Vlastná tvorba -
Dotyk lesa
v ktorých zrazu niet už miesta
pre to, čomu sa život vraví...
Stavali sme stavby slávne
či tie dnešné, či tie dávne.
Či to šťastným ľudstvo spraví?
Stavali sme dlhé cesty
cez rieky sme viedli mosty,
ale máme k sebe bližšie?
Ovládli sme vzduch aj vodu
pretechnizovali dobu
a ešte vždy chceme vyššie...
Každý radšej niekam mieri
ako sa vzdať v tichom miery
pýchy v svojom myslení.
Čo takto zájsť tam, kde v tôni
starých stromov múdrosť tróni
a nájsť pokoj vysnený...
Čo tak zrazu začať cítiť
s dôverou sa len tak chytiť
toho, čo je prirodzené....
Pozrieť sa očami detí
tam, kde rastie tráva, kvety
a dotknúť sa našej zeme.
Dýchať esenciu lesov
do ktorých Duch Boží klesol,
aby nás pohladil práve,
keď pokorne rozmýšľame
o tom, ako veľa máme,
keď ležíme len tak v tráve.
rukou cítiť krehkosť lúčnych kvetov,
vidieť nebo, nočné hviezdy ligotavé,
počuť štebotavý spev vtákov...
To sú dary, veľmi vzácne, nie každý však bol v práve,
vedieť s nimi narábať.
Je jedno, či človek nevie sám postaviť sa na nohy,
vidieť veci, počuť zvuky,
či vie zabiť strom, zviera, či nebodaj človeka....
Je len na mne, na tebe,
vedieť iným pomáhať,
nevedieť už súdiť.
Sebou samým ukázať,
že žiť sa dá aj bez skazy.
Treba sa však vedieť
ZJEDNOTIŤ.
http://www.youtube.com/watch?v=ITSx50fBHic&feature=relmfu