Vlastná tvorba -
POÉZIA VO MNE / A.V./
neznámy | 11.3.2017 10:43
1.
Poézia vo mne
Mám v sebe ohnisko,
živý, čistý plameň.
Pahreba iskrivá
roztaví i kameň.
Vyšľahne do výšok
i pri zemi sa stelie
v živote zblúdených
ku svojmu svetlu vedie.
Mám v sebe pramienok
je v ňom živá voda.
Denne z nej píjavam,
zdravá som či chorá.
Po kvapkách ju pijem
ako liek v pokore.
Prameň nevysychá,
zdravý a čistý je.
Voda ma osvieži.
Oheň ma zohreje.
2.
Túžba po rodnej zemi
Posledný stisk rúk v horúcom chvate,
letmý bozk na čelo, líce, skráň,
na oči vo vlhkom zamate,
na ústa čo šepkajú: chráň sa chráň!
Železo vozňov o koľaj hrmí
v súzvučnom dotyku clivú pieseň.
Lúčime sa v tieni smutnej vŕby
na riasach slzy, v srdci tieseň.
Tam, ďaleko, kde vlak sa vypriaha
zo svojej služobnej cesty,
dvojo rúk sa v túžbe napriaha
pritúliť ju v srdce kde sa celá zmestí.
Túžim bozkať drahú, rodnú zem.
Ako žene šepkať: ľúbim, milujem.
Chcem zaboriť tvár do jej plyšu
tam,kde sa smutné vŕby kníšu.
Chcel by som postáť v tichu hnedých brázd,
oddať jej seba a s ňou spolu zrásť,
z jej vody piť, skyvu chleba zjesť,
ako sladkú ťarchu sám v sebe ju niesť.
Ústa sú mi nemé, srdce nemlčí,
žiaľ, clivotu zvieram v prázdnom náručí.
3.
Skúsenosť lásky - aforizmy
Nádej a viera z lásky vyviera.
Nikdy nezaniknú. Láska neumiera.
2. Láska z LÁSKY trvalá, odveká,
posvätí pokrstí tvora na Človeka.
3. BOH - otec LÁSKY na človeka čaká.
Človek bez lásky sa jeho lásky ľaká.
4. Človek, ktorý k žitiu čerpá silu z Boha-LÁSKY,
vyriešil života i smrti otázky.
5. Láska Boha k človeku je dobroprajná, istá.
Láska človeka k Bohu je hmlistá.
6. Láska je najväčšia zo všetkých cností.
Sama je hladná, mnohých pohostí.
7. Láska obrodzuje svet. Život umrie, kde lásky niet.
8. Láska je zmyslom života.
Láska je z Boha.BOH je jej istota.
9. Láska stále seje,úrodu žnú iní.
V obave sa skúma,či sa dostatočne činí.
1o . Láska je ako prameň vody v studni.
Čerpaním sa obnoví. Čistiť ho nezabudni.
11. Najsilnejšia láska je láska k Bohu.
Nestačí jej byť na zemi,letí nad oblohu.
12. Láska si mnohokrát zlomí krídla,
keď ju ľudia nechcú vpustiť do obydlia.
13. Láska vždy dobro iných sleduje,
i keď sa na nich hnevá, jeduje.
14. Keď človek žije podľa svojej vôle,narobí si mnohé ťažkosti a bôle.
Keď žije podľa Božieho zákona, mnoho dobra sebe i iným vykoná.
15. Láska mnoho nehovorí. Chápe, dáva,otvorí sa, tvorí.
16. Láska je cudná.chváliť sa hanbí.
Samochvála nad ňou ohŕňa gamby.
17. Keď dali rodičia deťom v Boha vieru,
dali im zmysel života,vo všetkom správnu mieru.
18. Prisahá na Boha, že nemá vieru.Verí, že urobí do sveta dieru.
19.. Človek sa nebojí smrti,ale seba,
že neobstojí pred Bohom tak ako treba.
2o. Nie ten je šťastný kto má mnoho,
ale ten, kto málo má a vie dať i z toho.
21. Je veriaci.Verí,že život mu riadi Boh.
Je na poslednom mieste zo všetkých jeho hodnôt.
22. Študoval mnoho kníh.Veľa sa naučil z nich.
Z knihy svojho srdca,umu, sa naučil iba vzdych.
23. Zapiera Boha ako len môže.V trápení volá-ach, pomôž Bože.
24. Jak hreší, tak hreší KRISTA.
Na svoj život prisahá, že je ateista.
25. Nectí si Svätého Ducha. Vraj ho v prosbách neposlúcha.
4.
Bilancia
Dozrelo, čo dozrieť malo.
Žatva slabá, zrna málo.
Suché roky, bylie vyschlo.
Sladké víno v sudoch skyslo.
Nemám chlieb na stôl posvätný.
Musím odísť hladný, smädný.
Hlaholí už zvon posledný.
Slama dymí na záhumní.
Horia, dymia v nej moje dni.
Ktosi sa výsmešne chechce.
Ži človek, či sa ti chce či nechce.
Raduj sa, teš sa z prázdnej mrvy.
Mlyn života rovnaké zrná drví.
Mlyn života denne
tie isté zrná drví.
A melie ich na múku.
Nedáva žiadnu záruku.
5.
Rešpekt
Život žiada rešpekt.
Smrť ešte väčší.
Čo život nafúkol
smrť zmenší,
do presných rozmerov,
v spravodlivé miery.
Posúdi život na súdnom pranieri.
Mnohí nájdu -NIČ
na svojom tanieri.
6.
Dievča z ulice
Je vzduch o ktorý sa opriem.
Je vzruch, v ktorom celý zotliem,
teplé hniezdo, v ktorom dozriem,
tieň, za ktorým sa neobzriem.
Je dym z podkupnej putiky,
vínový krčah opľutý,
popolník, puknutá váza,
rozkoší hra i oáza.
Je jak Luna na oblohe
v pozdné noci novembrové.
Cez hmly chabé svetlo leje
nezastudí, nezohreje.
Briezka vetrami šľahaná
obnažená, doráňaná,
halúzkami nezašustí
v mraze, v decembrovej pľušti.
Rany v dreni navŕtané
ronia slzy jantárové.
7.
Láska z ulice 1., 2.
LÁSKA Z ULICE 1.
Neoperené vtáča.
Vyvrhnuté z hniezda.
V hebkom páperí mu už
paraziti hniezdia.
Teplo jeho tela
cicajú mu z krvi.
Ono im ponúka
kalich vzletov.
Prvý.
Dá mu ktosi odpiť si
z lásky dúšok plný?
LÁSKA Z ULICE 2
Videl som lásku.
Dnes.
V ľudský les - slepca viedol pes.
Verne, bez otázky.
Oči mal z hviezd.
Videl som lásku.
Dnes.
Dievča z ulice
láskou pobehlice zve do nebies.
Bez hviezd.
V očiach má des.
8.
Źena na stanici
Prečo mi nemávaš?
Vlak sa dáva v pohyb.
Nenecháš mi nádej,
nezmierniš bôľ pochýb?
Tvoje cesty ďaleké
privedú Ťa ku mne
ako smädného pútnika
k žriedlu rodnej studne.
Neprosím: neodíď.
Vráť sa, srdce kričí.
Mávam Ti s úsmevom.
Láska v slzách mlčí.
9.
Volám
Zhlbokosti volám, v modlitbe tu stojím,
o svoj ľud, rodnú zem, sa BOH môj veľmi bojím.
Zloba, pýcha, necudnosť môj dobrý ľud hubí,
ako smeť,suchú ratolesť ho vrhá do záhuby
v oceán mamony,rozkoše spitosti,
v prekliatie bohatstva,túžob nicotnosti...
Bojím sa,že v ľude si nebude brat bratom,
vraždí deti v lone, sám sebe je katom.
Klepšiemu zajtrajšku vraj ľudské plemä kráča.
K pokoju a bezpečiu ho vedie hlava dračia.
pazúriská v obchvate na celú zem siahnuť,
jej poklady bohaté vo svoj majetok stiahnuť.
Rozrúbať kolísky,ukradnúť smiech deťom,
nemať čo dať do misky v tisícročí treťom.
V tisícročí chaosu, v tisícročí bláznov!
v špine seba, z nánosu vládnu s dušou prázdnou.
DEMOKRACIA! KAPITÁL! Ničivé siete splieta.
Žena-matka,roditeľka sa bojí zrodiť dieťa.
Otec by sa rád videl v perspektíve syna.
V bezútešné dni kráča, v zúfalstve usína.
Úniky zo života,šťastie v prášku drogy-
nalomená trstina,pitie z mláky vody.
Atomová smrť jak smršť sa nad zemou klenie.
Prosím, BOH môj, nedopusť jej umretie, chvenie.
V advente čakania k TEBE volám PANE:
Počúvaj prosby mojích úst.
Z hlúposti hreší ľudské plemä,
z hlúposti seje zlé semä.
Neopusť, svoj ľud, neopusť!
Panuje človek nad človekom na jeho škodu.
Jarmo si dáva na šiju, siaha na slobodu
duše i tela.
Hreší proti sebe.
Rúha sa BOHU.
Veľa.
Veľmi veľa.
10.
Pýtam sa
Z čoho je? Z akej matérie
kalich kvetu, ruže lupene?
Kto farbí ich v dúhy odtiene
vôňu dá v srdce odkryté?
Kto káže, aby slnovraty
vracali sa, prilietali vtáky,
stavali si hniezda, ľúbili sa v páre,
ľúbiaci by dávali sa v dare?
Kto radosť dal, smiech i žiale,
dar tvorby, pravdu, jej hľadanie,
kto túžby dal v ľudské srdce
dať znať Komusi city vrúcne?
Kto svetu dá v chode času
údel zmaru, rastu, krásu?
Kto náhli dni do večera,
dnešok, zajtra do predvčera?
Kto zapálil vesmír svetov
tratiaci sa do pravekov,
kto zavelil nech sa stane,
život k žitiu nech povstane?
Kto vôľu dal v um človeka?
Nedohľadno odomyká.
Aká sila, ducha vzlety
ho vedú v priepasť v hviezdnej spleti?
Určuje ktosi ľudstvu trasu
od úspechov do marasu ?
Určuje. Kto? Človek sám.
On je zeme hospodár.
Boh stvoreniu i jemu Pán.
11.
Cesty
Miliardy ľudí.
Miliardy ciest.
Človek po nich chodí,
dá sa nimi viesť,
v labyrinte chodníkov
často poblúdi.
Život, sila nezmerná
ho po nich vodí,
postaví na rázcestie,
na hladinu morí,
vynesie do výšok hviezdnych polí,
a ešte, ešte ďalej.
Najdlhšiu cestu koná nádej.
Ešte jednu cestu človek v sebe nosí.
Tú svoju.
Vedie ho po serpentínach
strmo hore, dolu,
k zlu, dobru, k Bohu.
I keď ako chceš,
i keď máš strach,
tej ceste nevyhneš.
Si človek – KTOSI.
12.
Nažité
To, žitím nažité
/ strniská, pažite /
človek v sebe nosí.
Za mnoho sa hanbí,
mnohým sa honosí.
Nad mnohým len rukou mávne.
Hnusí sa mu hrabať v bahne.
13.
Túžba človeka
Mysle vrh - VRCH.
Dosiahnuť vrchol.
Čoho?
Dať um, seba, všetko do toho.
Spolovice pád
nespočetne krát.
Túžba ľudstva - klenba hviezdna.
Vesmír, diaľka nedozierna...
Čo z toho?
Čo s tým?
Vznety mysle, vzlety, pády.
Život neúčastne pádi.
Čo urobiť s ním?
14.
Zvolanie
Či ľudia oslepli?
Či zhlúpol celý svet?
Nevidí, nechápe,
že nad lásku nič viac niet.
Nad lásku k človeku
radostnú, boľavú,
túženú, odvekú.
Danú nám do daru.
Kto nám ju daroval?
Láska sama. BOH.
Zohrej si srdce v nej
a mnohých rozohrej.
Pochop lásky sloh.
Má tisíce slôh.
15.
Tak i tak
Rovnomerne kráča čas.
Nič ho nevyruší.
Dejstvami ho napĺňa
miliardy duší.
Všelijak.
Osud jedinca.
Národov osudy.
Rozbeh i udica.
Most v priepasť vysutý.
Od vrchola piaď
v strmhlavý pád.
Aká je to hlúposť jedicov, národov.
Z dosiahnutých výšok
vrhať sa do pádov.
Nespočetnekrát.
Víťazstva?
Pády?
Nevyrušia čas.
Dejstvami ho napĺňa každý z Nás.
Tak i tak.
Všelijak.
16.
Otázka - kto ma naháňa
Kto ma naháňa dokola,dokola?
Nenásytné brucho,tela nahota?
Či oheň myšlienok, ich neprestajný roj,
nikdy nezavelí: stoj! Stoj!
Z dňa do noci,z noci do dňa hnaný
som ako strom v stráni,vetrami šľahaný.
Obkmásany z lístia otŕčam konáre.
Sebe zo seba splácam veľké honoráre.
Plieska mi bič života nad hlavou poryskom.
vymáha si svoj dlh na mojom poistnom.
17.
Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista
V znovuzrode všetko plesá
život, zem, tvorstvo, nebesia.
Ľudské srdce v blahu jasá.
Za svitania z hrobu vstal
Ježiš Kristus - sveta Spása.
Už i vo mne úsvit bronie
i keď mám srdce plné skál.
18.
Ježiš Kristus - Kráľ
Učiteľ - Pravdy života.
Cesta, smer, nádej, cieľ, istota.
Spasiteľ - Knieža pokoja.
Obeta lásky, Muž bolesti
mrie za hriech, sveta neresti.
Jeho rany rany ľudstva hoja.
Slávu, moc, velebu si z kríža vzal.
Človek.
Syn Boha.
Ježiš Kristus - Kráľ.
19:
Hra so životom
ON útočí.
Ja som v bráne.
So životom hru hráme
na ihrisku.
Hráme hru čistú.
Strieľa góly zo všetkých strán.
Chytám ich v stoji i kolenačky.
Boľavý, plný rán.
Chytil som každý gól.
Kto koho pretromfol,
kto zožne aplauz ?
Smrť hru odpíska
odníme dych z úst.
Miliardy hráčov hrá tú hru.
Bez víťazstva, aplauzu, triumfu.
Radostne i plačky
mnohokrát i kolenačky.
20.
Straty
Čo všetko som už stratil?
Ešte stále strácam.
Mnoho som zaplatil
ďalej mnoho splácam.
Poznám svoj istý cieľ,
nemennú istotu.
Zo seba platím daň
deň čo deň životu.
Zaplatil som veľa.
I úrok bol veliký.
Mladosť v časev stlela
jak v oni uhlíky.
Ony ešte hrejú,
však ubúda im síl.
Chabú iskru vznetu
už popol uhasil.
Predo mnou suchá pláň.
Vyhorená, pustá.
K očiam si kladiem dlaň
i na trasúce sa ústa.
Slzy stieram zhusta.
------------------------------------
Niet väčšieho trápenia na zemi
ako keď je človek zo seba znavený.
20.
VERŠE O PLAČI
Mraky plačú dážď,
stromy rannú rosu,
steblá trávy zas
keď ľahnú pod kosu.
Vietor plače, kvíli
v spevoch Meluzíny.
Ľúbosť plače srdcom,
smútok v cite vrúcnom,
bolesť s nemohúcnom,
radosť plače krásnom,
slove v slove vzácnom...
Život - čas,
plače v nás.
21.
Rozluky
Chcel by som žiť bez rozlúk.
V zatvorenom kruhu.
Bez vzdychov čo vlnia hruď,
nepoznať smútky, trud,
plaviť len jeden prúd,
mať c očiach slnka stuhu.
Veľmi chcem zabudnúť,
/ viem, že vyznávam blud /,
že v žití neistom
lúčim sa s každým dňom.
22.
Obraz i rám
Každý človek je obraz i rám.
Nenapodobiteľný.
Sám.
Jak odblesk slnka na skle v odraze.
Žiari cez priezračnosť,
prach i cez sadze.
Seba samého jak svetlo cez oblok.
Originál vo vnútri.
Gýč navonok.
23.
Práca / k 1. máju /
Práca.
Čo to je?
Tvorivá sila.
Predstáv Božstvo.
Rúca i buduje, myšlienky stvárňuje
v rozmanité množstvo.
v pohybe Múdrosti - žiariaca pochodeň.
Požehnanie vekov.
Otroctvo deň čo deň.
Je podperou a náplňou ľudského života.
Je jeho Veľkosť, perspektíva, premena, istota.
Sloboda mysle, nespútaný duch.
V prejave, v chcení - človečenstva vzruch.
Je bochník kyprého chleba na stole.
Prijímanie Boha v podobe hostie.
Zdravie tela, duše i radosti vzlet.
Posvätná únava, nádej ľudských bied...
Človek prácou prekračuje seba i svet.
Práca - rozum, vôľa, činná láska trváca.
Bojuje, plače i krváca.
V revolte i v hlúposti sa trmáca
ponížená, že nedá všetkým ľuďom jesť.
Smutná, že jej ťarchu mnohí musia bez odmeny niesť.
NADČLOVEK jej rôznosti nedá rovnakú česť.
Práca. Práca!
V nej sa človek nájde.
V nej sa i stráca.
24.
Práca mojich rodičov
Ďakujem rodičom, že sú takí akí sú.
Do môjho života múdrosť žitia nesú.
Mama vstáva prvá, uteká do práce.
Často pozorujem jej kroky náhliace.
Pracuje v obchode, obsluhuje ľudí.
Povinnosť práce ju aj v nedeľu budí.
Celý deň v pochode, večer jedlo varí.
Úsmevom prikrýva únavu na tvári.
Otec je maliar. Maľuje byty.
Od ťažkej práce je často prácou sýty.
Desiatky iných prác na neho doma čaká.
Náročnosť života je z dňa na deň rovnaká.
Mama i otec sú ľudia všednej práce.
Bez nej by neboli hodnoty trváce.
Práca je zdroj rozumu. Práca je zdravie tela.
Iba jej nesmie byť až nadmieru veľa.
Práca odzrkadľuje človeka tvár.
Je daná od Boha ako tvorivý dar.
Kto v dobe techniky prácou ľudí otročí,
nie je hodný, aby žil v 21. storočí.
25.
Spodné prúdy
Pokojná hladina.
Slnko sa v nej slní.
Do zákrut zahýna.
Hrá sa, seba vlní.
Ale spodné prúdy!
Cítim ich prudký beh.
Vír v hlbinách vzdutý
podmýva pevný breh.
Hladina pokojne
do oblohy hľadí.
Ticho a pokorne.
Pod ňou mnohé zrady.
26.
Dni
Do života pohára
čas dni ponára
po kvapkách ich delí.
Jedni veľa kvapiek
druhí málo piť smeli.
Človek dni poháňa
náhli ich, bije...
Predčasne si života
pohár rozbije.
Deň na deň sa vrství.
Prejdu pomedzi prsty
ako vzduch, svetlo, voda.
Čas ich ako koňa v behu
ostrohami bodá.
27.
Zase je večer / dni /
Ako trávu pažite
spása život nažité
dni.
Zase je večer. Zase sa tmí.
Deň za dňom z gejzíra času
neustále vyteká.
V života zmar, plnosť, krásu...
Človek si v nich drobí žitie.
Napĺňa si nimi bytie.
Života dni kto ráta?
Sú z prachu?
Sú zo zlata?
28.
KEĎ MI UMKNÚ DNI
Keď mi dni umknú do pusta
zavrú sa knihy žitia listy
písané pravdou do husta
a nežitím si budem istý,
prosím, aby nebol prísny
kto čítať bude moje listy.
Chcem žiť tak, aby text knihy
múdry, čistý, dobrý bol
keď ho čítať budú iní,
aby im žiť pomohol.
29.
PRED ŽATVOU
Dozrieva klas v mojom poli
bohatý, hustý, zláti sa.
Prečkal mráz, sucho, nepohody...
Dozrieť mu dopriali nebesá.
Je pred žatvou.
Chystať treba.
Vyčistiť sýpku do biela.
Pozvážať do nej zrelé zrná.
Sýpka je po vrch naplnená.
Môžem si odlomiť z chleba.
Rád by som zjedol chleba kus
v dozretom veku života.
Ako sviatosť ho vkladal do úst,
šepkal prosbu: len neopusť
ma Boh môj.
Moja istota.
30.
Ponuka
Tak sa mi žiada, mne to treba
dať niekomu krajec chleba.
Krajec chleba, pohár vody
chytiť kameň keď ktosi hodí.
Chytiť kameň, schladiť čelo
keď v horúčke zahorelo.
Schladiť čelo, hladkať srdce
od ťažkých rán choré, mrúce.
Chcem sám seba v sebe spáliť.
Doďaleka dobro žiariť.
Žiada sa mi rozdať veľa.
Lásku duše. Silu tela.
Moje dary nikto nechce.
Ani moje ľudské srdce.
31.
Bilancia života
Pozbieral som plné klásky,
zožal zrno dobra, lásky,
zostalo prázdne strnisko.
Jesenné vetry sú blízko.
Spočítam si v tvári vrásky:
zmar času, stopy pavúčie.
Otvorím s vierou náručie.
Čakám biele snivé brieždenie,
v ktorom sa sviežo zelenie
posvätný prísľub NÁDEJE.
32.
Nepokoj
Sedím na prestole.
Dole ľudí more
k môjmu trónu vzhliada.
Všetko mám hotové.
Bohatstvo zhrnuté
stráži ho jed hada.
Zdravie telu slúži.
Eros vášne túži
na dno vytrženia.
Ego pevne vládne
v trasovisku, bahne...
samo seba žehná.
Brokáty, hodváby...
Matrac mám zo slamy,
baldachýn je sivý.
Veliký nepokoj
žerie ma o môj trón.
Črvotoč hryzie v ňom.
Prašivý je , hnilý.
-----------------------------------------
Veľmi múdry musí človek byť,
keď dá zo svojho bohatstva
mnohým ľuďom ŽIŤ.
Anna Vodičková
Poézia vo mne
Mám v sebe ohnisko,
živý, čistý plameň.
Pahreba iskrivá
roztaví i kameň.
Vyšľahne do výšok
i pri zemi sa stelie
v živote zblúdených
ku svojmu svetlu vedie.
Mám v sebe pramienok
je v ňom živá voda.
Denne z nej píjavam,
zdravá som či chorá.
Po kvapkách ju pijem
ako liek v pokore.
Prameň nevysychá,
zdravý a čistý je.
Voda ma osvieži.
Oheň ma zohreje.
2.
Túžba po rodnej zemi
Posledný stisk rúk v horúcom chvate,
letmý bozk na čelo, líce, skráň,
na oči vo vlhkom zamate,
na ústa čo šepkajú: chráň sa chráň!
Železo vozňov o koľaj hrmí
v súzvučnom dotyku clivú pieseň.
Lúčime sa v tieni smutnej vŕby
na riasach slzy, v srdci tieseň.
Tam, ďaleko, kde vlak sa vypriaha
zo svojej služobnej cesty,
dvojo rúk sa v túžbe napriaha
pritúliť ju v srdce kde sa celá zmestí.
Túžim bozkať drahú, rodnú zem.
Ako žene šepkať: ľúbim, milujem.
Chcem zaboriť tvár do jej plyšu
tam,kde sa smutné vŕby kníšu.
Chcel by som postáť v tichu hnedých brázd,
oddať jej seba a s ňou spolu zrásť,
z jej vody piť, skyvu chleba zjesť,
ako sladkú ťarchu sám v sebe ju niesť.
Ústa sú mi nemé, srdce nemlčí,
žiaľ, clivotu zvieram v prázdnom náručí.
3.
Skúsenosť lásky - aforizmy
Nádej a viera z lásky vyviera.
Nikdy nezaniknú. Láska neumiera.
2. Láska z LÁSKY trvalá, odveká,
posvätí pokrstí tvora na Človeka.
3. BOH - otec LÁSKY na človeka čaká.
Človek bez lásky sa jeho lásky ľaká.
4. Človek, ktorý k žitiu čerpá silu z Boha-LÁSKY,
vyriešil života i smrti otázky.
5. Láska Boha k človeku je dobroprajná, istá.
Láska človeka k Bohu je hmlistá.
6. Láska je najväčšia zo všetkých cností.
Sama je hladná, mnohých pohostí.
7. Láska obrodzuje svet. Život umrie, kde lásky niet.
8. Láska je zmyslom života.
Láska je z Boha.BOH je jej istota.
9. Láska stále seje,úrodu žnú iní.
V obave sa skúma,či sa dostatočne činí.
1o . Láska je ako prameň vody v studni.
Čerpaním sa obnoví. Čistiť ho nezabudni.
11. Najsilnejšia láska je láska k Bohu.
Nestačí jej byť na zemi,letí nad oblohu.
12. Láska si mnohokrát zlomí krídla,
keď ju ľudia nechcú vpustiť do obydlia.
13. Láska vždy dobro iných sleduje,
i keď sa na nich hnevá, jeduje.
14. Keď človek žije podľa svojej vôle,narobí si mnohé ťažkosti a bôle.
Keď žije podľa Božieho zákona, mnoho dobra sebe i iným vykoná.
15. Láska mnoho nehovorí. Chápe, dáva,otvorí sa, tvorí.
16. Láska je cudná.chváliť sa hanbí.
Samochvála nad ňou ohŕňa gamby.
17. Keď dali rodičia deťom v Boha vieru,
dali im zmysel života,vo všetkom správnu mieru.
18. Prisahá na Boha, že nemá vieru.Verí, že urobí do sveta dieru.
19.. Človek sa nebojí smrti,ale seba,
že neobstojí pred Bohom tak ako treba.
2o. Nie ten je šťastný kto má mnoho,
ale ten, kto málo má a vie dať i z toho.
21. Je veriaci.Verí,že život mu riadi Boh.
Je na poslednom mieste zo všetkých jeho hodnôt.
22. Študoval mnoho kníh.Veľa sa naučil z nich.
Z knihy svojho srdca,umu, sa naučil iba vzdych.
23. Zapiera Boha ako len môže.V trápení volá-ach, pomôž Bože.
24. Jak hreší, tak hreší KRISTA.
Na svoj život prisahá, že je ateista.
25. Nectí si Svätého Ducha. Vraj ho v prosbách neposlúcha.
4.
Bilancia
Dozrelo, čo dozrieť malo.
Žatva slabá, zrna málo.
Suché roky, bylie vyschlo.
Sladké víno v sudoch skyslo.
Nemám chlieb na stôl posvätný.
Musím odísť hladný, smädný.
Hlaholí už zvon posledný.
Slama dymí na záhumní.
Horia, dymia v nej moje dni.
Ktosi sa výsmešne chechce.
Ži človek, či sa ti chce či nechce.
Raduj sa, teš sa z prázdnej mrvy.
Mlyn života rovnaké zrná drví.
Mlyn života denne
tie isté zrná drví.
A melie ich na múku.
Nedáva žiadnu záruku.
5.
Rešpekt
Život žiada rešpekt.
Smrť ešte väčší.
Čo život nafúkol
smrť zmenší,
do presných rozmerov,
v spravodlivé miery.
Posúdi život na súdnom pranieri.
Mnohí nájdu -NIČ
na svojom tanieri.
6.
Dievča z ulice
Je vzduch o ktorý sa opriem.
Je vzruch, v ktorom celý zotliem,
teplé hniezdo, v ktorom dozriem,
tieň, za ktorým sa neobzriem.
Je dym z podkupnej putiky,
vínový krčah opľutý,
popolník, puknutá váza,
rozkoší hra i oáza.
Je jak Luna na oblohe
v pozdné noci novembrové.
Cez hmly chabé svetlo leje
nezastudí, nezohreje.
Briezka vetrami šľahaná
obnažená, doráňaná,
halúzkami nezašustí
v mraze, v decembrovej pľušti.
Rany v dreni navŕtané
ronia slzy jantárové.
7.
Láska z ulice 1., 2.
LÁSKA Z ULICE 1.
Neoperené vtáča.
Vyvrhnuté z hniezda.
V hebkom páperí mu už
paraziti hniezdia.
Teplo jeho tela
cicajú mu z krvi.
Ono im ponúka
kalich vzletov.
Prvý.
Dá mu ktosi odpiť si
z lásky dúšok plný?
LÁSKA Z ULICE 2
Videl som lásku.
Dnes.
V ľudský les - slepca viedol pes.
Verne, bez otázky.
Oči mal z hviezd.
Videl som lásku.
Dnes.
Dievča z ulice
láskou pobehlice zve do nebies.
Bez hviezd.
V očiach má des.
8.
Źena na stanici
Prečo mi nemávaš?
Vlak sa dáva v pohyb.
Nenecháš mi nádej,
nezmierniš bôľ pochýb?
Tvoje cesty ďaleké
privedú Ťa ku mne
ako smädného pútnika
k žriedlu rodnej studne.
Neprosím: neodíď.
Vráť sa, srdce kričí.
Mávam Ti s úsmevom.
Láska v slzách mlčí.
9.
Volám
Zhlbokosti volám, v modlitbe tu stojím,
o svoj ľud, rodnú zem, sa BOH môj veľmi bojím.
Zloba, pýcha, necudnosť môj dobrý ľud hubí,
ako smeť,suchú ratolesť ho vrhá do záhuby
v oceán mamony,rozkoše spitosti,
v prekliatie bohatstva,túžob nicotnosti...
Bojím sa,že v ľude si nebude brat bratom,
vraždí deti v lone, sám sebe je katom.
Klepšiemu zajtrajšku vraj ľudské plemä kráča.
K pokoju a bezpečiu ho vedie hlava dračia.
pazúriská v obchvate na celú zem siahnuť,
jej poklady bohaté vo svoj majetok stiahnuť.
Rozrúbať kolísky,ukradnúť smiech deťom,
nemať čo dať do misky v tisícročí treťom.
V tisícročí chaosu, v tisícročí bláznov!
v špine seba, z nánosu vládnu s dušou prázdnou.
DEMOKRACIA! KAPITÁL! Ničivé siete splieta.
Žena-matka,roditeľka sa bojí zrodiť dieťa.
Otec by sa rád videl v perspektíve syna.
V bezútešné dni kráča, v zúfalstve usína.
Úniky zo života,šťastie v prášku drogy-
nalomená trstina,pitie z mláky vody.
Atomová smrť jak smršť sa nad zemou klenie.
Prosím, BOH môj, nedopusť jej umretie, chvenie.
V advente čakania k TEBE volám PANE:
Počúvaj prosby mojích úst.
Z hlúposti hreší ľudské plemä,
z hlúposti seje zlé semä.
Neopusť, svoj ľud, neopusť!
Panuje človek nad človekom na jeho škodu.
Jarmo si dáva na šiju, siaha na slobodu
duše i tela.
Hreší proti sebe.
Rúha sa BOHU.
Veľa.
Veľmi veľa.
10.
Pýtam sa
Z čoho je? Z akej matérie
kalich kvetu, ruže lupene?
Kto farbí ich v dúhy odtiene
vôňu dá v srdce odkryté?
Kto káže, aby slnovraty
vracali sa, prilietali vtáky,
stavali si hniezda, ľúbili sa v páre,
ľúbiaci by dávali sa v dare?
Kto radosť dal, smiech i žiale,
dar tvorby, pravdu, jej hľadanie,
kto túžby dal v ľudské srdce
dať znať Komusi city vrúcne?
Kto svetu dá v chode času
údel zmaru, rastu, krásu?
Kto náhli dni do večera,
dnešok, zajtra do predvčera?
Kto zapálil vesmír svetov
tratiaci sa do pravekov,
kto zavelil nech sa stane,
život k žitiu nech povstane?
Kto vôľu dal v um človeka?
Nedohľadno odomyká.
Aká sila, ducha vzlety
ho vedú v priepasť v hviezdnej spleti?
Určuje ktosi ľudstvu trasu
od úspechov do marasu ?
Určuje. Kto? Človek sám.
On je zeme hospodár.
Boh stvoreniu i jemu Pán.
11.
Cesty
Miliardy ľudí.
Miliardy ciest.
Človek po nich chodí,
dá sa nimi viesť,
v labyrinte chodníkov
často poblúdi.
Život, sila nezmerná
ho po nich vodí,
postaví na rázcestie,
na hladinu morí,
vynesie do výšok hviezdnych polí,
a ešte, ešte ďalej.
Najdlhšiu cestu koná nádej.
Ešte jednu cestu človek v sebe nosí.
Tú svoju.
Vedie ho po serpentínach
strmo hore, dolu,
k zlu, dobru, k Bohu.
I keď ako chceš,
i keď máš strach,
tej ceste nevyhneš.
Si človek – KTOSI.
12.
Nažité
To, žitím nažité
/ strniská, pažite /
človek v sebe nosí.
Za mnoho sa hanbí,
mnohým sa honosí.
Nad mnohým len rukou mávne.
Hnusí sa mu hrabať v bahne.
13.
Túžba človeka
Mysle vrh - VRCH.
Dosiahnuť vrchol.
Čoho?
Dať um, seba, všetko do toho.
Spolovice pád
nespočetne krát.
Túžba ľudstva - klenba hviezdna.
Vesmír, diaľka nedozierna...
Čo z toho?
Čo s tým?
Vznety mysle, vzlety, pády.
Život neúčastne pádi.
Čo urobiť s ním?
14.
Zvolanie
Či ľudia oslepli?
Či zhlúpol celý svet?
Nevidí, nechápe,
že nad lásku nič viac niet.
Nad lásku k človeku
radostnú, boľavú,
túženú, odvekú.
Danú nám do daru.
Kto nám ju daroval?
Láska sama. BOH.
Zohrej si srdce v nej
a mnohých rozohrej.
Pochop lásky sloh.
Má tisíce slôh.
15.
Tak i tak
Rovnomerne kráča čas.
Nič ho nevyruší.
Dejstvami ho napĺňa
miliardy duší.
Všelijak.
Osud jedinca.
Národov osudy.
Rozbeh i udica.
Most v priepasť vysutý.
Od vrchola piaď
v strmhlavý pád.
Aká je to hlúposť jedicov, národov.
Z dosiahnutých výšok
vrhať sa do pádov.
Nespočetnekrát.
Víťazstva?
Pády?
Nevyrušia čas.
Dejstvami ho napĺňa každý z Nás.
Tak i tak.
Všelijak.
16.
Otázka - kto ma naháňa
Kto ma naháňa dokola,dokola?
Nenásytné brucho,tela nahota?
Či oheň myšlienok, ich neprestajný roj,
nikdy nezavelí: stoj! Stoj!
Z dňa do noci,z noci do dňa hnaný
som ako strom v stráni,vetrami šľahaný.
Obkmásany z lístia otŕčam konáre.
Sebe zo seba splácam veľké honoráre.
Plieska mi bič života nad hlavou poryskom.
vymáha si svoj dlh na mojom poistnom.
17.
Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista
V znovuzrode všetko plesá
život, zem, tvorstvo, nebesia.
Ľudské srdce v blahu jasá.
Za svitania z hrobu vstal
Ježiš Kristus - sveta Spása.
Už i vo mne úsvit bronie
i keď mám srdce plné skál.
18.
Ježiš Kristus - Kráľ
Učiteľ - Pravdy života.
Cesta, smer, nádej, cieľ, istota.
Spasiteľ - Knieža pokoja.
Obeta lásky, Muž bolesti
mrie za hriech, sveta neresti.
Jeho rany rany ľudstva hoja.
Slávu, moc, velebu si z kríža vzal.
Človek.
Syn Boha.
Ježiš Kristus - Kráľ.
19:
Hra so životom
ON útočí.
Ja som v bráne.
So životom hru hráme
na ihrisku.
Hráme hru čistú.
Strieľa góly zo všetkých strán.
Chytám ich v stoji i kolenačky.
Boľavý, plný rán.
Chytil som každý gól.
Kto koho pretromfol,
kto zožne aplauz ?
Smrť hru odpíska
odníme dych z úst.
Miliardy hráčov hrá tú hru.
Bez víťazstva, aplauzu, triumfu.
Radostne i plačky
mnohokrát i kolenačky.
20.
Straty
Čo všetko som už stratil?
Ešte stále strácam.
Mnoho som zaplatil
ďalej mnoho splácam.
Poznám svoj istý cieľ,
nemennú istotu.
Zo seba platím daň
deň čo deň životu.
Zaplatil som veľa.
I úrok bol veliký.
Mladosť v časev stlela
jak v oni uhlíky.
Ony ešte hrejú,
však ubúda im síl.
Chabú iskru vznetu
už popol uhasil.
Predo mnou suchá pláň.
Vyhorená, pustá.
K očiam si kladiem dlaň
i na trasúce sa ústa.
Slzy stieram zhusta.
------------------------------------
Niet väčšieho trápenia na zemi
ako keď je človek zo seba znavený.
20.
VERŠE O PLAČI
Mraky plačú dážď,
stromy rannú rosu,
steblá trávy zas
keď ľahnú pod kosu.
Vietor plače, kvíli
v spevoch Meluzíny.
Ľúbosť plače srdcom,
smútok v cite vrúcnom,
bolesť s nemohúcnom,
radosť plače krásnom,
slove v slove vzácnom...
Život - čas,
plače v nás.
21.
Rozluky
Chcel by som žiť bez rozlúk.
V zatvorenom kruhu.
Bez vzdychov čo vlnia hruď,
nepoznať smútky, trud,
plaviť len jeden prúd,
mať c očiach slnka stuhu.
Veľmi chcem zabudnúť,
/ viem, že vyznávam blud /,
že v žití neistom
lúčim sa s každým dňom.
22.
Obraz i rám
Každý človek je obraz i rám.
Nenapodobiteľný.
Sám.
Jak odblesk slnka na skle v odraze.
Žiari cez priezračnosť,
prach i cez sadze.
Seba samého jak svetlo cez oblok.
Originál vo vnútri.
Gýč navonok.
23.
Práca / k 1. máju /
Práca.
Čo to je?
Tvorivá sila.
Predstáv Božstvo.
Rúca i buduje, myšlienky stvárňuje
v rozmanité množstvo.
v pohybe Múdrosti - žiariaca pochodeň.
Požehnanie vekov.
Otroctvo deň čo deň.
Je podperou a náplňou ľudského života.
Je jeho Veľkosť, perspektíva, premena, istota.
Sloboda mysle, nespútaný duch.
V prejave, v chcení - človečenstva vzruch.
Je bochník kyprého chleba na stole.
Prijímanie Boha v podobe hostie.
Zdravie tela, duše i radosti vzlet.
Posvätná únava, nádej ľudských bied...
Človek prácou prekračuje seba i svet.
Práca - rozum, vôľa, činná láska trváca.
Bojuje, plače i krváca.
V revolte i v hlúposti sa trmáca
ponížená, že nedá všetkým ľuďom jesť.
Smutná, že jej ťarchu mnohí musia bez odmeny niesť.
NADČLOVEK jej rôznosti nedá rovnakú česť.
Práca. Práca!
V nej sa človek nájde.
V nej sa i stráca.
24.
Práca mojich rodičov
Ďakujem rodičom, že sú takí akí sú.
Do môjho života múdrosť žitia nesú.
Mama vstáva prvá, uteká do práce.
Často pozorujem jej kroky náhliace.
Pracuje v obchode, obsluhuje ľudí.
Povinnosť práce ju aj v nedeľu budí.
Celý deň v pochode, večer jedlo varí.
Úsmevom prikrýva únavu na tvári.
Otec je maliar. Maľuje byty.
Od ťažkej práce je často prácou sýty.
Desiatky iných prác na neho doma čaká.
Náročnosť života je z dňa na deň rovnaká.
Mama i otec sú ľudia všednej práce.
Bez nej by neboli hodnoty trváce.
Práca je zdroj rozumu. Práca je zdravie tela.
Iba jej nesmie byť až nadmieru veľa.
Práca odzrkadľuje človeka tvár.
Je daná od Boha ako tvorivý dar.
Kto v dobe techniky prácou ľudí otročí,
nie je hodný, aby žil v 21. storočí.
25.
Spodné prúdy
Pokojná hladina.
Slnko sa v nej slní.
Do zákrut zahýna.
Hrá sa, seba vlní.
Ale spodné prúdy!
Cítim ich prudký beh.
Vír v hlbinách vzdutý
podmýva pevný breh.
Hladina pokojne
do oblohy hľadí.
Ticho a pokorne.
Pod ňou mnohé zrady.
26.
Dni
Do života pohára
čas dni ponára
po kvapkách ich delí.
Jedni veľa kvapiek
druhí málo piť smeli.
Človek dni poháňa
náhli ich, bije...
Predčasne si života
pohár rozbije.
Deň na deň sa vrství.
Prejdu pomedzi prsty
ako vzduch, svetlo, voda.
Čas ich ako koňa v behu
ostrohami bodá.
27.
Zase je večer / dni /
Ako trávu pažite
spása život nažité
dni.
Zase je večer. Zase sa tmí.
Deň za dňom z gejzíra času
neustále vyteká.
V života zmar, plnosť, krásu...
Človek si v nich drobí žitie.
Napĺňa si nimi bytie.
Života dni kto ráta?
Sú z prachu?
Sú zo zlata?
28.
KEĎ MI UMKNÚ DNI
Keď mi dni umknú do pusta
zavrú sa knihy žitia listy
písané pravdou do husta
a nežitím si budem istý,
prosím, aby nebol prísny
kto čítať bude moje listy.
Chcem žiť tak, aby text knihy
múdry, čistý, dobrý bol
keď ho čítať budú iní,
aby im žiť pomohol.
29.
PRED ŽATVOU
Dozrieva klas v mojom poli
bohatý, hustý, zláti sa.
Prečkal mráz, sucho, nepohody...
Dozrieť mu dopriali nebesá.
Je pred žatvou.
Chystať treba.
Vyčistiť sýpku do biela.
Pozvážať do nej zrelé zrná.
Sýpka je po vrch naplnená.
Môžem si odlomiť z chleba.
Rád by som zjedol chleba kus
v dozretom veku života.
Ako sviatosť ho vkladal do úst,
šepkal prosbu: len neopusť
ma Boh môj.
Moja istota.
30.
Ponuka
Tak sa mi žiada, mne to treba
dať niekomu krajec chleba.
Krajec chleba, pohár vody
chytiť kameň keď ktosi hodí.
Chytiť kameň, schladiť čelo
keď v horúčke zahorelo.
Schladiť čelo, hladkať srdce
od ťažkých rán choré, mrúce.
Chcem sám seba v sebe spáliť.
Doďaleka dobro žiariť.
Žiada sa mi rozdať veľa.
Lásku duše. Silu tela.
Moje dary nikto nechce.
Ani moje ľudské srdce.
31.
Bilancia života
Pozbieral som plné klásky,
zožal zrno dobra, lásky,
zostalo prázdne strnisko.
Jesenné vetry sú blízko.
Spočítam si v tvári vrásky:
zmar času, stopy pavúčie.
Otvorím s vierou náručie.
Čakám biele snivé brieždenie,
v ktorom sa sviežo zelenie
posvätný prísľub NÁDEJE.
32.
Nepokoj
Sedím na prestole.
Dole ľudí more
k môjmu trónu vzhliada.
Všetko mám hotové.
Bohatstvo zhrnuté
stráži ho jed hada.
Zdravie telu slúži.
Eros vášne túži
na dno vytrženia.
Ego pevne vládne
v trasovisku, bahne...
samo seba žehná.
Brokáty, hodváby...
Matrac mám zo slamy,
baldachýn je sivý.
Veliký nepokoj
žerie ma o môj trón.
Črvotoč hryzie v ňom.
Prašivý je , hnilý.
-----------------------------------------
Veľmi múdry musí človek byť,
keď dá zo svojho bohatstva
mnohým ľuďom ŽIŤ.
Anna Vodičková
neznámy | 26.4.2017 18:03
Myslenka v reci vazana
svoboda Duse spoutana
pry zenu ani kvetinou
a radost svou pod hladinou
Zas bolest krici - ja chci ven
nevnima rozdil noc a den
tak masku znovu nasadit
usmevem vsechny oslnit
Jak dlouho tuhle hru chci hrat
o klid svuj v Dusi s ni se rvat
vsak kazdym krokem bliz je den
kdy vsechny ucty zuctujem...
Suea tady a ted
(vzpominky na maminciny place marnosti)
svoboda Duse spoutana
pry zenu ani kvetinou
a radost svou pod hladinou
Zas bolest krici - ja chci ven
nevnima rozdil noc a den
tak masku znovu nasadit
usmevem vsechny oslnit
Jak dlouho tuhle hru chci hrat
o klid svuj v Dusi s ni se rvat
vsak kazdym krokem bliz je den
kdy vsechny ucty zuctujem...
Suea tady a ted
(vzpominky na maminciny place marnosti)
neznámy | 20.6.2017 11:26
SVIECA
Človek ako svieca
by mal žiť zo svetla.
Z knôtu - ohňa srdca
si svetlo uhnietla.
Človek je jak lístie
stáročného stromu.
Mladé k žitiu rastie
staré spŕchne dolu.
Človek je jak kvietky
rozmanitej vône.
Spáli ich mráz všetky.
Z akej a čej vôle?
TRSTINA VO VETRE
Som ako trstina zmietaná vo vetre.
Život ma zohýna a hádže jak smetie.
S osudom vediem spor.
Staviam sa na odpor
páľave, pľušti, víchrom...
Hájim si žitia dvor.
Zakotvené plytko
mám v zemi korene
na návrší príkrom
i v bahnistom teréne.
Život je vietor.
Roztvorí si priestor
vôkol mňa i vo mne.
Zlomí ma?
Zohne?
Anna Vodičková
Človek ako svieca
by mal žiť zo svetla.
Z knôtu - ohňa srdca
si svetlo uhnietla.
Človek je jak lístie
stáročného stromu.
Mladé k žitiu rastie
staré spŕchne dolu.
Človek je jak kvietky
rozmanitej vône.
Spáli ich mráz všetky.
Z akej a čej vôle?
TRSTINA VO VETRE
Som ako trstina zmietaná vo vetre.
Život ma zohýna a hádže jak smetie.
S osudom vediem spor.
Staviam sa na odpor
páľave, pľušti, víchrom...
Hájim si žitia dvor.
Zakotvené plytko
mám v zemi korene
na návrší príkrom
i v bahnistom teréne.
Život je vietor.
Roztvorí si priestor
vôkol mňa i vo mne.
Zlomí ma?
Zohne?
Anna Vodičková
neznámy | 26.6.2017 09:35
DLHY
Spýtal som sa bielej ruži
či za krásu čosi dlží
zemi, rose, času...
Kto platí jej nežnú krásu?
Spýtal som sa v rieke vody
či za sucha, nepohody
zavlažila svoje brehy.
Neurobila si dlhy?
Spýtal som sa klenby neba
či vie, že sa zadĺžila
keď zatiahla záves čierny.
Nedala dážď smädnej zemi.
Spytujem sa i sám seba
či mám dlh čo splatiť treba.
Komu platím mnohé dane
bôľom, trýzňou vymáhané.
Životu som zadĺžený.
On vymáha splátky, ceny...
Za vysoké úroky požičia človeku roky.
--------------------------------------------------------
Život o život sú v neustálom boji.
Človek každodenný chlieb je
v nepokoji, znoji.
Anna Vodičková
Spýtal som sa bielej ruži
či za krásu čosi dlží
zemi, rose, času...
Kto platí jej nežnú krásu?
Spýtal som sa v rieke vody
či za sucha, nepohody
zavlažila svoje brehy.
Neurobila si dlhy?
Spýtal som sa klenby neba
či vie, že sa zadĺžila
keď zatiahla záves čierny.
Nedala dážď smädnej zemi.
Spytujem sa i sám seba
či mám dlh čo splatiť treba.
Komu platím mnohé dane
bôľom, trýzňou vymáhané.
Životu som zadĺžený.
On vymáha splátky, ceny...
Za vysoké úroky požičia človeku roky.
--------------------------------------------------------
Život o život sú v neustálom boji.
Človek každodenný chlieb je
v nepokoji, znoji.
Anna Vodičková
Stránka:
Počítam horoskop...