Vlastná tvorba -
Matky na stanici
Návestia železníc im diktujú smer.
Koľaj sa tratí v mušli slnka.
To zaiste ich cieľ.
Odišli moji milí, ľúbi...
Na sever, východ, západ, juh.
Vedení métou perspektív si vbodli
do mladej krvi tisíc smelých túh.
Vlak odjachal. Do diaľky sa stráca.
Zrak matky sklený, boľavý.
Vie, že sa k nej znovu všetci vrátia.
Zatiaľ v bielom lístku pošlú
synovské pozdravy.
Mlíko kape na lavici
pustá hlava při státnici.
Doma děcko hlady křičí
komise mi nervy ničí.
Podávají kapesníky
do podprdy to chce plínky.
Celou noc když nekojíš
ráno litr nadojíš.
Shovívavě koukají
jak mnou nervy cloumají.
Je to za mnou, Bohu díky,
oddychnou si mé cecíky.
Je to věru dávno let,
všichni stárnem jako čert.
Vzpomínka ta zůstává
plínka zatím netřeba...
-SHINY-
(Inspirováno tady a teď 30 let starou vzpomínkou)
I dnes stoja ženy vedľa koľajníc
s plačom v kútiku stŕpnutých úst.
Slzy kradmo trúsia do vlhkých mihalníc
šepkajúc si v srdci: prosím, neopusť.
Oceľový kov železnice mlčí,
mlčaním smutným, utkvelým.
Duše žien bôľ rozluky ničí
keď drahú tvár objímu pohľadom posledným.
Čo zostáva ženám?
Prázdnota v náručí,
hladová srieň v srdci,
tŕň s ostňom hlbokým.
Spomienok clivota a nádej ako dym.
Anna Vodičková