Ľudská duša -
Jste tam, kde jste v životě být chtěli?
Mě se to ale nezdá. Já si svůj život tak jak se mi vyvíjí nikdy nepředstavovala, někde je chyba. A když už se něco trochu plní, tak nějak divně, pokroucně..-WINKIE--CONFUSED-
Myslím, že u mě je jedna z příčin v tom mým vládci ascendentu Neptunovi, co mi sedí na MC a v kvadrátu na Saturn (to je zas moje planeta Kozoroha).
Jaksi mám ty moje cíle stále v mlze a když už, tak je neumím asi moc realizovat.
Tak jde život a jsem ráda, že současný stav není konečný. Hledáme cestu ke své maximální spokojenosti a jde to líp, když si to dovolíme-FLOWER--FLOWER-
Možno táto veta by bola najvýstižnejšia: Aj keď som v živote nehccela byť tam, kde som chcela byť, bola som tam, kde som chcela byť.
Nemyslím si, že ide o predstavy a priania, ktoré formujú našu realitu. Lebo čím viac v nich žijeme, tým menej vnímame situácie v čistote takej, v akej k nám prichdázajú. Skôr si myslím, že ide o schoopnosť prijať a vysporiadať sa so situáciami, ktoré nastanú. O schopnosť zobrať si z nich to, čo nám môžu dať a nie to, o čo nás ukracujú.
Táto veta sa mi páči, celkom vystihuje to ako sa so mnou život hrá a ja s ním. :)
Ale inak nie som človek, ktorý si tvorí predstavy o budúcnosti a očakáva, že sa naplnia. A keď sa nenaplnia, príde sklamanie a rozčarovanie.
Ja viac menej žijem stále v tom čo je ako pozorovateľ a čudujem sa ako sa to vyvíja. :D
Najprv si priala iba nové koryto a keď ho dostala, nahnevaná poslala svojho muža opäť za rybkou, pretože on hlupák hlúpy nepýtal viac.
Možno čím viac splnených prianí, tým väčšia nenásytnosť?
Asi treba byť vďačný za to, čo je, aj tak je to pre nás to najlepšie. :)
Je-li člověk schopen uvědomit si vlastní nenasytnost, potřeboval nejdříve projít řadou splněných přání, a přitom došel k poznání, že věci a statky mu štěstí nepřináší. Dále je schopen vidět "obrazovku, na které probíhá hra jménem život" (jak trefně říká jeden zajímavý muž:) ). Až po těchto "uvědomělostech" má možnost vidět prospěšnost svého momentálního stavu a být za něj vděčný. Popisuji tady vývoj podle rčení "sytý hladovému nevěří", ale určitě je možné, že existují lidé, kteří odmala po ničem netoužili a život ve vděčnosti je jejich přirozenost (nikoho takového neznám). Já si procházím tou krkolomnější variantou a mám zprávy i o lidech, kteří si svou nenasytnost nikdy neuvědomí..
Vychází snad z toho, že člověku je již dáno do vínku, jestli si má některé zákonitosti života uvědomit, jak složitou cestu pro své uvědomění potřebuje a nebo si toto uvědomit nemá? Potom tedy aktivita nebo lenost nehrají žádnou roli;)