Vlastná tvorba -
Čo žije v človeku - ćlovek rozpráva
Dá sa chytiť do rúk ľudskej mysle hnutie?
Je možné chytiť cit,v láske pobudnutie?
Pohladkať slnka lúč,
od srdca k srdcu klúč
pevne stisnuť v dlani?
dá sa dotknúť života v rôznorodom diani?
Dá sa chytiť špatnosť,
dá sa chytiť krása?
Čo žije v človeku vnímanim chytiť dá sa.
ĆLOVEK ROZPRÁVA
Ćlovek rozpráva.
Telo,oči napráva,
gestikuluje rukami,
hovorí mimikou tváre.
Ničím nevypovie
čo sa v ňom deje práve,
ako myslí,čo má v srdci, hlave
i keby ako chcel.
To, čo hovorí je Pravé?
Nezdá sa byť Veľké malé?
myšlienky nestále stale menia smer.
Aké sú, také sú.
také ich,človek, ber.
Anna Vodičková
Každý večer sadnem na vlak.
V spacom vozni ľahnem na lôžko.
Odkladám bremä, kufre, vak.
Hlavu podsteliem batôžkom
modlitieb, myšlienok, snenia.
V očiach mám blízkych siluety
na palete jasnozrenia.
Umknem z kruhu reality
do otvorených verají
celkom roztvorených dverí,
do bielych májov v snivom kraji,
v ničiu náruč, v ničie viery.
V túžbe čakám polnočný vlak.
Bojím sa, že znovu mešká.
Ťažké je bremä, kufry, vak
preniesť zo včera do dneška.
Kde odchádzam na výlety
ľahký, bosý, nahý, len tak..
v neistotu zaodetý?
Odlietam voľne ako vták?
Tlačia ma bremená, kufry, vak?
Vynechá spoj polnočný vlak?
Čo urobím ak bude tak?
PREBÚDZANIE
Vynáram sa.
Z hlbokej či plytkej vody?
Do náhody, do nahoty.
Z tmy ničoho do brieždenia.
Do pále i do sneženia.
Budovania i ničenia.
Kedy uzriem Večné svetlo
alebo Tmu?
Nájdem bránu odopretú?
Nájdem bránu zamknutú?
Alebo Nič?
Ničíš sa človek denne?
Tak sa znič.
Anna Vodičková
Hlavu skláňam hlbšie, nízko
v padnuté prsia.
Vidím, hľadím na strnisko.
Čerňou, suchom do oka blyslo
plevy zaslzia.
Nehybno je či vetristo?
Jeseň sa náhli cez strnisko
v zadymenej hmle.
Sivý oblak, tlak je nízky,
oblohy vrak, čierne misky
bez dna. Bezvetrie.
Prvá brázda vyoraná,
na nej sedí čierna vrana
hľadá zrno v nej.
Brázdy k brázdam pribúdajú
tam hľa vrany sa zlietajú
k hrude mazľavej.
Babie leto sa v slnku blyslo.
Víno zreje, nezakyslo
v sudoch obruči.
Dlhá jeseň chryzantémam
šepká čosi k láske témam
v teplom náručí.
I v decembri, v priazni zimy
praje život v teple klímy.
Strom, krík zapučí.
Anna Vodičková
Veľa liet a veľa jarí
hniezdilo už v mojej tvári,
prevracali listy v snári
Uviazla som v zmare v sieti.
Delím život: zlato, smeti.
Víno pijem dolu hlavou
v hĺbke tých dní ponorenou
do ich vírov, hier, žblnkotu...
Žijem kdesi, kde som skôr bola,
kde som denne slnko stretla
nepoznala som, necítila tmu.
Existujem. Po krk v šere
v míňajúcom podvečere.
Nevravím dnes, ale včera.
Jeseň vo mne už dotlieva.
Oheň žitia dohorieva.
Na zimu sa zvečerieva.
Prešla som háj, púšť i lúku
oblečená v rubáš smútku
vložím seba v Čiusi ruku.
POPOL SOM
Mám v sebe pahrebu
vychladnutý popol
z ohňa čo vyhasol.
Život do neho kopol.
Mám v sebe prázdny byt
zamknutý, bez kľúča.
Kde sa len uchýlim
keď vetry zaskučia?
Okná mám zastreté
neprejde nimi lúč.
Od bytu nemám kľúč
oheň už vyhasol.
Zima je. Popol som.
Popol som!
Anna Vodičková
Prečo nepovedať Pravdu o človeku?
Telo zaodeté v noblesnom obleku
i keď sa okúpe v troch voňavých vodách
razí pudmi, cítiť z neho života smrad, pach.
Hľadať na ľudskom tele stopy krásy
iba namyslený človek trúfa si.
Človek je orech-jadro, škrupina.
Jadro je duch, telo odpad, špina.
Vnútro tela, trup, jeho údy
sú chlipné priam odporné pudy.
Telo ctí jedine statočná práca,
ktorou telo životu podĺžnosť spláca.
I Duch sa rád takým telom chváli,
ktoré pomocou neho veľa dobra spraví.
Anna Vodičková
Život.
Oáza.
V nej močarisko
odstrčené bokom
so stojatým tokom
páchne plesňou, potom,
odpadom zo seba.
Ukryté pod machom.
Trasovisko.
Vyschnutie,
zánik - veľmi blízko.
Zriedka nazrie slnko
do stojatej hĺbky,
zriedka pohladkajú
vetry život vetchý.
Bojím sa.
Mám strach z tých rokov
keď budem stáť bokom
so stojatým tokom.
V úzkosti čakám dážď,
zimu s čiernym blatom.
Poprosím času zášť
nech príde až potom...
Chcel by som stopy zmiasť.
Skryť sa pred zánikom.
Anna Vodičková