tam odpovede na základné otázky, ktoré trápia každého človeka, ktorý pričuchne k duchovnu, alebo len tak sa zaujíma o takéto veci ako si spomínala, že čo má za úlohu médium. :)

Ja som tie dvere. Ak vojde niekto cezo mňa, bude zachránený… Nikto nepríde k Otcovi, len cezo mňa.” (Ján 10:9, 14:6)

Tieto Ježišove slová, na ktorých si cirkvi tak rady zakladajú svoju výlučnosť, v skutočnosti znamenajú, že človek sa nemôže dostať k Duchu inak, než tak, že v sebe prebudí a začne používať svoju vlastnú iskru ducha, svoje vlastné vyššie, duchovné ja, onoho “Krista v nás”. Nie tým, že bude niekoho nasledovať, po niekom opakovať, môže jeho duch rásť! Len to, čo si vydobil sám cez seba, cez svoje vlastné poznávacie sily, o čom sa sám presvedčil, že je to pravda, čo sám prežil, len to sa mu môže stať spoľahlivou oporou a ďalšou priečkou na jeho ceste nahor. Len to, na čo prišiel sám, sa stáva navždy jeho večným vlastníctvom.
Povedzte, koľko tisíc strán sa zapísalo o tom, že človek musí hľadať tú pravú inšpiráciu v sebe samom, vo svojom vnútri? A ľudia si to znova predstavujú len tak, že majú začuť nejaký telepatický hlas, ktorý ich zase povedie ako slepých! Človek sa nikdy nestane slobodným, kým bude za neho niekto myslieť vonku!
Jednou z hlavných úloh celej árijskej epochy je osamostatnenie, individualizácia myslenia; aby sa človek stal slobodný tým, že sa v myslení postaví na svoje vlastné nohy. Až do konca staroveku anjeli stále ešte podopierali človeka v jeho myslení, poskytovali mu vnútornú barličku tým, že anjel do určitej miery “spolumyslel” s človekom jeho myšlienkové obsahy. Asi tak, ako keď rodičia spolu-riešia so svojím školákom domácu úlohu z matematiky, aby ho kde-tu ešte mohli usmerniť alebo postrčiť dopredu, kde je to potrebné, kým sám neuchopí podstatu. Spomeňme si len na Scotusa Eriugenu, ranokresťanského mnícha, ktorý ešte v 8. storočí povedal: “Anjel myslí vo mne.”. Teda nie “ja myslím”, ako by povedali ľudia dnes, ale: “Anjel myslí vo mne!” – lebo tak to ľudia kedysi skutočne prežívali. Prežívali svoje myslenie úplne iným spôsobom. Z inšpirácií, obrazov, ktoré vyššie bytosti vnárali do ich duší, zostavili svoje mytológie a bájoslovia, napísali z nich celé knihy plné múdrosti bez toho, aby vedeli, ako táto múdrosť vznikla.
V storočiach po Kristovi však anjeli definitívne prenechali myslenie a myšlienkovú substanciu človeku. Keď Kristova krv kvapkala z kríža na zem, vprúdilo rýdze zlato jeho Lásky do aury celej Zeme. Odvtedy každý človek má v sebe zárodok svojej vlastnej vyššej prirodzenosti, svojho vyššieho ja. Človek dostal vlastný zmysel pre Pravdu, pre Krásno, pre Dobro a podľa tohto Zmyslu má odteraz riadiť svoje myslenie už sám. To je sloboda človeka, ale aj jeho zodpovednosť. Nechať sa používať ako médium, je viac nedôstojné; znamená to ubíjať svoju vlastnú vyššiu podstatu, pribíjať Krista v sebe na kríž.
Médiumita nie je žiaden pokrok ani dar; je to pokus o retardáciu človeka do stavu duchovného detstva. Praví anjeli už do astrálneho tela človeka nepôsobia; ale len cez jeho vyššie ja. Žiaden anjel už viac nebude “myslieť vo vás” a za vás. Keď to však niekto stále očakáva, a prenecháva svoju myšlienkovú substanciu k dispozícii “vesmíru”, “Bohu” a pod., bez kontroly svojho vlastného ja, dočká sa skutočne toho, že myslenie v ňom prevezmú iné vesmírne inteligencie zaňho. V tomto prípade však už len inteligencie luciferské. Preto všetky tieto “mimozemské centrály” a inteligencie, ktoré samy od seba vnukajú ľuďom do hlavy rovno celé hotové balíky informácií, nemajú s pravými anjelskými hierarchiami nič spoločné!
Pochopme aspoň toľko: vo vesmíre platí jeden nezvratný zákon: človek má nárok na “nadprirodzenú” pomoc od anjelov vtedy a len vtedy, ak vyvíja úsilie v smere nejakého ušľachtilého zmyslu, a aj to až potom, keď celkom vyčerpal a plne využil všetky svoje vlastné možnosti a schopnosti!
V zemskom vývoji dostal človek iskru ducha, zárodok svojho vyššieho ja, a schopnosť myslenia prešla do jeho vlastnej správy. Vo všetkom, čo teraz presahuje ľudské myslenie, je anjel dokonca povinný stáť človeku po boku so svojou inšpiráciou – ale až potom, keď človek ponamáhal svojho ducha a svoju vlastnú myšlienkovú schopnosť tak, ako len mohol – nie skôr! Až potom nastáva ten zázračný okamih – keď myšlienka príde akoby na hranicu svojich možností, keď príde na koniec labyrintu všetkých alternatív a zmĺkne – aby do toho ticha skanula krištáľová, zvonivá kvapka inšpirácie ako dar vyšších hierarchií. Ale takého človeka, ktorý hovorí, že túži po Poznaní, ale sa mu lení využiť aj jeho vlastné schopnosti, aby sa k Nemu dostal, nemôžu brať anjeli vážne.
Človek sa dnes už nemôže dostať k osvieteniu pasívnym posedávaním v bezmyšlienkovom stave; lebo to, čo do neho v akomkoľvek takom stave vstúpi, už nebude môcť byť to pravé. Povedzte, koľko sa povedalo a popísalo o tom, ako rozlíšiť pravé vnuknutia od nepravých. V astrálnom tele už nie sú žiadne pravé vnuknutia! Ten pravý anjel – vo vašom myslení – už nemá čo organizovať! Ak počujete nejaké nutkavé hlasy, ktoré sa ponúkajú, aj keď ste ich nevolali; ak dostávate odpovede na to, na čo ste sa nepýtali; ak prijímate za svoje akékoľvek hotové informácie, ktorých nie ste sami tvorcom, ktorých pôvod a zmysel nedokážete plne prehliadnuť – vzdajte sa nádeje, že vaše vnuknutia sú “pravé”.
Pravé anjelské hierarchie sa prejavujú tak, že pri rýdzom, opravdivom vnútornom úsilí s tou pravou motiváciou človek na to jednoducho “príde”; jedného dňa sám “vie”, s istotou a jasnosťou pozná odpoveď – a zdá sa mu, že na to “prišiel sám”. To sa možno bude zdať niekomu málo “zázračné”, málo “okultné”, ničmenej je to tak. Niet krajšieho okamihu, ako keď človek na niečo “príde”, keď niečo “objaví”; lebo vtedy sú pri nás všetci anjeli!
Pravé anjelské hierarchie sa prejavujú cez nás, cez naše vlastné ja! Čo všetko sa snaží do nášho ja zasahovať, manipulovať ho zvonku, nie je to pravé. Toto je význam onoho “tvrdého” a zdanlivo netolerantného výroku, o ktorom chceli niektorí dokonca pochybovať, či ho Ježiš naozaj vyslovil:
“Amen, amen vám hovorím, že ten, kto nevchádza dverami do ovčinca, ale prechádza inokade, je zlodej a zbojník; ale ten, kto vchádza dverami, je pastier oviec… Amen, amen vám hovorím, ja som tie dvere oviec… Ja som ten dobrý pastier… všetci, koľko ich predo mnou prišlo, sú zlodeji a zbojníci…” (Ján 10:1,2,7,8,11)
Všetko, čo prichádza k nám mediálne, teda nie “cez dvere”, “Krista v nás”, ale obchádza naše ja, vkladá hotovú informáciu rovno do našich nižších obalov, a obchádza naše vlastné pochopenie zmyslu, je zvod. Pravé anjelské hierarchie sa dotýkajú svojimi voňavými peruťami už len nášho vyššieho ja, o ktorého vývoj teraz jedine ide; a komunikujú s ním len prostredníctvom tej prekrásnej reči – čistých esencií zmyslu vecí, hodnôt, cností, krás a dokonalostí. Preložiť túto vyššiu podstatu, zmysel, hodnotu, cnosť do konkrétnych myšlienkových a aplikačných foriem v živote a usporadúvať myšlienky do zmysluplných súvislostí – je teraz už prácou človeka. Je nemožné, aby tu dnes niekto povedal, že prijal vnuknutie, inšpiráciu, ale nepozná jej zmysel; lebo ak nepozná jej zmysel, znamená to, že ju neprijal! Je napríklad absurdné hovoriť, že vrchný veliteľ mimozemšťanov Orthon je totožný s Kristom a podáva nám správy prostredníctvom médií, ktoré sú zaujímavé a “záhadné” práve tým, že nerozumieme ich zmyslu.
Kristus jasne povedal, že pri svojom druhom príchode na Zem nebude zastihnuteľný na žiadnej adrese ani telefónnom čísle: “Vtedy keby vám niekto povedal: Hľa, tu je Kristus! alebo: Tu! neverte!… Teda keď vám povedia: Hľa, na púšti je! nevychádzajte! Hľa v tajných chyžiach! neverte!” (Mat 24:23, 26) Ku Kristovi si teraz môže a musí vybudovať vzťah každý sám cez seba, tým, že sa pozdvihne ku svojmu vlastnému vyššiemu ja.
Možno sa to bude zdať daktorému čitateľovi príliš tvrdé povedať nahlas, že vôbec žiaden svetonázor, získaný prostredníctvom channelingu, médiumity, automatického písania, virgúl, kyvadiel – z princípu – nie je ten pravý. Kto však toto nepochopí, že dnešný človek sa môže vo svojom živote v skutočnosti opierať už len o to, na čo prišiel sám, ten nepochopil to hlavné, tomu uniká zmysel života a celého zemského vývoja vôbec.
Keď sa vám napríklad v ruke hýbe kyvadielko, virgula, alebo špiritistický stolček, a odpovedá na otázky – ako môžete vedieť, či povie pravdu? Ktosi alebo čosi pôsobí rovno do vášho podvedomia, a odtiaľ hýbe vašou rukou. Kto, alebo čo to je, neviete. Keď k nám prichádza nejaká inšpirácia z nadvedomia, môže prísť jedine cestou cez naše vedomie. Ak prechádza cez nás niečo tak, že to obchádza naše vedomie, neprichádza to z nadvedomia, ale z podvedomia.

Toto je prevzatý článok s časopisu Sophia, iste sa bude mnohým z vás zdať tvrdý, netolerantný, alebo neviem aký. Záleží na každom. Ale potrebovala som to sem dať.
Môžete tieto slová úplne odmietnuť, to záleží na vás, ale aspoň si to prečítajte a zamyslite sa. :)

Vďaka vevuska - pozriem si tú knihu.

Ja si myslím, že viera v Boha a Ježiša vôbec neodporuje úlohe média a liečiteľstva - veď aj Ježiš uzdravoval a dával silu chorým .....
Ak niekto má dar média alebo liečiteľa - je to predsa dar od Boha.

Takže - všetko čo si tu napísala je VEĽMI nesprávne a chybne pochopené učenie Ježiša a jeho učeníkov.

--------------------

Ten článok som nenapísala ja, len som ho sem vložila ako protiváhu na zamyslenie. Ako tému, o ktorej sa dá diskutovať, hľadať v nej a nachádzať nové.
Ja sa s tým textom stotožňujem, len ho pokladám za nedokončený, alebo sústredený len na jednu oblasť, ktorou je myslenie.
A to ako možno správne poznávať myšlienky sprostredkované cez duchovné, anjelské, /alebo doplnte podľa seba/ bytosti od Boha, ktorý je pôvodcom jedinej pravdy.
Ale sú aj iné cesty, v článku nespomenuté, cez ktoré k nám prichádza najvyššie poznanie. A to sú city, keď vnímame lásku a krásu, hoci aj cez iného človeka, ktorý pre nás zrkadlí Boha.
Lenže pokiaľ ide o city o vnímanie krásy a lásky, chceme len vlastný autentický prežitok, nestačí nám, ak nám to niekto s puncom duchovnej autority rozpráva, alebo o tom píše.
Bez vlastného prežitku krásy a lásky neuveríme ani najsvätejšie sa tváriacemu.
Možno preto o tejto skúsenosti ani nie je potrebné nič písať, lebo tam omyly nejestvujú.

Citujem zo Zuzkinho príspevku: " Nechať sa používať ako médium, je viac nedôstojné; znamená to ubíjať svoju vlastnú vyššiu podstatu, pribíjať Krista v sebe na kríž.
Médiumita nie je žiaden pokrok ani dar; je to pokus o retardáciu človeka do stavu duchovného detstva."
Zuzka.... prečítaj si tú knihu, ktorú som sem napísala a pochopíš o čom je byť médiom a liečiteľom. Veľmi sa mýlíš ak tomuto, čo si sem napísala veríš. Je to blbosť ako mraky. Médium nie je nič zlého. Je to človek ako každý iný, len má dar dávať pozostalým odkazy, ktoré oni nepočujú, nevnímajú, ale potrebujú ich počuť, aby mohli ísť ďalej vo svojom živote. Nie je to nadarmo, že existujú ľudia médiá. Viem to, mám podobný dar a bohužiaľ, alebo bohudík - každý to berie ináč som si nemohla vybrať. Mám to dané a buď budem s tým darom pracovať pre ľudí, alebo nie. Je to na každej duši, ktorá má takýto dar, či bude pracovať s ľuďmi a pomáhať im, alebo sa na nich vykašle. A myslím si, že máloktorá duša, ktorá má takýto podobný dar má sebecké maniere. Skôr sa snažia ľuďom pomáhať. A o tom je aj odkaz od Krista. Aby sme si navzájom pomáhali. :)

:) som rada, že si sem tento článok vybrala, zatiaľ som sa stretla len s málo názormi, s ktorými sa dokážem vnútorne stotožniť, ale tento článok je môjmu cíteniu veľmi blízky.
Zdá sa mi, že akékoľvek pôsobenie na človeka, na jeho podvedomie, je vždy tak trochu nedostatočnosťou viery a z toho plynúceho strachu pred smrťou. Ide vlastne o snahu dokazovať cez existenciu iných životov riadenie súčasného života princípmi, ktoré exitujú mimo neho. Akurát si nemyslím, že ide o zrovna luciferské sily, ale o sily, ktoré do našich vegetačných pomerov proste nepatria, a tak v našom živote môžu spôsobiť aj nepríjemnosti.
Už Augustinus chápal dušu ako individuálnu a stvorenú Bohom. Usúdil síce, že jej doménami sú rozum, vôľa a pamäť, čo je dnes dosť polemické, hlavne z hľadiska psychológie, ale vyslovil aj tento krásny výrok, ktorý chápem ako výsledok jeho poznania vlastného malého neba:) "Nevychádzaj zo seba, ale vráť sa do seba: vo vnútri človeka prebýva pravda."
Mne sa celkom páčilo aj autorkino aktívne poňatie pomoci, totiž, potreba vyčerpať všetky vlastné fyzické a psychické možnosti pred tým, ako príde pomoc. K tomu jeden krátky citát, ktorý som nedávno prečítala - myslím v príspevku Ebany alebo Eviko - neviem teraz presne: "Situácie, v ktorých rastieme, sú práve tie, pri ktorých nie sme ich pánmi. Byť slobodný znamená prijať to, čo som si nevybral." (Jacques Fillippe)
Používať médium by bolo z tohto pohľadu len predlžovaním cesty hľadania zmyslu, naplnenia. Možno len ak človek pochopí, že sám nie je nič prostredníctvom nejakej situácie, keď už nevie nájsť pomoci, zistí, že všetci sme rovnocenné médium pre Boha. A vtedy iba začína jeho cesta Poznania, možno aj ako bezdomovca na okraji ulice.

zaujimavy clanok, cloveka robi clovekom jeho myslenie a najst spojnicu medzi myslenim a vierou, je niekedy velmi komplikovane, najma ak je tato podavana v prilis prefanatizovanej preexponovanej podobe, kedy ludia s kriklavo neuprimnymi citovymi prejavmi sa nas snazia strhnut na svoju cestu pravdy. Myslenie vsak zostava a spolu ruka v ruke s citmi kracaju na ceste, ak jeden kracat prestane, tak je nedobre...:)

pekny citat, ten o tom,, ze rastieme v situaciach, v ktorych nie sme panmi..mojou otazkou by vsak nadalej zostavalo, ak sa snazim vyriesit svoju nepriznivu situaciu, znamena to, ze chcem byt panom nad nou, alebo to motivuje moje vnutorne moznosti a rozvija ma to, co je lepsie ako si povedat, prijimam tuto situaciu?
vlastne aktivne schopnosti su na nezaplatenie, a rozpravka o carovnom prsteni, s pomocou ktoreho jeho majitel dosiahol skutocne bohatsvo aj napriek tomu, ze ho nepouzil, lebo si ho uchovaval pre pripad na tazsie casy tiez ma svoj skryty utajeny vyznam...vyznam nasich moznosti a zmeny pristupu...a bez tlaku nevznika diamant...a ten tlak moze byt tiez tak nepopularne nepopularny:)

:) všimni si, že v reále ide zväčša o situácie, ktoré si vyžadujú vydať zo seba všetko ľudské, aby sme mohli v sebe pocítiť vánok nadľudského, ktoré sa aktivuje v uznaní potreby svojho spojenia so všemohúcim...stav vyčerpania všetkých možností akoby pomohol odomknúť bránu k vlastnej duši, aby sa človek mohol pri nej zastaviť a naslúchať jej. Vedieť o jej božskej podstate znamená zároveň uznať autoritu nadpozemskej moci.
Napr. jeden človek mi rozprával, ako komunikoval so svojou dušou vo väzní, prerozprával mi vnútorné monológy, otázky a odpovede, ktoré ho tam zamestnávali 4 roky. Ani nie tak to väzenie, ako ten čas zoznámiť sa so svojou dušou, ktorá mu bola taká vzdialená, zmenil jeho život. Niekedy sa ťažko v našom vnútri hľadá odpustenie aj pre seba. Keď ho nenájdeme schopnosťou ľudskou, začíname pátrať po schopnosti duchovnej.
Inak to neviem napísať-SAD-

Staré príslovie hovorí: " Pomôž si človeče, aj pán Boh ti pomôže".
Len škoda, že práve toto príslovie býva často nesprávne a scestne pochopené. -NOSMILE-

Tiež som sa stretla s obráteným významom tohto príslovia - situáciou, kedy človek nevyvinul nijaké úsilie pomôcť preto, lebo sa mu proste nechcelo, a toto príslovie poslúžilo len na utlmenie svedomia. Aj mne sa už podarilo prevrátiť tieto slová podľa vlastných zámerov-SAD-, no na základe toho som si vlastne uvedomila, že výčitky svedomia boli napokon oveľa väčšie ako námaha, ktorú stačilo vynaložiť. Niekedy aj negatívne činy majú pozitívny význam. Mne postačili aspoň na uvedomenie si vlastnej malosti a sčasti aj na jej reguláciu. Určite by som rada vyplnila aj ďalšie rezervy, ktorých mám ajajájájáj,....-BIGEYE-Pri tom mi vždy pomáhajú tieto Chalilovské slová, hádam tu už zostanú:):
"...tak ako svätí a spravodliví sa nemôžu povzniesť nad to najvyššie, čo je v každom z vás, ani zlí a slabí nemôžu klesnúť nižšie, než je to najnižšie vo vás"

Nemôžeme meniť človeka, ale môžeme vedieť, že sme ľudia.

Horšie ale je, ak negatíva k pozitívnym obratom nevedú. Myslíš, že človek môže úplne stratiť kontakt so svojou dušou?
Presnejšie: Môže sa úplne stratiť duchovná časť nášho vedomia, resp. duša, alebo sa v takýchto prípadoch len nerozvíja? Napr. čítala som, že aj niekoľko násobní vrahovia majú výčitky svedomia, len nevedia zmeniť toto konanie..

Pre mňa veľmi ťažká otázka, odpoveď nepoznám.
Ale neverím, že je to možné. Možno z naivity, možno z nedostatku životných skúseností a možno preto, lebo je to tak naozaj. Ja verím skôr na potlačené dobro ako na skutočné zlo v ľuďoch. Človek je stvorený na boží obraz, tak ho môže v sebe kadejako pokryviť, zatlačiť, ale zničiť nie.
Asi som to už niekde aj napísala, pre mňa je strach to podstatné, čo ničí dušu aj dobro. Možno je to niekedy čosi ako pud sebazáchovy, keď niekto koná zlo.
Správa sa ako šelma, ktorej ktosi narušil vnútorný priestor. Bije okolo seba hlava-nehlava a nevie z toho von, lebo panika je väčšia ako schopnosť ovládnuť sa.
V takom človeku sa opäť môže zrodiť pokoj a duša rozkvitnúť, keď nastanú dobré podmienky.
Ak zlo a strata duše presahujú túto hranicu, neviem čo to je. Nikdy som sa s tým nestretla, tak neviem.
Napríkald som neraz premýšľala o Hitlerovi. Mal iste v sebe aj dobro, miloval umenie, napríklad Richarda Wágnera, ktorý je aj mojim obľúbeným skladateľom, dokonca vraj maľoval, mal svoju lásku Evu Braunovú, mal vzťah k zvieratám, veď mal svojho obľúbeného psa, množstvo veľkých umelcov stálo pri ňom, keď konal svoje strašné skutky. Dalo by sa povedať, že jeho duša nebola mŕtva, nadchýnal sa vysokými i keď zvrátenými ideálmi. Ale čo je asi podstatné, že bol nástrojom v rukách zla, ktoré nemá podobu a tvar ale jeho moc je nesmierna ak si získa mocného a vplyvného človeka.
Takže vlastne na zlo v človeku samotnom neverím, lebo by som musela pripustiť, že nie je božím obrazom, ale verím na obrovskú zranitelnosť človeka od zla.

stretla som raz jedneho chlapca, mal uz vyse dvadsat rokov v tom case a chodil po Bratislave, skor sa motal, ako bezdomovec, pytal si odo mna peniaze, tak som ho pozvala na obed do restauracie, postarsi casnik priniesokl obedny listok a v jeho ociach som videla nesuhlas s tym, ze pozyvam tohoto cloveka na obed...rozmyslala som nad tym, bolo mi luto tohoto chlapca bez pristresia bez domova, aj neskor ked som ho videla bezcielne sa potulovat ulicami z elektricky mi ho bolo luto..po case som ho stretla pred knihkupectvom, sedel bezprizorne a bezcielne na obrubniku a mala som s nim dlhsi rozhovor, v ktorom som zistila, ze tento chlapec vlastne nic nechce robit, nie je motivovany aby nieco robil.. nemal ziadne ochorenie, ziadne postihnutie ako mnohi ini, ktori by boli stastni, keby mali to, co mal on, vyhovovalo mu zit z lutosti inych ludi...pomaham ludom, rada vidim ak niekoho dokazem namotivovat, a zoparkrat si myslim, ze sa mi to aj podarilo, no niekedy mam pocit, ze lepsie robim, ak moja pomoc pada na urodnu podu a aj zamer je stedro odmeneny:)

Tiež som raz (ale už dosť dávno) odchádzala z jedného podniku a na lavičke si odo mňa bezdomovec pýtal peniaze...pýtal si ich s takým cynickým či ľahostajným tónom, akoby pripravený na to, že ho obídem. Asi z tohto dôvodu som kúpila obom pivo v plechovke a bagetu.
Sedeli sme na lavičke a rozprávali sa do 5 ráno. Bol to hudobník voľakedy...ten človek ma nesmierne prekvapil svojim nadhľadom, nemôžem to ani vysvetliť, ale ak som u niekoho v mojom doterajšom živote zazrela skutočné pochopenie, bol to on. Cítila som ho v jeho úsmeve. (A vlastne ešte u jedného človeka som to takto cítila..)
Ani sa mi nechcelo od neho postaviť sa a ísť domov. Len môj niekdajší priateľ, ktorému som už pred dvomi hodinami povedala, že idem spať, nevyzeral nadšene, keď ma tam videl sedieť a popíjať s tým týpkom-BIGEYE-

Chcela som vlastne povedať, že som mala pocit úplnej rovnosti medzi nami. V tej chvíli sa úplne stratil rozdiel medzi ním a mnou, nikto nič nehral a možno práve preto to pochopenie, lebo som tam zhodila všetky nadbytočné vrstvy, roly - sociálnu, ženskú, dcérsku, partnerskú...v tej chvíli som celkom zabudla, kto som:)