Mikropoviedky

Keď má niekto z Vás záujem prispieť do druhého čísla kultúrno-literárneho časopisu Slnečník, môžete tak spraviť do 31.10., kedy je jeho uzávierka. Kontakt na nás je slnecnik.redakcia@gmail.com, resp. na mňa loweisthelaw125@gmail.com. Prvé číslo si môžete pozrieť na www.facebook.com/CasopisSlnecnik. Čo sa týka týchto mikropoviedok, samozrejme, tie nebudú uverejnené, tak ich dávam aspoň sem. :)

...pokračovanie bez konca....

Osamelosť

Oslava v šate okázalosti sa blížila k svojmu vrcholu. Ľudia sa zabávali, popíjali v rytme hlučnej hudby. Príjemná atmosféra sa preniesla na tanečný parket. Slová stratili svoj význam, teraz jediný dorozumievací prostriedok bola reč tela. Tam som zbadal osamelého človeka v podobe usporiadateľa, ktorý v tento deň dovŕšil narodeninové jubileum. Obklopovali ho blízki ľudia, samota pre tento raz nedostala pozvanie. No jeho myseľ bola na úplne inom mieste, kam sa nikto zo zúčastených nemohol dopraviť a dostaviť. Na opustenom ostrove bez známok života, kde mu jedinú hlučnú spoločnosť a tanečnú choreografiu vytvárali nespočetné morské vlny. A to nemohol nikto z nich pochopiť.

Nedôvera

Muž v stredných rokoch sedí s rovnakou starou ženou v kaviarni. Na stole majú v pohároch naliate víno, pre ľahšie otvorenie brán do ich vnútorných svetov. Poznajú sa, no tento deň sa chcú spoznať lepšie. Ponárajú sa hlbšie do záhybov svojich duší, aby mohli jeden z druhého vyloviť skryté tajomstvá. Pomaly strhávajú posledné kúsky utajovaných spomienok a zážitkov, tie, ktoré sa nemali dostať na povrch a zdieľať s akoukoľvek dušou človeka. Duševná nahota ich zbližuje, a zároveň sa stávajú zraniteľnejšími. Dve hrádze sa rúcajú, prúd emócii z nich odteká jedným i druhým smerom, a tým sa zároveň spájajú. Až dovtedy, kým žena na miesto súcitu reaguje chladom na priznané tajomstvo, ukryté v jeho hlbinách. V mužových očiach som uvidel nedôveru, ktorá postupne pohlcovala vnútro. Potom bola jeho hrádza vystavaná nanovo, bez toho, aby sa opäť pri nej niekedy rozpadla.

Nezmyselnosť

Čas sa dal do pohybu, rozliezol sa po oboch stranách a my si môžeme zvoliť, na akej strane chceme žiť, či ostať v jeho strede. Stretol som postaršieho muža, ktorý pomalými, ladnými krokmi kráčal cestou vedúcou do priepasti a zatratenia. Všetky jeho túžby a priania boli naplnené už v dávnej minulosti. Jeho nové boli dokonalou kópiou starých, len v inom tvare a inej podoby. Na konci nich stáli v rade ďalšie, aby mohli prepustiť miesto ostatným, v ich nekonečnom opakujúcom sa rade. Nemal chuť ďalej žiť. Bol z toho vyčerpaný a nemal síl to ukončiť. V jeho pohybe sa zračila nezmyselnosť, ísť dopredu, bolo rovnaké, ako ísť dozadu. On si vybral ísť vpred a ukončiť život v čase, no stačilo sa iba zastaviť. Ale na to potreboval väčšie úsilie ako pri pohybe.

Nepochopenie

Chlapec a dievča ešte nedovŕšili konsenzuálny vek dospelosti, kráčajú vedľa seba ticho mestskou uličkou. Vedia, že slová by iba sťažili, už aj tak napätú atmosféru ukrytú v nich. Jesenné počasie sa prispôsobuje ich zamračeným náladám. Z neba začínajú padať kvapky dažďa. Chlapec to chce teraz všetko napraviť a zachrániť. Má pri sebe dáždnik pre jednu osobu, otvára ho a dáva nad hlavu svojho dievčaťa. Chce tým vyjadriť gesto lásky. Ona ho s hnevom odmieta. Mal predsa už dávno vedieť, že ona má rada dážď a neprekáža jej, keď sa jej dlhé, vlnité vlasy úplne rozmočia. V ich interpretácii prejavov som uvidel nepochopenie. Jedno vnútro hovorilo o láske a druhé o hneve. A stačilo tak málo, aby sa prejavy oboch stretli na jednom mieste. Mať jeden pre druhého drobné pochopenie.

Bolesť

V práci panuje vážna atmosféra, predsa stres je pre danú činnosť podstatnejší ako nejaká úľava. Každý jeden z pracujúcich je sústredený, aby priniesol čo najväčší zisk pre firmu, a nezlyhal. Avšak jeden z nich to všetko berie s humorom a nadhľadom. Tieto jeho „ingrediencie“ dáva do priestoru, to aby naokolo všetkých rozosmial. Dávno už vedel, že radosť je skutočná jedine, ak je šírená a zdieľaná. Navonok čierne mračná kamsi odohnal, no pod kožou si svoju bolesť z minulosti stále uchoval. A tú pre zmenu nikto z nich nevnímal. Vnímali len jeho slová a prejavy, v nich nebolo žiadnej stopy po žiali. Bolesť, ktorú by zdieľal ďalej, by sa šírila, a tak si ju radšej iba sám pre seba ponechal.

Dočasnosť

Je noc. Na nebi čistá obloha, posiata hviezdami, ktoré možno už dožili svoju púť života. Na kopci s lepším dohľadom postáva mladý chlapec. Dnes večer majú padať meteority. V správach hlásili, že takéto vesmírne divadlo je možné zhliadnuť raz za život. Vesmírne divadlo trvá krátky okamih, ale pre chlapca to má nevyčísliteľnú cenu. Chce si tieto spomienky uchovať na večnosť. Čas sa posúva vpred a chlapcove spomienky miznú a blednú. Chce ich oživiť, lenže čas sa nedá vratiť späť. A tak chodí každý deň na kopec, prajúc si, nech opäť meteority padajú ako vtedy v minulosti. Chlapec si ešte neuvedomuje, že všetko je dočasné. A ani jeho spomienky, ktoré by chcel, aby navždy ostali živé.

Smútok

Miestnosť v hypermodernom štýle a v nej muž sústreďujúci sa na obrazovku počítača. Pracuje s programovacím jazykom, ktorému nikto nerozumie. Programuje dlho do neskorej noci. Chce pomocou algoritmov pochopiť svet ľudí. Uchopiť aj ich pocity a emócie. Nedarí sa mu nájsť správny kód, ktorý by ich vyjadril. Oživiť program tak, aby všetko ľudské pochopil. Je z toho zúfalý. V skoré ráno prichádza do práce jeho kolega. Rozumejú si na bežnej úrovni. Len on by mu rád povedal o jeho programe, lenže tomu nerozumie. Je to jazyk, ktorému iba on sám rozumie. V jeho beznádeji som uvidel smútok. Chcel sa porozprávať, lenže nebolo v okolí nikoho, kto by jeho programovacím jazykom hovoril. No a obyčajným by to nikto z nich nepochopil.

Dôležitosť

Nadherné letné počasie je v plnom rozkvete. Ľudia mu s úsmevmi na tvárach dávajú za pravdu. Všetko je pre nich teraz krajšie a znesiteľnejšie. Muž v dôchodkovom veku kráča po lúke posiatej kvetmi a živým hmyzom. Celá táto nádhera na neho vôbec nedopadá. Svet pre neho už dávno zomrel. Nemá už dávno chuť a dôvod žiť. Kráča ďalej a dostáva sa do lesa, kde nachádza jediné miesto, prečo ešte ostal stále nažive. Tam sa žiadne svetlo a nádhera počas celého dňa nedostane, no napriek tomu je to pre neho tou najdôležitejšou vecou v živote. Posadí sa, zavrie oči a snaží sa na chvíľu zhasnúť plameň vo svojej mysli. Tým zhasne aj minulosť a búdúcnosť vo svojom živote. A jaskyňa, v ktorej je, mu odpovedá rovnakým tichým mlčaním.

Prázdnota

Autobusová zastávka a v nej zástup ľudí čakajúcich na odvoz. Letné počasie ich vyzlieklo z hrubých šiat, ale ich vnútra ostali stále v zimnom. Postáva tam mladý muž, už teraz vie, že do jeho vnútra zavíta čoskoro mrazivý chlad. Pozerá sa im do očí, no nezmohne sa naslovo. Nemôže dostať zo seba ani slzy a ani krik, pre úľavu od duševnej bolesti. Začína byt paralizovaný, bez toho, aby to vôľou nejako mohol ovplyvniť. Stáva sa nasilu uväzneným pozorovateľom, teraz by najradšej chcel byť v role režiséra. Všetko navôkol znehybnie a pre neho zomrie, necíti absolútne nič. To už sa v jeho duši usídlila prázdnota. Nie jej pánom, a tak čaká, kedy už konečne odíde. Teraz vedel že príde, lenže sú obdobia bez jej ohlásenia. Vtedy sa nemôže na ňu pripraviť a ani ju ničím pohostiť.

Vzdialenosť

Krčma, v nej drevený stôl, na stole pivá a pri nich popíjajúci ľudia. Atmosféra sa nesie v priateľskom duchu. Zhovárajú sa o každodennom stereotype, pričom si zo seba robia každý z každého dobrý deň. Počase jeden z nich načne vážnu tému. Vo vzduchu cítiť názorové nezhody, ktoré môžu vyústiť aj do slovného boja. Jeden druhého prekrikuje, nedá druhému dopovedať. Tu žiadne pravidlá diplomacie neplatia. Každý chce obhájiť svoju pravdu. Neuvedomujú si, že ona môže súčasne súhlasiť aj nesúhlasiť. Jeden z nich to vzdáva. Nemá u neho zmysel pokračovať v začatej diskusii. Blízkosť ľudí sa dá vyjadriť v centimetroch, no ich názory sú medzi sebou na míle vzdialené.