Poviedka - ABNORMALITA

Niečo zo života.:)

ABNORMALITA

Chcem sa Vám milí ľudia priznať, trpím úchylkou, tak ako každý normálny človek. Málo z nás si to dokáže úprimne priznať sám pred sebou, ale veď nie je na tom nič zlého.
Sú úchylky nevinného charakteru, ako nosenie zmiešaných druhov párov ponožiek, zbieranie bezcenných predmetov, tetovanie tela rôznymi vizuálnymi motívmi, či jeho prepichovanie šperkmi z chirurgickej ocele alebo titánu. Taktiež sú aj vážnejšie. Tie prináležia skôr vrcholovému vládnucemu manažmentu každej krajiny, opájaného mocou, a niekedy aj bezmocnou, ale tá u nich patrí do podkategórie sexuálnych úchyliek.
O nich sa už toho veľa popísalo. Možné si o nich prečítať v každom denníku, týždenníku, mesačníku. V každej knihe od veľkosti S po XXL. Toto všetko má zastúpenie od bulváru až po samotný Olymp serióznosti, otvorene alebo skryto servírované, majúce svoje vyhriate miesto aj v kresťanských periodikách. Počuť môžete o nich vždy, stačí byť obklopený vhodným typom ľudí. A aby ste ich aj videli, stačí mať zapnutý výdobytok modernej techniky v podobe televízneho príjmača. Tým, ktorým to nestačí a chcú to aj zažiť na vlastnej koži, tí musia byť opatrní, aby neboli odsúdení tými, ktorí o tom čítajú, hovoria a pozerajú to. Čudný to svet!
Tá moja úchylka je takpovediac trochu bizarná. Nemôžem ju s určitosťou kategorizovať medzi sexuálne úchylky, aj keď možno všetky majú pôvod v ponímaní C. G. Junga v libide. Libido je u neho chápané ako celková životná energia. Vnímame ju subjektívne ako túžby, vášne, potreby a snahy a nie ako pud súvisiaci s ľudskou sexualitou.
Ja pri nej nedosahujem vrchol telesnej rozkoše, skôr sa jedná o vrcholnú rozkoš duše. Ťažko sa to vyjadruje, pretože v ríši duše strácajú slová svoj pôvab a lesk. Väčšina ľudí prežila takú rozkoš akú prežívam ja, len vo svojej vágnej, mizivej a ohraničenej forme. Podobá sa to u nich na škrtnutie zápalky o zápalkovú škatuľku, ktorá sa nezapáli, nezmení sa na žiarivý oheň, ale len zaiskrí. U mňa táto prométheovská premena nastane. A vtedy keď nastane, dá sa vyjadriť tým, že stratím na krátku chvíľu pojem seba samého a splyniem na ten malý okamih zo všetkým navôkol mňa. Narkomani, umelci, svätci, ako aj ľudia, ktorí sa intenzívne venujú duševnej činnosti, pohrúžení do svojich jemných ulít, či už pri meditácii alebo rozriešení zložitého životného rébusu, vrátane matematického, oni by presne vedeli povedať, čo tým myslím. Pokúšajú sa dosiahnuť rovnaký cieľ rôznej intenzity, niektorí vedome, iní nevedome, každý vlastným spôsobom a prostriedkami. Čo sa týka mňa, na vyvolanie spomínaného stavu používam ako prostriedok ľudí.
Podstatu uchopenia mojej úchylky som nepriamo uvidel v spojitosti so zen buddhizmom, konkrétne v koáne. Koán je obvyklým racionálne logickým chápaním neriešiteľný, neprijateľný problém, väčšinou vo forme príbehu. Používa sa ako námet na rozjímanie. Predstavuje spôsob meditácie na hľadanie čistého duševného bytia. Nájdenie zmyslu a vyriešenie kóanu vyžaduje zmenu v spôsobe chápania a nazerania vecí, čo zväčša nieje dosiahnuteľné čisto racionálnym uvažovaním. Práveže tento stav „neriešitelnosti“ umelo vyvolaný na krátky okamih, u mňa vždy evokoval pocit vnútornej rozkoše.
Začalo to v mojom v preadolescentnom veku. Myslím si, že mi bolo okolo 12 rokov. Bol som slušne vychovaným dieťaťom, s úctou k mojím milujúcim rodičom a starým ľudom, dobre vychádzajúci s učiteľmi a aj spolužiakmi, obľúbený v okruhu mojich kamarátov. Nič nenasvedčovalo tomu, že by mohlo niečo také driemať vo mne. Len na jednu nepríjemnosť si z toho obdobia spomínam. Vlastnil som líca okrúhlych tvarov podobajúce sa na napchávajúceho škrečka. Hlavne dospelí ľudia to hodne zneužívali a stískali ma za ne, vyjadrujúc ich infantilnú lásku ku mne, čo okrem spôsobenej bolesti, mi vyvolali aj na niekoľko dlhých minút rumenec na lícach, ktorý som ťažšie znášal ako samotnú bolesť. Pripadalo mi to úchylné, ale nemyslím si, že by to bol spúšťač mojej úchylky. Inak si nespomínam na žiadny špatný a bolestný zážitok, čo by prekračoval bežnú mieru dvanásťročného dieťaťa.
Po čase som zistil, že možným katalyzátorom toho všetkého, bola pravdepodobne otcova povaha hlboko zakorenená v mojom podvedomí a jeden futbalový zápas. Keby som s ním naň vtedy nešiel, tak by to vo mne spalo pravdepodobne naveky, neobjavené a udupané kontinuitou života.
Môj otec bol zbožným človekom, dodržiavajúci všetky spoločenské pravidlá a normy, silno zakorenený vo zvykoch a tradíciách, konzervatívny, odsudzujúci akúkoľvek odchýlku od zaužívaného. Tak to bolo aj s futbalom. Bývali sme v malej dedinke a jediné kultúrne vyžitie bol práve ten futbal. Nepatril k jeho srdcovej záležitosti, ale keďže všetci ľudia z dediny naň chodili, tak sme museli chodiť aj my.
Práve sa hral zápas o postup do tretej ligy. Pre našu malú dedinu by to bol výnimočný úspech nemajúci obdoby. Avšak aby sme postúpili, potrebovali sme uhrať aspoň remízu. Hrali sme proti favoritovi, ktorý nás počas celého zápasu nepustil do žiadnej vyloženej šance a väčšiu časť zápasu sa hralo na našej hracej polovičke. Náš brankár bol v životnej forme, chytil všetko, čo išlo na našu bránku. Pár minút do konca zápasu, diváci si už takmer istý aspoň remízou, začali spievať víťazoslávne chorále, spolu so skandovaním brankárovho mena, posielajúc ho do nebeských futbalových výšin. A práve vtedy sa stalo niečo neočakávaného a nepochopiteľného, vo mne zanechajúc ten čarovný pocit, aj keď to bol zatiaľ iba vyblednutá atrapa, bez koloritu farieb. Ten pocit som ešte nevnímal a neuvedomoval si ho v plných jasných a svetlých farbách krásneho letného dňa. Naplnila sa deväťdesiata minúta hracieho času. Náš brankár mal loptu vo svojej moci a šiel zahrávať odkop od brány. Diváci šaleli, dostávali sa do vytrženia, kričali: „Náš brankár Miloš je najlepší“, keď zrazu vidia ako lopta smeruje a končí za čiarou našej bránky. Ľudia na okamih stíchli, nielen navonok, ale aj vo svojom vnútri. Stali sa na krátky okamih prázdnymi nádobami bez obsahu. Nevedeli ako majú zareagovať, nevedeli ako sa na niečo také reaguje, pretože ich to nikto nenaučil. Na tých pár sekúnd stratili svoju osobnosť.
V ten moment sa pre mňa stal Miloš hrdinom a naopak pre ostatných našich divákov po vytriezvení z toho nemilého prekvapenia najväčším úhlavným nepriateľom. Pamätám si na jeho oči, ešte predtým ako kopol loptu do vlastnej bránky, nasmeroval ich priamo do rozvášnených futbalových fanúšikov. Neviem presne, čo vtedy cítil a načo myslel, a už to ani nezistím. Hneď na druhý deň ho našli brutálne zbitého s trvalými následkami na celom tele. Najviac si to odniesla jeho hlava. Odvtedy som ho už viac nevidel. Hovorilo sa, že zobral úplatok, ale ja tomu neverím. Ostatní to spájali s pomätením jeho rozumu, ale čo si ja myslím, alebo si chcem aspoň myslieť je, že zažil pri tom podobný pocit, aký zažívam ja pri obdobných veciach. Nech už to bolo akokoľvek, prebudil vo mne spiacu časť môjho zvráteného a pritom úplne neškodného ja. Vtedy som si ešte úplne nechápal, aký ďalekosiahly dopad to bude pre mňa mať. No už vtedy moja myseľ krúžila len okolo toho, ako vyvolať u ľudí ten stav rozpadu pevnej mozaiky ich osobnosti.
Roky plynuli a ja som sa neodvážil spraviť niečo podobného, preto som sa musel uspokojiť len s malými útržkami videného a počutého. Rovnako mi v tom bránila moja výchova, silne založená na morálnych pilieroch ľudského správania sa. Podobalo sa to na inštinktívne hľadanie, bez pevnej cesty a nejasného cieľa. Cesta bola dlhá, končiaca neraz v slepých uličkách, s vynaložením na jej prejdenie kopec úsilia, ale popritom skoro žiadnych výsledkov.
Po čase som zisťoval, že u ľudí sa dá vyvolať tento stav rôznymi spôsobmi. Pri ohrození života, extrémnej fyzickej záťaži, nedostatok spánku, silných emocionálnych zážitkoch, ako napríklad strata blízkej osoby, či opätovné prežitie vlastnej traumy, to všetko mohlo byť pomyselným kľúčom, ktorý otvorí bránu do prázdna. Ale ako som už spomínal, ctil som morálku a tak tieto spúšťače boli pre mňa odporné. Nechcel som spôsobovať žiadne utrpenie, nech už by to bolo telesné alebo duševné. Jediný spôsob, ktorý ma naplňoval vnútornou rozkošou, vo svojej nevinnosti a čistote som to spájal s rozradosteným dieťaťom, bolo vyvolanie náhlej straty zaužívanej štruktúry a nemožnosť ju nahradiť niečím iným. Inak povedané, na malú chvíľu u ľudí preťať nezdravé a choré výhonky všetkých ľudských pravidiel a zásad.
Na jednu príhodu si spomínam s pohrávajúcim úsmevom na perách. Kontroverzný svetoznámy fotograf J.M. zavítal na Slovensko ku príležitosti výstavy svojich fotografii. Mal som tú česť zhliadnuť všetky jeho fotografie, každá hrala osobitú melódiu na citlivú a nie moc príjemnú strunu pozorovateľa, majúc u neho vyvolať určitý druh psychického napätia. Ale jedna z tých fotografii prekračovala bežný rámec vystavených fotografii. Keď sa na ňu vnímavý človek pozrel, mal z nej dojem absurdity, hraničiaci s krátkym pocitom prázdnoty. Nad fotografiou bol názov s veľkými palcovými titulkami: „Smrť vzrušuje!“ Fotografia bola vytvorená v komunistickej Číne za účelom toho, ako môže skončiť neprispôsobivý občan voči ich vládnucemu režimu. Zobrazovala vojakov mieriacich zbraňami na bezmocných ľudí odsúdených k trestu smrti. Nebolo by na tom nič neobvyklého, keby jeden z odsúdených nemal svoju mužnosť pod nohavicami priamo v pozore. Sledoval som ľudí a ich reakciu pri pozeraní tejto fotografie popierajúcu všetko prirodzené v ľudskom chovaní a správaní. Vyvolávalo to u mňa príjemný šteklivý pocit, ale ďaleko od toho, čo som zažil na futbalovom zápase. Pripadal som si ako Louis z filmu Interview s upírom, ktorý sa kvôli svedomiu radšej živil krvou z jednoduchších foriem života, než aby ochutnal krv ľudskú a uspokojil tak svoju najsilnejšiu túžbu svojho tela.
Keď sa u mňa vystriedalo pár ročných období a pribudli mi nové letokruhy na mojom rozkošatenom tele, z inštinktívneho a chaotického hľadania, skôr by som povedal blúdenia, sa stávalo cielené a plánované nachádzanie. Vôľa a odhodlanie mi po čase stúpli až natoľko, že som mohol trpezlivo a do najmenších detailov, bez štipky morálnych pút a prekážok, moje najušlachtilejšie duševné schopnosti upriamiť na prvú obeť, ktorej som sa mohol „zahryznúť“ do jej sladkej krčnej tepny. Tou obeťou bola inštitúcia nazývaná Svedkovia Jehovovi. Hovorí sa, na prvú lásku sa nezabúda, rovnako tak aj ja mám uchovanú v pamäti spomienku na prvé vydarené stretnutie s mojou vnútornou rozkošou.

Do veľkých okamihov v živote každého z nás, vždy vstúpi nepatrná situácia alebo vec(vrátane aj človeka, resp. ľudí), niekto by povedal náhoda, ja tomu hovorím bezpodmienečná kauzalita – osud, ktorý výrazne ovplyvný náš život a jeho smerovanie. Bolo to rovnaké aj v mojom prípade. Žiadna lineárna priamka dopredu naplánovaná od štartu do cieľa neexistovala. Nemal som tušenie, že niečo tak bezvýznamného sa nakoniec stane niečím pre mňa tak významným. Človek si vždy všetko uvedomuje a uvedomí až potom, niekde v budúcnosti, keď uchopí svet holisticky a prostredníctvom toho mu všetko dá hlboký zmysel, no predtým je to u neho len súhrn náhod a bezcennej spleti nezmyselnosti.
V jeden poobednajší deň v strede jeseni, keď sa mi môj ciferník zastavil na 22 rokov a 163 dňoch som sedel na lavičke v Brezovom hájiku, pofajčieval som cigaretu a nadával na Boha, prečo je niekdy taká kurva. Mal som s ním vždy priateľský vzťah a tak som sa s ním vždy „rozprával“ ako s priateľom, bez používania zbytočných eufemismov. Bol som vo svojom vnútri utýraný svojou inakosťou, zbetačený svojími prapodivnými túžbami, sklesnutý z nepochopia od ostatných a jedine, kto ma dokázal pochopiť, bol On. Vtedy keď som si tak v duchu sťažoval, pristúpili ku mne dvaja mladí muži, mohli mať okolo tridsiatky, vyzerajúc, že narýchlo odbehli od dákej svadby, s tým rozdielom, že držali vo svojich rukách knižku. Neskôr som pochopil, že Boh mi ich poslal ako anjelov, rovnako tak aj záchrancov a spasiteľov mojej duše. Lenže keď som nad tým neskôr dlhšie premýšľal, Boh musel byť potom rovnako zvrátený ako som bol ja. Ktovie kde bola ukrytá pravda.

„Dobrý deň, môžeme si k Vám prisadnúť?“ spýtal sa jeden z nich. Evidente si dával počas dňa do seba viac kalorií ako ten druhý, pretože sa podobal zjavom na bernardína a ten druhý naopak na afgánskeho chrta.
„Kľudne, sadnite si.“ Aj keď som nemal chuť a ani náladu na cudzích ľudí, rezignoval som na odpor a apaticky som sledoval, čo sa bude diať.
„Smiem sa Vás spýtať. Ste závislý na fajčení?“ opäť sa ujal „bernardín“ slova.
„Áno, som. Prečo Vás to zaujíma?
„O fajčiaroch sa hovorí, že majú slabú vôľu s tým prestať.“
„Alebo problémy, ktoré si takto kompenzujú,“ dodal som znechutene.
„A Vy máte aké problémy?“
„Čo Vás to zaujíma!? Kto vôbec ste?“ vyštekol som na nich. Tieto stupídne otázky ma prebrali z letargie.
„Poznáte Jehovu a Sväté Písmo?“
„Áno, poznám. Teraz som sa s ním dorozprával. A akého Jehovu? Ja ho poznám pod iným menom.“ Mierne boli zaskočení, nevedeli, či si z nich strielam alebo hovorím pravdu. Ešte predtým ako sa ujal slova „afgánsky chrt“, som si zapálil ďalšiu cigaretu. Bolo na nich vidieť, že ma považujú za stratenú existenciu, bez možnej nápravy.
„No, ehm,“ snažiac sa niečo zmysluplného zo seba vydolovať, povedal po chvíli, „Jehova je starohebrejsky Pán. A keď poznáte Sväté Písmo, je v ňom jeden verš podľa Izaiáša: „Vy ste moji svedkovia – znie výrok Pánov.“ s neistotou v hlase a s vnútorným napätím v duši odpovedal.
„...môj služobník, ktorého som si vyvolil, aby ste spoznali, uverili mi a pochopili, že som to ja. Predo mnou nebol utvorený boh a ani po mne nebude. 10. verš 43. kapitola.“ doplnil som ho. Z otvorenými ústami na mňa v nemom úžase pozerali.
„Odkiaľ to viete?“ Neveriacky krútili hlavami.
„Môj otec ma odmalička učil bibliu, aby som ju vedel naspamäť. Hovorieval, že tým som chránený od pekelných brán a mám prvotriednu vstupenku do raja.Keď to peklo zameníme za raj, dá sa to tak aj povedať,“ lišiacky som sa pousmial.
„No nič. Músím ísť už preč. Tešilo ma.“ Ako som vstával, tak „bernadrín“ mi rýchlo vtlačil do ruky mesačník Strážna veža, a teraz už veľmi vlúdne povedal: „Dúfam, že sa ešte vidíme. Kedykoľvek nás môžeš prísť navštíviť.“
„Aha, tak vy ste tí Svedkovia Jehovovi.“ Docvaklo mi to až teraz kvôli mojej otupenosti z toho dňa.
„Áno, sme. Nech je s vami Jehova. Dovidenia.“ A nech je s vami radšej módny návrhár, aby ste neodplašili každého, kto sa s vami stretne, dodal som si sám pre seba.
Keď som prišiel domov, z nudy som začal listovať v Strážnej veži. Články typu „Ježíš Kristus v roli božieho sudcu, ktorý má ukončiť nadvládu Satana“, či „Koniec sveta – Armagedon“, ma dostávali do súcitu s týmito ľudmi, ktorí nepatria do dnešného sekularizovaného sveta. Mal som k nim určité sympatie, pretože ani ja som sa nedokazal zaradiť do normálnej spoločnosti. Svet bol pre mňa cudzím a chladným miestom, bez toho aby ma niekto pochopil a rozumel mi.
Na poslednej stránke tohto pre mňa intergalaktického mesačníka, bola zmienka o Else Abtovej. Vedel som, kto to je. Tu hrala ikonu na podporu pevnej a silnej viery pre všetkých svedkov Jehovových. Ja som ju poznal z inej knižnej predlohy. Zmes pre mňa obdivu a fanatizmu zároveň. Veď posúdte sami. Else Abtová, povôdom nemeckej národnosti bola poslaná do Osvienčimu kvôli svojmu vierovyznaniu. Ako svedok Jehovov stačilo, aby sa zriekla svojej viery a prepustili by ju. Doma ju čakala 2 a pol ročná dcéra. Svedkovia Jehovovi boli jedinou kategóriou väzňov v systému koncentračných táborov, ktorým stačilo podpísať prehlásenie, a boli by na slobode. Lenže ako mnohí zo svedkov Jehovoých to neurobili, rovnako tak aj ona nie. Verila, že Osvienčim je pre ňu skúška. Else Abtová pracovala v dome jedného z veliteľov SS, ktorý mal ženu a malú dcéru. Hovorievala: „Dieťa za to nemôže (že je ona v Osvienčime). Tá žena za to taktiež nemôže.“Svoje pracovné povinnosti vykonávala svedomito a so súcitom, ba dokonca oddane sa starala o dievčatko. Priznala sa, že by rovnako svedomito pracovala aj v Hitlerovom dome, keby jej to prikázali.
S jedným uchvatných aspektov náboženského stanoviska, aké zaujala Else Abtová, je to, že si dokázala všetky zverstva okamžite vysvetliť:”Je to proste vôla vyššej sily, ktorú nedokážeme úplne pochopiť, v nej však musíme absolútne veriť. Ak Pán dovolí, aby sa toto dialo, tak má k tomu dôvod, to len my ten dôvod úplne nechápeme.“
Za túto fanatickú vieru obdivoval svedkov Jehovových Rudolf Höss – veliteľ Osvienčimu a takisto aj Heinrich Himmler – ríšsky vodca SS, ktorý dokonca dával svojim príslušníkom SS fanatickú vieru svedkov Jehovových za vzor.
Viera je iba jedna a je tam, kde nie je poznanie. Prívlastky slepá, pravá, živá, manifestačná, silná, resp. slabá a pod., sú formy prejavenej viery. Obsahom viery sú všetky ideológie, filozofie a poznanie sveta ako takého. Tak či už niekto verí v modrú vílu, zeleného mužíčka alebo Jahveho, je to istým spôsobom to isté, len obsah viery je iný, ktorý rozhoduje, či je viera povznášajúca, alebo naopak degradujúca. Takto som to vtedy vnímal ja.
Všetko mi začalo dávať zmysel. Jednotlivé časti dokonale zapadali do seba. Práve takýchto fanatických ľudí som potreboval a vnútorne aj hľadal, aby som sa mohol konečne stretnúť s mojou vnútornou rozkošou. Začal som plánovať. Vedel som, že to určitý čas potrvá. Tak ako sa nastávajúci dvorí ku svojej dáme svojho srdca, tak som sa musel dvoriť aj ja ku svedkom Jehovoým. Ktorý nápadník by to vydržal skoro rok ako som to vydržal ja a ešte k tomu bez neistého konca a výsledku? Málokto. Ktorý nápadník by spravil pre svoju vysnívanú polovičku to, čo som neskôr musel spraviť aj ja? To už asi nikto!
Najskôr som si o nich niečo málo preštudoval, to aby som vedel, že ma môj vnútorný hlas neklame. Musel som absolvovať u nich úvodnú návštevu a spraviť na nich čo najlepší dojem. Z toho plynula jediná cesta, dokonale sa pretvarovať. Vedel som, že rozhovory sa budú točiť na rôzne biblické témy, a tam som bol pred nimi, keďže som poznal skoro celú bibliu naspamäť. Zarážal ma len ich preklad Biblie do podľa nich modernej reči, s použitím Božieho mena Jehova, ktoré sa nachádzalo v pôvodnom texte Biblie 7828 – krát. To nie sú normálni ľudia, v duchu som si povedal. Nevedel som, čo môžem presne od toho a od nich očakávať.
O pár dní nastal u mňa „judgement day“, kedy som vstúpil do budovy Ústredia svedkov Jehovových, ktorá sídli v Bratislave – Krasňany. Budova voňala od prvého pohľadu novotou a keď nie, prinajmenšom peknou rekonštrukciou. Aj prostrednie ladilo k samotnej budove, úhľadene upravené, dokreslovalo spolu so zeleňou a stromami atmosféru pokoja a kľudu. Táto inštitúcia veru netrie biedou, hneď ma napadlo.
„Dobrý deň. Dostal som do rúk váš mesačník Strážnu vežu od vaších zvestovateľov a rád by som sa o tom všetkom dozvedel viac. Dúfam, že som na správnej adrese,“ povedal som to s príjemným úsmevom na tvári hneď prvému človeku, ktorého som tam uvidel.
„Dobrý deň. Aha, tak vy ste tu nový. Samozrejme, ste na správnej adrese. Chvíľku počkajte a ohlásim ľudí, ktorí sa vám budú venovať,“ s opätovaným úsmevom mi zdelila postaršia pani.
„Podte za mňou. Zatiaľ si môžte sadnúť do tejto miestnosti.“ Prechádzal som chodbou spolu s ňou do zasadacej miestnosti. Počas toho som tam stretol ďalších členov, každý sa na mňa prívetivo usmieval. Určite to mali v zafixované hlave,či už z Biblie alebo od svojich mentorov, prvý dojem je najdôležitejší. Ale „bernardína“ a „afgánskeho chrta“ som tam nevidel. Asi boli na love svojej koristi, rovnako ako som bol ja na love u mojich predátorov.
Po uplynutí pár minút vstúpili do miestnosti muž spolu so ženou. Obidvaja už svoj zenit mali dávno za sebou, no dostávanie dôchodu mali blízko pred sebou.
„Dobrý deň. Bolo nám povedané, že sa zaujímate o svedkov Jehovových. Smieme vedieť prečo?“ po uvítacom potrasení rúk sa zhostil slova „dôchodca“. Ešte predtým si stihli sadnúť na voľné stoličky.
„Áno. Som človek, ktorý sa nevie nikde zaradiť do spoločnosti a chcel by som sa niekam zaradiť, kde to má zmysel. Čítal som o vás, že ste boli perzekuovaní, že ste odmietali slúžiť v armáde a brať do ruky zbraň. Pre odmietanie vojenskej služby ste boli dokonca aj väznení. No a ja som pacifista. Môjho Boha, ktorého ľudia vyznávajú, toto nedodržiavajú.A to sa mi vôbec nepáči!“ Nasadil som na seba masku – personu, ako to robí každý človek pri kontakte s iným. Čiže nič špatného. Pravú tvár poznajú iba tí najbližší, ostatní sú klamaní a klamú aj ostatných.
„Nuž. Tak potom máte zmysluplný dôvod, prečo ste tu,“ nedôverčivo mi odpovedal.
„A samozrejme tá vaša silná viera. Poznáte príbeh o Abrahámovi? Ten sa mi veľmi páči. Povedali mu, aby obetoval syna. A on to chcel spraviť. Potom ako to videl, že je k tomu ochotný, nedopustil to. Potreboval len vyskúšať jeho vieru.“
„Veru, poznám. Aj mne sa páči tento príbeh. Poznáte Bibliu?“ Jeho srdce sa pri tomto príbehu rozpustilo, tak ako sa to stávalo pri mojom otcovi, ked som citoval z Biblie. Rovnakí masturbátori Biblie, uvedomil som si. Ale bol som rád, že to zabralo.
„Hej, od malička som bol k tomu vedení mojím otcom.“ Neskôr sme debatovali o Svätom písme, kde som na nich spravil veľký dojem. Správal som a choval tak, ako to chceli. Snažil som sa dodržiavať ich zásady a pravidlá. Veď je to rovnaké aj u obyčajných ľudí. Keď sa správaš k ľudom ako chcú, si s nimi za dobre, keď nie, pochovajú ťa za živa.
„Dobre teda.Dáme vám nejaké štúdijné materiály, no a keď vás zaujmú, príďte opäť.“ Ukončil našu pol hodinovú debatu.
„V poriadku.“
„Nech je s vami Jehova.“
„Aj s vami. Dovidenia.“
Hneď ako som prišiel domov, začal som usilovne študovať Preklad nového sveta Svätých písmen, čiže ich preklad Biblie. Nestávalo sa často, že by to dostal na prvom stretnutí nováčik. Bolo tam veľa nezrovnalostí so samotnou Bibliou. Pocit absurdity a nezmyslenosti vo mne rezonoval, ale bol som si vedomý toho, že jedine takto sa môžem dostať, tam kam som chcel. Tak som to bral ako prostriedok toho, za akým účelom som tam prišiel.
Druhé stretnutie prebehlo nad moje očakávania. Boli zo mňa nadšení. Tešili sa, že tak horlivého a svedomitého potenciálneho člena do svojich radov dostali. Rozrozprávali sa ho ich vnútonej štruktúre, kde nemajú jediného ľudského vodcu, o ich plánoch a morálnych zásadach, o ich histórii a pod. Začali mi dôverovať a to som potreboval dosiahnuť.
Neskôr som bol pozvaný do domácej štúdijnej skupiny, čo bol ďalší krôčik na ceste ku cieľu. O pár mesiacov som musel spraviť naopak niečo ja, čo ich utvrdilo, že som bol v ich očiach plnohodnotnejší člen. Dal som sa na zvestovateľskú službu. Keď som si na seba dával ten prekliaty habit, už som mal 100 chutí, že sa na to vykašlem. Ale bol som už tak blízko, nemohol som to teraz vzdať.
Až jedného dňa o niekoľok týždňov neskôr mi bolo povedané, že som bol pozvaný do siene Kráľovstva – rozoberajú sa tam všetky ich biblické publikácie a samotná Biblia. Nebol som pozvaný ako poslucháč, ale aj ako niekto, čo mal aj niečo povedať. Každý si ma vážil, obľúbil a vzhliadal ku mne, pretože som odzrkadloval to najlepšie, čo mali oni v sebe. Dokonca som sa v ich prítomnosti odnaučil fajčiť, no im som povedal, že som sa odnaučil fajčiť úplne. Aj takáto maličkosť hrala dôležitú rolu v konečnom zúčtovaní. Charles Taze Russell, ich zakladateľ by bol na mňa určite hrdý. Všetko toto „divadlo“ bolo predprípravou na Krst – posledný stupeň prijatia, aby som sa stal nádejnou ovcou ich stáda, no tam som sa už nedostal, vlastne som sa ani nechcel a nemal ani dôvod dostať.
Cesta a cieľ sa spojila do jedného bodu. Toľko úsilia a odriekania pre jeden okamih – pre jeden moment – pre stretnutie so svojou vnútornou rozkošou. Už mi v tom nemohlo nič zabrániť. Už som porozumel aj tým, ktorí týrajú svoje telo, svoju dušu, aby dosiahli chvíľkový stav blaženosti, rovnako tak ako ja.

V sieni Kráľovstva panovala dobrá nálada. Ľudia sa bavili, vtipkovali a smiali sa. Vedeli už o mne, potlapkávali ma po pleci ako niekoho, čo niečo dosiahol. Správali sa ku mne pekne a milo - mal som tam podľa nich okúsiť Kristovu lásku. Keď sa mala začať rozoberať Biblia, poslušne si ako žiaci posadali na stoličky. Sieň Kráľovstva sa usporiadavala vo veľkej predáškovej miestnosti, kde sa zmestilo aj 100 ľudí.
„Teší ma, že sme sa tu zišli v tak hojnom počte. Hneď začnme s tým, prečo sme tu“, s úsmevom sa pozrel na dav, a pokračoval, „ ale najprv sa budeme venovať nášmu nádejnému a talentovanému už skoro nášmu členovi. Rád by som bol, keby nám povedal niečo o sebe a jeho ceste k Jehovovi.“ Upriamil na mňa pohľad a vyzval ma, nech idem k mikrofónu. Bol to jeden zo skúsených starších služobníkov.
„Ďakujem vám, že tu môžem pred vami takto stáť a hovoriť. Je to pre mňa veľká pocta. Na to aby som tu mohol byť, musel som sa v sebe zmeniť a niečo obetovať.“ Všetci súhlasne kývali hlavami. „Bernardín“ a „afgánsky chrt“ ma pozorne počúvali, tešiac sa, že chytili taký výnimočný úlovok. Vyrozprával som, čo odo mňa chceli, no teraz nastal správny čas povedať, čo som chcel ja.
„Potrebuejm vám ešte niečo zdeliť, milí svedkovia Jehovovi! Nikdy som to ešte nikomu nepovedal. Od malička si to nechávam iba pre seba.“ Všetci v miestnosti spozorneli.
„Všetci túžobne očakávame v druhý príchod Ježiša Krista, ktorý nás vykúpi do Božieho Kráľovstva. Ježiš Kristus vám na Olivovom vrchu ukázal na rôzne znamenia, ktoré budú predchádzať jeho druhému príchodu. Ten čas už nastal!“ v pátosom v hlase som oznámil radostnú novinu. V sále zavládlo napätie.
„Já som Ježiš Kristus, ja som váš Spasiteľ.“ Viac nebolo treba povedať. Sila a mágia slov je ukrytá v ich jednoduchosti a priamočiarosti. V sále sa zastavil dych, oči vybiehali z jamiek, ústava sa otvárali dokorán. Podarilo sa mi to! Vychutnával som si túto pre mňa „rozkošnú“ atmosféru všetkými pórmi môjho tela a duše. Trvalo to len pár sekúnd. Opona spadla a divadlo pre mňa tým pádom skončilo.
Potom to malo rýchly spád. Najbližšie stojaci ku mikrofónu, ma od neho okamžite odtiahli preč. Povedali mi, aby som si šiel oddýchnuť, že vraj som asi moc prepracovaný. Viac sa mi už neozvali. Pod slovom „oddýchnuť“ mi nepriamo povedali, nie domov, ale na psychiatrickú ambulanciu. Prosím pekne, ja sa považujem sa za vcelku rozumného človeka a títo nenormálni ľudia mi odporučili ísť tam? Čudný to svet!

No....konečně někdo,kdo ho našel!;)

Co tam pise?-WINKIE-

O svojom druhom návrate. :) Čítaj.

No aj keď to možno niekomu príde, ako abnormálne, mňa to celkom pobavilo. :)

Sám sis svoji úchylku nazval abnormalitou. Synonymem je nenormálnost.
Proč se divíš že Tě posílají k psychiatrovi ti, kteří se nenormálními být necítí, a ani podle obecných měřítek dnes nenormální nejsou. Jsou to příslušníci státem legálně uznané církve.

Proč si vlastně myslíš že svědkové jehovovi jsou nenormální lidé?
Jsou to úplně normální věřící. Jako každý jiný věřící.
Víra je iracionální věc, a pokud někdo věří v jehovu, je to stejně pochopitelné jako když někdo věří v Ježíše.

Křesťanství upadá, ale sálů svědků jehovových přibývá. Jejich počty rostou a nejsou to žádní nýmandi ani pitomci. Jedná se často o dobře situované a vzdělané jedince.
Jsou perfektně organizovaní a jednotní.
A jak víme, obecnou normálnost určují zvyky společenské většiny a nikoli názory jedince.

Svět není divný. Svět je normální. Sědkové Jehovovi jsou normální.

Nenormální bylo Tvoje chování. Sám jsi to tak nazval v úvodu.;)

Veľmi pútavo napísané, pobavilo ma :)

: )

(Dopis od kastelána Pupence řeší ministerský referent Tomeček nejprve s psychiatrem.)

psychiatr dr. Boukal: Já myslím, že byste to neměli brát tak vážně.
referent dr. Tomeček: No dovolte, když někdo vidí Bílou paní, že ano...
psychiatr dr. Boukal: Proč by ji nemohl vidět? Vadí to někomu? Vadí to jemu? Dneska lidi vidí věcí!
referent dr. Tomeček: Ale pane doktore, on není zcela psychicky zdráv.
psychiatr dr. Boukal: Většina lidí není zdráva, a zejména psychicky.
referent dr. Tomeček: Ale on pracuje ve veřejných službách.
psychiatr dr. Boukal: Tam se to nejspíš ztratí.

náměstek Kudrna:Já si myslím, že jsem normální.
psychiatr dr. Boukal:He-he, takový věci by měl člověk vědět určitě.
náměstek Kudrna:No, určitě to vědět nemůžu...
referent dr. Tomeček:Soudruhu doktore, co to znamená, když si člověk není jist, jestli je normální?
psychiatr dr. Boukal:No, že je -- normální.
náměstek Kudrna:He-he, já jsem si tím například úplně jistej.
psychiatr dr. Boukal: Jo. To naši pacienti taky.

Milá duchovná a morálna autorita Baraka, nemám chuť a ani záujem odpovedať na tvoje drísty (v češtine "žvásty")...-NOOO-

Ďakujem.:)

hele nedristej kdybys nemněl chuť a zájem odpovídat tak bys jednoduše neodpovídal,
ale Tys mněl potřebu mi něco milého sdělit. -LOL-

tu koncovku to chce ještě trochu přepracovat jinak to ujde i když to není zrovna můj žánr. otázku normálnosti svědků jehovových jsi mohl nechat otevřenu pak by to celé mělo "coš", větší šmrnc, nepředpojatost, prostě jsi to tou koncovkou dost zabil. a jestlis chtěl slyšet jenom chválu a žádnou kritiku tak máš smůlu protože to zase nezajímá mně. -NOOO-
-YES-

Už si prečítal?
Čo tam píše??? -WINKIE-

Je to na mne dlouhy.Ne mam na to moralni kvality.
Nema tu nekdo k opsani vypis ze ctenarskeho deniku?!?-WINKIE-

Nojo,to je problém...spousta lidí třebas takhle sedí nad tlustou knihou a říká si - sakra,co v ní asi je,to bych si rád přečet,kdybych na to měl morální kvality,ale nemám-LOL-

zda sa mi, ze to to bol iba zaciatok Tvojho pribehu, kedy das pokracovanie?))

Hm, milý Baraka, mohol by som ti odpovedať akýmkoľvek spôsobom, lenže pre mňa by to nemalo žiadny zmysel. Chceš si porovnávať dĺžku svojho „chodidla“? Tak si porovnávaj s inými, nie so mňou. Prečo som ti odpovedal takým spôsobom, odpoveď dostaneš u seba samého, nie odo mňa. Kritiku príjmam a konštruktívnu ešte viac. Ďakujem ti za tvoje „to ujde“, čo si cením a vážím. Lenže sa za samotným koncom si stojím, mohol som to spraviť úplne inak, ale nespravil som. Stratilo by to gradáciu, dynamiku a samotnú priamočiarosť v koncovke. Čo sa týka mojej „predpojatosti“, nemám žiadnu. Keby si si všimol, tak som zámerne písal o kladných veciach ich viery a naopak ich nezmysly nerozberal a nekonkretizoval. Práveže naopak, dosť vecí sa mi na ich viere páči. A že mali v minulosti špatné predpovede? To je fakt. Chceš ma posudzovať na základe toho čo napíšem? Nerob to, zájdeš do slepej uličky. Nepoznáš ma, nevieš, čo myslím vážne, čo s nadhľadom a čo s humorom...a čo sa týka môjho vnútorného sveta, tak o ňom nemáš ani šajnu, rovnako tak ako ja o tvojom, a to písaním neodhalíš....

Nie, toto bol aj koniec mojho príbehu, takže žiadne pokračovanie nebude.:)

tak tak, vidíš sám, to, jaký ten druhý (nebo ti druzí) je (jsou), proč taký je, co k tomu vedlo a jaké to bude mít skutečné vyústění (ne to které se domníváme), a jestli tomu tak opravdu je, a jestli jsou něco nesmysly anebo smysly, jestli je něco normální a něco nenormální, nemá žádný smysl posuzovat. -NOOO-
to se totiž teprvá ukáže.
podle toho, v jakém skutečném "podhoubí" je kdo zakotvený.
až přijde ta hodina, jdou tyhle všechny zdejší věci stranou. a délka chodidla bývá pak dost na obtíž. toho jsem si příliš vědom než abych dostal nápad chtít teď a tady výhodu "velké nohy".
může být i to že to co se ukazuje jako úplná pitomost na konci zvítězí právě svojí jednoduchostí. my, zatížení "čímsi" co zří slabosti jiných, máme problém. Ti druzí jej nemají.
to je jen můj názor ten nevnucuju.
pisatelský talent v tom článku nepopírám. a úchylka taky zajímavá. omlouvám se že zase do toho dristám, ale mně přijde ten psychoefekt 3 sekund otevřených hub oněch pitomců neúměrný té námaze kterous musel pro to vykonat. -NOSMILE-

tajně doufám že se nenecháš ničím odradit a budeš v psaní pokračovat. :)