Cesty tela i ducha -
samota, prijemna samota :)
https://eprakone.wordpress.com/2014/08/31/ten-druhy-je-v-tebe/#more-33089
Toť elipsák včera napísal jeden výrok, ktorý je hodný zápisu minimálne na chladničku pod magnetku. :)
Neviem bohužiaľ, kde to je, tak len voľný preklad.
"Teoreticky môžem dosiahnuť boha, ale prakticky som kokot. "
Tak takto nejako to je. Píšu sa úžasné, múdre motivačné články o všetkom, stačí si otvoriť fb, alebo niečo podobné a nasávať. To je také moje skeptické konštatovanie. :)
Samota je aspoň pre mňa zásadná, prirodzená potreba, mám k tomu podmienky, takže sa mi samotuje ľahšie. Horšie to majú ľudia na sídliskách, v centrách miest. Ale myslím si, že samota ako potreba prichádza sama od seba, nie vtedy keď si jej hodnotu uvedomíme, pretože je to niekde múdro napísané.
Samota prehlbuje daný stav, v ktorom sa človek nachádza, hladina na povrchu sa ukľudní, zmyslové podnety sa utlmia na minimum, čo môže byť pre veľa ľudí nepríjemný pocit. Byť sám so sebou je možno jedna z najťažších vecí.
V teoretickej rovine krása. V praktickej rovine čím ďalje tým ťažšie dosiahnutelný stav.
Pretože vonkajšie podmienky ju stále viac a viac popierajú, ale tie vonkajšie podmienky vychádzajú z vnútorného stavu väčšiny ľudí. Takže jedno sa podmieňuje druhým.
Pokiaľ ide o partnerský vzťah (o čom pojednáva aj článoček čo sem inšpiračne postla milamora), tak mne sa už nežiada svojej polovice ale partnera, ktorý je celistvý stejne ako ja.
Každý to môžeme mať niekde inde, sú ľudia čo sú v procese vlastnej integrácie a takíto ľudia svoju polovičku potrebujú a to preto aby sa skrze takýto vzťah mohli vyvíjať spoločne na ceste - k samým sebe.
Podľa mňa je prirodzené utekať do samoty od ľudí, ktorí mi lezú na nervy :), lebo majú stále nejaké požiadavky, niečo chcú, potrebujú alebo ma proste len tak vyšťavujú už len ich existenciou :)
Neviem už čo si myslieť o tom, ak niekto tvrdí, že vyhľadáva samotu a pritom vidím, že trávi hodiny na diskusných fórach či rôznych četoch. Možno za tým vidí samotu, ak pritom sedí sám za počítačom v prázdnej izbe...?
Ale chcela by som vidieť či poznať človeka, ktorý sa vyjadrí o sebe, že je rád sám, ak ozaj aj žije sám, ak nemá potrebu osobných kontaktov a ani kontaktov na nete či v diskusiach.
Tak takému by som uverila, že si ozaj tú samotu vychutnáva a žije ňou naplnený.
Mojím úplne najmilším spoločníkom v samote (akokoľvek ten výraz znie čudne) je dobrá knížka. Ale aj tú viem zavrieť a celkom sa odpojiť
ano, preto nasavam tie citaty a clanky :D podla mna takych veci nikdy nie je dost a clovek aj zabuda, treba si to oprasit, aspon ja to tak mam :D
-YES-no odkedy byvam v panelaku s papierovymi stenami, chapem vyznam spojenia "papierove steny" a suhlasim s tebou - ked pocujem ako si clovek vo vedlajsom byte kychne, je tazke byt sam :D ale vzdy sa to da prebit hudbou :D a za bytom mame prirodu s divou svinou, takze je to ako ma byt :D
pre mna je samota raj :D ale obcas nejaky clovek moze byt.. :)
dakujem ti za prispevok -SHINY--FLOWER--COFFEE-
Samota bez ľudí, tak totálne pocitovo aj fyzicky je už osamelosť a to nie je asi bohviečo.
Inak mi napadá film Stroskotanec, neviem či si videla. Wilson, chlapík, ktorého tvár bola lopta a na hlave mal slamu. To bol úplne krásny príklad toho, že človek potrebuje mať aspoň vlastný odraz, tú akoby druhú časť, vnímať a vidieť ho, hoci je to on sám. Dojímavo až citovo spojený so sebou samým. Majúci sám seba za najlepšieho priateľa, kde nikto iný nie je. Len si to vytvoriť, dať sám sebe obraz projektovaný na niečo, pomenovaný nejako. Hm. :)
osamelost je podla mna samota, o ktoru clovek nema zaujem.. cize naozaj nic moc :D
film som nevidela, ale podla tvojho opisu to vyzera byt cista psychologia a to ja rada :D tak mozno pozrem, dakujem :D
Za každým nickom je nejaký človek, s ktorým komunikuješ. Je to spoločnosť, virtuálna.
Netvrdím predsa, že niekto nemá rád samotu aj napriek tomu, že sedí na fórach či má najbližšieho priateľa a je s ním rovnako rád, ako vie byť aj rád sám so sebou bez neho.
Písala som o tom, že nepoznám nikoho, kto ozaj pozná samotu, samotu bez nikoho, bez vyhľadávania niekoho na rozhovor osobný či virtuálny, na vzťah nejaký....a aj napriek tomu žije naplnený.
To, že sme radi aj s ľuďmi a aj radi sami, to je myslím úplne normálne. No neviem, či takéto občasné odstupy do samoty sa samotou nazvať ozaj dajú.
ja cloveka, co ozaj pozna samotu, samotu bez nikoho, bez vyhladavania niekoho na rozhovor osobny ci virtualny, na vztah nejaky a aj napriek tomu zije naplneny zivot poznam, stretavam sa s nim kazde rano v zrkadle.. ale tazko to vysvetlim ludom, co takeho cloveka asi nezazili ani z rychlika :)
btw, o tom je aj ten clanok - ludia si vacsinou samotu nevedia vychutnat, preto si (silou mocou) hladaju vztah.. ja som si nic nehladala, viem byt sama, som rada sama a tam vznikol ten priestor na to byt hodnotne aj s inym.. a to je aj pointa toho clanku
Nepridržiavala som sa úplne toho článku, za čo sa ospravedlňujem, to už tak občas robím, že vybočím z témy.
V mojom ponímaní slovo samota je niečo, čo opísala Zuzka. Sám na pustom ostrove, bez nikoho. Akurát, že aj on bol do toho prinútený okolnosťami.
Alebo samotka vo väzení.
Toto všetko tu, čo prežívame my, je občasné vybočenie do samoty, chvíľkovej.
Ktorú mnohí vyhľadávame, naozaj na tom nevidím nič také nezvyčajné.
Preto som napísala, že neviem, či tu je niekto, kto ozaj pozná samotu.