mesiac
Utorok, 17.9.2019
Meniny má Olympia

Vlastná tvorba - 

POSTEĽ (poviedka)

neznámy
neznámy | 29.11.2016 23:26
tak sľúbená poviedka na želanie:)

POSTEĽ

Bolo pred polnocou, keď som dorazil pred náš vchod a po schodisku sa ledva vydriapal do môjho prenájmu. Nebol som však sám. Spoločnosť mi robila jedna baba, nazval som ju Anomýmka. Neprezradila mi meno ani identitu, pričom celý čas ako sme sedeli v bare, ma žiadala, aby sme sa bavili len cez mimiku. Vraj sa chystá na nejaké prijímačky na umeleckú školu. Keď sme boli pred dverami začal som ich otvárať, ale nedarilo sa mi. Až po chvíli som zistil, že namiesto kľúčov strkám do dierky mincu. Vtedy mi napadlo, že toto nie je žiadny prievozník na rieke Styx, ale obyčajný zámok. Rýchlo to zbadala, vytrhla mi z ruky peňaženku, v bočnom vačku našla kľúč a otvorila nám dvere. „Psssssst, ticho. Spolubývajúci ešte chrní,“ zašepkal som. Vyzuli sme sa a po špičkách sme sa pomaly presunuli do mojej izby. Z tašky som potom vytiahol víno a položil ho na stôl. V tom momente ma chytila za ruku a pritisla si ma silno k sebe. Nič iné mi nezostávalo, len ju začať vášnivo bozkávať. Ona mi to opätovala. Veľmi rýchlo sme dospeli do bodu, keď nám iba bozky nestačili. Začali sme bezhlavo trhať zo seba oblečenie. Mikina, tričko, podprsenka, nohavice, šaty... Keď sme zostali ako ošúpané kukurice, naznačil som, aby sa presunula na posteľ. Veta nebola ani dopovedaná a už si do nej líhala. Zrazu sa nepokojne mykla a v tom si sadla. Ešte raz si podozrievavo ľahla, ale hneď ako jej hlava dopadla na vankúš, vystrelila z postele ako šíp. „Toto čo má znamenať?“ povedala prekvapene. „Čo máš na mysli?“ veľmi dobre som však vedel, čo má na mysli. „No veď tá posteľ je úplne krivá a ešte sa v nej aj prepadávam,“ povedala so zvýšeným hlasom. „Psssst, ticho, lebo zobudíš Baliho....a Lajčiho.“ „Kto je zas Lajči?“ pýta sa. „ To je žako...papagáj...“ „OK. Ale teraz chcem vysvetlenie.“ rýchlo z nej vyhŕklo. „Nooooo, vieš...hmmmm, posteľ je trochu zlomená,...“ „To snáď nie, hádam sa mi to len sníva. A čo budeme teraz robiť? Vyzlečieš ma, položíš na kúzelný koberec a odletíme do rozprávky Tisíc a jednej noci?“ „Neviem, ja dopredu nerozmýšľam.“ Potom som mal v hlave ešte jednu myšlienku, a to návrh, aby sme sa vrátili ku komunikácii mímov...Keď už ide na tie skúšky, nech si to trénuje v napätej atmosfére. Veď aj tam bude pod tlakom. Navyše by nebol v izbe žiadny hluk, a to by mi vyhovovalo. Lenže v tej situácii by to vyznelo ako nehorázna provokácia. Tak som sklopil uši a zahryzol si silno do jazyka. „Keď nerozmýšľaš, tvoja chyba. Ja odtiaľto zdrhám.“ Uzavrela celú záležitosť a začala sa obliekať. Zostal som v pomykove dumajúc, či „som SA dokurvil“ alebo „som TO dokurvil.“ V každom prípade oboje, keďže výsledok bol ten istý. Medzitým sa Lajči prebudil a Bali tiež. Jeden škriekal ako zmyslov zbavený a druhý s rozospatým hlasom zhúkol: „Preboha, čo tam halubušíte!“ Ani som ju nestačil ponúknuť vínom a zrazu bola preč. Tak mi nezostávalo nič iné, len si ho otvoriť sám. „Predsa nezostane na ocot,“ snažil som sa zo seba vydolovať nejaké pozitívne pocity a potom aj sám seba ospravedlniť: „Ach, to je fajnovka. Martine nevadila ani zlomená posteľ. Strašné s týmito umelkyňami, ešte by si, hádam, žiadala pri milovaní aj umelecký prednes.“ Obratom zakontroval môj vnútorný oponent: „Hmmm, ale zas Martina bola spolupáchateľka, keď sme posteľ zlomili. Takže ona právo sťažovať sa nemala. A navyše mala v sebe oveľa viac promile ako Anomýmka...“ Nuž to bol fakt, voči ktorému sa nedalo namietať. Postupne obsah fľaše zmizol v mojom žalúdku a mne sa podarilo zložiť sa na posteľ a zaspať.

Ráno vstávam a hneď začínam dumať nad vzniknutou situáciou: „Preboha, už ju mám vyše polroka zlomenú a stále stojím na tom istom mieste. Ani stolár mi nepomohol. Keď som ju dal opraviť, o pár týždňov sa opäť rozpadla. Ach, keby to bolo s ňou také jednoduché...“ A veruže nebolo. Tú posteľ som zdedil po babke a ešte pred ňou v nej spával môj dedo. Všetko iné, čo mi po sebe zanechala, som rozpredal. Nechal som si len ju a kreslo, ktoré mi aj tak rozbili sťahováci. Dôvod, prečo pre mňa mala takú veľkú hodnotu, bol ten, že dokázala ukľudniť rozbúrené vody môjho podvedomia. Vždy keď som spal v hoteli, na chate, u známych alebo cudzích ľudí, v spánku ma prepadávali nočné mory. Vykrikoval som zo sna a zobúdzal sa celý spotený a strašne vyčerpaný. Preto som už niekoľko rokov mimo svojej postele nikde nespal. Nechápem, ako je možné, že má na mňa taký zvláštny vplyv. Vysvetľoval som si to rôznymi spôsobmi... Napríklad tým, že stará mama ma mala veľmi rada, tak nado mnou drží z druhého brehu ochrannú ruku ako nejaký strážny anjel, prípadne v tej posteli zostal kus jej pozitívnej energie, ktorá pohlcuje všetko zlo naokolo. Tiež mi napadlo, že posteľ je pútač dedičstva predkov a každý, kto je v priamej línii, môže sa na tomto mieste napojiť a čerpať silu a skúsenosti, ktoré obsiahol náš rod. V každom prípade, čím viac som si nad tým lámal hlavu, celé rozuzlenie tajomstva sa mi vzďaľovalo.

Večer prichádzam z roboty do bytu unavený a zrazu vidím otvorené dvere do Baliho izby. Keď ma zbadá Lajči, spustí: „Ivan je hovado, včera večer na riť dopadol!“ Už som vedel, odkiaľ fúka vietor. Bali učil Lajčiho celý deň túto primitívnu veršovačku, aby ma mohol nasrať. Vždy to tak robil, keď sa mi niečo nepodarilo alebo keď visel nado mnou nejaký prúser. Baliho som nemal veľmi v láske, pretože bol škodoradostná sviňa, ktorá sa rada baví na cudzí účet, ale keď sa niekto baví na ňom, dostáva hysterické záchvaty. Vlastne som ho až nenávidel, len som s ním nikdy nešiel do otvoreného konfliktu. Bol synovcom majiteľky bytu. A tento podnájom mi bol pre dobrú cenu a blízkosť k práci dôležitejší ako obrana ega. Presne si však pamätám, kedy sa vo mne zrodil neznesiteľný odpor k jeho osobe. Raz som si pozval k sebe do izby priateľov. Niečo sme popili, ale žiadny veľký bordel sme nerobili. Na druhý deň mi zavolala majiteľka bytu: „Viackrát nech sa to už neopakuje, Balimu vadí cudzia spoločnosť.“ Ale ja som musel trpieť jeho opitých kamarátov každú chvíľu! A to nebolo všetko. Po tomto incidente Lajči celý týždeň opakoval vetu, ktorú ho ten hajzlík naučil: „Ivan, ja tu bývam, ty si tu len hosť, už ťa máme dosť.“ A strašne sa na tom bavil. Vtedy ako keby som otehotnel a môj pomaly rastúci plod bola zlosť voči nemu. Potom mi ešte navystrájal kopec hovadín... Obľuboval púšťať svojho papagája do mojej izby. Že nech si zalieta. Poosrával mi nábytok, notebook či knižnicu a bolo to v poriadku. Raz som prišiel unavený z práce do bytu, otvorím izbu a čo nevidím? Ako v chovnej stanici pre dalmatíncov. Celá posteľ bola fľakatá od žakovho trusu. Skoro ma vystrelilo. No proste bol to magor. Vedel som, že po dnešku sa nachádzam minimálne v ôsmom mesiaci svojho emocionálneho tehotenstva a o chvíľu ma čaká ťažký pôrod. O pár dní sa naskytla ideálna príležitosť vyvrhnúť zo seba všetky potláčané pocity do reálnej situácie. Bali mal ísť na týždennú dovolenku a mňa poprosil, aby som sa staral o papagája. Nemal inú možnosť. Aj tých málo priateľov, čo mal, išlo s ním k moru. Paráda. Vymyslel som si plán ako sa mu dokonale pomstiť. Prvá verzia spočívala v tom, že si zoženiem vypchatého žaka, oblepím mu jedno oko ako pirátovi a na mp3 súbor nechám nahovoriť jeho hlasom verš: „Lajči, veľa fajčil, až mu vylúpilo oko, potom na to zdochol.“ Celý tento balíček by som mu položil na stôl a čakal na reakciu. Lenže keď som nad tým rozmýšľal, tak by to nesplnilo pôvodný účel. Určite by nemal Bali strach, čo sa s papagájom stalo, ale bral by to len ako veľmi hlúpy žart. Preto mi pripadalo vhodnejšie zvoliť druhý variant. Papagája si dočasne zobrala moja kamoška a mne sa podarilo zohnať vypchatú kópiu Lajčiho. Vymyslel som si príbeh o tom, že sa zasekol medzi kŕmidlom a klietkou a po dlhom boji podľahol vysileniu. Táto historka nebola ďaleko od reality, lebo raz sa mu to už skoro stalo. Žakovi som otrhal pierka okolo krku, aby bolo vidieť, že sa pricvikol. Tiež mi napadlo dofarbiť na jeho perie symbol, ktorým bol označený. Túto vypchávku s objasňujúcim listom som Balimu položil na stôl. A nezabudol som dodať, že nech mu slúži ako pamiatka na skvelého opereného spolubývajúceho. Potom mi nezostávalo iné, len čakať, pričom som rátal s tým, že súto moje posledné dni v tomto podnájme. Bali sa vrátil z dovolenky plný pozitívnej energie. Zavrel som sa do svojej izby, ale aj tak som ho počul. V tom chytil kľučku a otvoril dvere svojho ležoviska. Takmer sa mi zastavil dych. Zrazu bolo chvíľu ticho, potom som započul nejaké šramotanie a v tom náhly vreskot: „Ivaaaaan, ty sviňa...Ivaaan, ja ťa zabijem... Ty hajzel!“ Ani som nezačal opäť poriadne dýchať a už stál vo dverách. Celý červený. Neváhal ani sekundu a hneď sa na mňa vrhol. Začal súboj na život a na smrť. Raz bol na lopatkách on, raz ja, pričom ak mohol, tak neustále nepríčetne vykrikoval: „Čo si spravil s mojím Lajčim…Čo si mu to spravil, preboha!“ Keď už sme boli totálne vysilení, tak som sa nad ním zľutoval: „Žije! Žijeee! On žije!“ V tom zastal a z posledných síl spustil: „Kde si ho dal? Je v poriadku???“ Potom som mu vysvetlil, že je všetko tak ako má byť a že to bol len fórik. Hneďv ten deň mi telefonovala majiteľka bytu, že mi prenájom končí a mám sa čo najskôr pakovať...

Celý ten čas som premýšľal o sťahovaní a špeciálne o posteli, aby sa s ňou nič nestalo. „Skúsim to zvládnuť s kamošom? Alebo si objednám sťahovákov, ktorí mi minule rozbili kreslo?“ prebiehalo mi hlavou. Zo sťahovania som mal vyslovene panický strach a zo sťahovákov poriadnu paranoju. A problém bol aj v posteli. Bola to stará, ťažká marha. Minule keď som ju prenášal do nového podnájmu, na týždeň ma to vyradilo z obehu. Cítil som sa potom ako okupant z Chalupkovej básne Mor ho!, ktorého s týmto pokrikom a fyzickou deštrukciou zrazili úplne do kolien. Po dlhšom rozhodovaní padlo konečné slovo: „Zavolám si predsa len sťahovákov a budem sa aspoň šetriť na iné veci,“ skonštatoval som sám pre seba. Rýchlo som mrkol do horoskopu, a tam mi konštelácie priali: „Jupiter prechádza cez vašu Lunu...Ideálny čas na kúpu bytu alebo na zmenu bydliska.“ Už nebolo na čo čakať. Objednal som si na vybraný termín službu, ktorá by mi pomohla s prenášaním nábytku.

Nastal deň D. Sťahováci prišli na dohodnutú hodinu. Najprv začali s prenášaním ľahšieho nábytku. Ja som bol len v pozícii dirigenta, ktorý riadi hudbu orchestra. Všetko išlo ako po masle. Keď už bolo takmer vypratané, posledné, čo v izbe zostalo, bola moja posteľ. Chytili ju dvaja statní Shrekovia a odniesli ju do priestorov schodiska. Keďže bola taká veľká, že sa do výťahu nezmestila, prenos sa musel uskutočniť skrz schody. Pomaly, krok po kroku zdolávali jeden po druhom a na podeste si vždy na chvíľu oddýchli. Pred predposlednou oddychovou stanicou sa však jednému sťahovákovi šmykla ruka a posteľ sa rozletela dole schodiskom ako sánky na snehu. Potom narazila silno do múra a už aj tak nalomená konštrukcia to nevydržala a rozbila sa na kusy. Vtom ma prepadol pocit, ako keď človek stratí svoju najbližšiu osobu.Totálne zúfalstvo vyšperkované hlavne strachom a neistotou. „Nie, nie, to nemôže byť pravda. Bože, prečo ma takto tresceš? Prečo práve ja? Ach jaj, tie popletené horoskopy...“ a po týchto slovách som sa zmohol už len na plač. „Čo bude s mojím spánkom, v ktorom ma navštevujú doslova démoni? Kto ma ochráni? A čo mi zostane po milovanej babke?“ Takéto otázky mi celý čas vírili hlavou. V stave totálneho dna som sa vybral do mesta kúpiť novú posteľ. Najprv som nostalgicky zamieril do starožitníctva, či v ňom náhodou nenájdem niečo podobné. Ale nič tam nebolo. So zovretým žalúdkom som chodil od jedného domu nábytku k druhému ako bludný Holanďan. Opäť nič. Nakoniec som to vzdal a kúpil som si modernú, ľahkú a hlavne menšiu posteľ.

Keď som ju skladal, pričom ma prepadávala úzkosť z nastávajúcej noci, začal mi vyzváňať mobil. Zdvihol som a z druhej strany sa ozvalo: „Zdravím. Tu sťahovacia služba. Chcem vám oznámiť, že keď sme vyhadzovali vašu rozbitú posteľ do kontajnera, našli sme prilepenú obálku. O chvíľu vám ju prinesiem.“ „Dobre, budem vás čakať.“
Ako sľúbil, obálku mi rýchlo doručil. Sadol som si k stolu a otvoril ju. Prvé, čo z nej vypadlo, bol zlatý prívesok skarabea a strieborné pero so sokolou hlavou egyptského boha Hóra. K tomu všetkému bol priložený list. S napätím som sa pustil do čítania:
„Drahý I. I., možno ma poznáš z rozprávania, keďže si ma v živote nevidel. Ale ja ťa poznám veľmi dobre, aj keď ešte nie si na svete. Viem o tvojom strašnom dedičstve, a preto ti proti nemu zanechávam dve zbrane. Meč a štít. Chráň si ich ako oko v hlave. Symboly dokážu liečiť a ak je do nich vložená vôľa a viera, dokáže robiť doslova zázraky. Pamätaj, ja som časť teba a ty si časťou mňa. Sme navždy spojený. S pozdravom, tvoj dedo.“ Keď som to dočítal, zostal som ako paralyzovaný. V mysli sa mi preháňali otázky: „Odkiaľ pozná moje iniciálky, keď mama v tom čase nielenže nepoznala moje meno, ale ani môjho otca? Odkiaľ vie o mojich nočných morách? V pamäti sa mi vynárali spomienky, čo o dedkovi hovorila moja babka. Nebolo toho veľa. Bol pre okolie vždy čudák a nikdy o sebe veľa neprezradil. Viem len, že sa intenzívne zaujímal o Egypt. Bol tam niekoľkokrát, pričom keď stadiaľ prišiel naposledy, bol psychicky zničený. Potom dostal chorobu a o pár mesiacov zomrel. Babka mi vravela, že mal veľkú knižnicu plnú okultných kníh, do ktorej sa často na dlhé hodiny zatváral. Trochu mi to do seba začalo zapadať: „Zdedil som po dedovi jeho časť duše a jej obsahy?“ To by vysvetľovalo aj to, prečo ma okolie považuje za čudáka a prečo ma tak priťahuje Egypt a okultizmus. Dlho som sa v tom však nešpáral. Unavený z celého dňa som si zavesil na krk prívesok skarabea a stále plný obáv som išiel spať.

Ráno som sa zobudil ako vymenený. Začínam si uvedomovať prvé benefity. Konečne ma nebolí chrbát z novej postele. Ale čo je najlepšie, žiadnu nočnú moru som nemal. „Že by to bola moja nová etapa života? Že by predsa mal ten dedo pravdu?“ Hmmm, zaujímavé, vo svojej domovine je skarabeus považovaný za posvätný hmyz. Z trusu vyrobí guľku, ktorá sa podobá toľko uctievanému Slnku a váľa si ju pred sebou. Je dosť možné, že tak ako vo fyzickom svete zbiera tento chrobák po púšti výkaly, tak jeho symbol dokáže v podvedomí zbierať naše sračky a dávať im určitú konkrétnu formu. Odkedy som mal tento prívesok na krku, nočné morysa už neobjavili. Medzitým sa ozvala aj Anomýmka. Spravila skúšky na umeleckú školu a pozvala ma na svoju oslavu. Pre istotu si so sebou beriem aj skarabea. Človek nikdy nevie, kde nakoniec prespí. Je však pravdou, že so zmiznutím mojich nočných môr sa život zrýchlil. Začali sa väčšmi objavovať mory denné. Možno je to tá forma, ktorú môj talizman do reálneho života z podvedomia zhmotnil. A možno vyváženie vplyvov. Nevadí. Vo vedomom svete sa dokážem lepšie ubrániť voči takýmto démonom. Veď mám na to perfektné zbrane: starodávny papier a pero so sokolou hlavou.
lak
lak | 29.11.2016 23:33
-LOL- tak to som rada, tesila som sa -LOL- dakujem, dem na to -FLOWER-
neznámy
neznámy | 30.11.2016 00:36
ooo,,jednoducho ohromujúce,,ja na takéto veci verím a vážim si,že som si to mohla prečítať,,,,,,nalož teda s takýmto dedičstvom ,,čo najlepšie
lak
lak | 30.11.2016 00:42
Potom som mal v hlave ešte jednu myšlienku, a to návrh, aby sme sa vrátili ku komunikácii mímov...Keď už ide na tie skúšky, nech si to trénuje v napätej atmosfére. Veď aj tam bude pod tlakom."

-ROFL- ty si proste klasik -LOL- a hlavne o polnoci -LOL-

Vtedy ako keby som otehotnel a môj pomaly rastúci plod bola zlosť voči nemu."

-ROFL- kam ty na tie metafory chodis -LOL-

inak, mas svatu trpezlivost; ja na tvojom mieste by som mala predcasny porod a boli by to minimalne trojicky -LOL- citam dalej..

-ROFL- pane boze, ivan, ty nemas chybu -LOL- tak si predsa len neporodil len jedno dieta -LOL- forik ako pan -LOL-

to s obalkou a priveskom je carovne.. doslova -THUMBSUP-

ps: celkom by ma zaujimala postel 2 - pokracovanie s anomymkou -LOL-

super sa to citalo, podla mna doteraz najlepsie - aj akcia, aj zahada, aj nostalgia, aj humoru kopa.. krasne dielko, si sikovny :)
neznámy
neznámy » lak | 30.11.2016 15:19
-THUMBSUP-

Keď sme zostali ako ošúpané kukurice, -ROFL- naznačil som, aby sa presunula na posteľ. Veta nebola ani dopovedaná a už si do nej líhala.


Clovek by si normalne myslel, pri tak napisanom scenare, ze sex bude taky, ze po takom sexe si nie len Bali (vo vedlajsej izbe), ale aj Lajči zapali cigaretu -ROFL- -ROFL- -LOL- -LOL-
O moj Boze, ona sa oblecie a ide prec... Ja umriem -ROFL- -LOL-
neznámy
neznámy | 30.11.2016 15:19
-THUMBSUP- Pekne
Putes
Putes | 30.11.2016 17:31
Díky, dobře jsem se pobavila-ROFL-
lak
lak | 30.11.2016 20:13
-ROFL- -ROFL- -ROFL- hej, tiez som cakala, ze to dopadne inak -LOL-

a nie, ze jej zrovna toto bude vadit.. -LOL- niektore zeny su naozaj rozmaznane -LOL-
neznámy
neznámy » lak | 30.11.2016 20:16
-ROFL- Rozmanite a mozna trochu tiez nudne -ROFL- -LOL-
lak
lak | 30.11.2016 20:18
-LOL- tak -LOL- nie ako my - za kazdu blbost -LOL-
neznámy
neznámy | 30.11.2016 21:58
neuveris, ale v povodnom texte aj Lajci fajcil:D len som bol upozorneni, ze uz to, ze po takom vasnivom zaciatku s Anonymkou je dost sci fiction, ze odisla, tak fajcenie Lajciho bolo uz cez ciaru...tak som to z tadial vymazal:D
tu je povodny text :)

...Potom mi ešte nevystrájal kopec hovadín... Napríklad veľmi rád obľuboval púšťať svojho papagája do mojej izby. Že nech si zalieta. Ale to že mi poosrával nábytok, notebook, či knižnicu, tak to bolo v poriadku. Raz som prišiel unavený z práce do bytu. A čo nevidím... Keď som otvoril izbu, tak som si pripadal ako v chovnej stanici pre dalmatíncov. Celá postel bola fľakatá od žakovho trusu. Skoro ma vystrelilo. A neznášal som, keď opitý sa snažil naučiť Lajčiho šlukovať cigarety a popritom ho učil slová: „Rozfajčíme si partiu, potom to chlapci s nami zapijú.“ Chudák vták. No proste bol to magor. Vedel som, že po dnešku sa nachádzam minimálne v ôsmom mesiaci svojho emocionálneho tehotenstva a o chvíľu ma čaká ťažký pôrod.
neznámy
neznámy | 1.12.2016 01:59
A mne to bolo strasne podozrive, ten odchod... :)

-ROFL- naučiť Lajčiho šlukovať -LOL- Aj ja chcem takeho vtaka -SHAME- :D
neznámy
neznámy | 1.12.2016 02:52
Co jsme se o Tobě dozvěděli? Že rád chlastáš a často vysedáváš po barech, náhodným známostem na jednu noc se nebráníš, ba jsi v nich zběhlý jako ve svých botách. Povzdych ,,no a ještě abych umělkyni nemusel skládat před milováním básně´´, vyznívá neuctivě - ale pochopitelně - k jednorázovému vrznutí si bez závazků a hlubších citů.
Dále se nejmenuješ rudi ale ivan.
A potom jsi ještě škodolibý, protože jsi docela zbabělý ála diplomacie, jak se nekonfrontuješ přímo, ale řešíš křivdy mstou ála sranda.


To s mrtvým žakem bylo nezodpovědné a přes čáru víc, než podělaná postel od něj.


Nicméně, učit kouřit a pít alkohol zvíře je nezodpovědné a nebráním se slovu - hnusné.
neznámy
neznámy | 1.12.2016 07:05
nedozvedela si o mne nic, lebo cely ten pribeh je vymysleny, teda az na tu zlomenu postel, co som dakeky na nej spaval;) keby som mal hodnonit kazde napisane dielo, ze je vlastne o autorovi, tak potom taky Karika urcite tuzi byt alebo je hlavou slovenskej mafie:)-LOL-
neznámy
neznámy | 1.12.2016 08:52
no ale v každom diele kúsok (z) autora je :)

mne to prišlo inšpiráciou je posteľ zbytok tvoje vlastné pozorovanie behu sveta no a každopádne slovom narábať vieš velmi dobre predstavivosť fungovala)) no a aj mi to málinko pripomenulo vieš tie radostné matkinove dielka Polnočný denník, Mužské interiéry, Žiadne prudké pohyby, Láska je chyba v programe a td.......
neznámy
neznámy | 1.12.2016 09:37
Teeeda... Inspiroval si ma... Skusim aj ja napisat takuto nejaku poviedku - pribeh... -THUMBSUP- len ja ho trosku viac rozpisem :D
neznámy
neznámy | 1.12.2016 09:40
Stotožňuješ autora s postavou.-PUH-
Gitus
Gitus | 1.12.2016 11:34
Ale volaco pravdy na tom bude -YUMMIE-
lak
lak | 1.12.2016 14:06
-LOL-

inak, si mi tymto komentom pripomenul termin u zubarky -LOL-
lak
lak | 1.12.2016 14:07
:) mame sa na co tesit? -LOL-
Stránka:
1 2 3
 

Počítam horoskop... Počítam horoskop...