A svetla pribúda...

Sviatok Troch kráľov bola a na mnohých miestach ešte aj dnes je obľúbená ľudová oslava. Spomínam si, keď som bol malý, ako u mojej babky v Dúbravke (vtedy "normálna" dedina, dnes súčasť Bratislavy) chodila procesia od domu k domu: pán farár, kostolník a traja králi-miništranti s hviezdou. Spievali náboženské piesne a príbytky žehnali svätenou vodou a kadidlom. Potom na rám dverí svätenou kriedou napísali K+M+B a príslušný rok (nápis tam zostal až do ich príchodu o rok neskôr), ako skratky názvov ich mien: Kašpar (Caspar), Melichar (Melchior) a Baltazár (Balthasar).

Historické svedectvá sa rôznia, či to boli králi, mudrci alebo mágovia, aj mená dostali neskôr (dokonca ani nie je isté, že boli práve traja), ale zostaňme pri tradícii. Podľa starovekého pojatia kráľ stelesňoval jednotu prírodných a astrálnych síl, boli na neho kladené vysoké požiadavky. Musel preukázať osobné kvality, presne zachovávať predpísané zvyky a obrady. Postavenie kráľa nebolo výsadou, ale dobrovoľnou obeťou a celoživotným poslaním, sebaobetovaním a nikdy nekončiacim plnením povinností.

Či už boli králi alebo nie (prvý ich oficiálne nazval kráľmi kresťanský mysliteľ Tertulián, 160-230), iste boli vzdelaní vo všetkých odboroch, teda aj v skúmaní nebies. Výklad hviezd sa vtedy delil na teoretickú časť (dnešná astronómia) a praktickú časť (dnešná astrológia). Čo robili? Iste nezaháľali; možno pracovali ako astrológovia, možno ako lekári, ale rozhodne slúžili ľuďom a trpezlivo čakali; možno ani nevedeli, na čo.

Až jedného dňa sa zadívali na nebo a uvideli hviezdu, ktorá ich pozvala na cestu, zbalili sa a vyrazili. Len tak. Musel to byť mocný impulz, aby v jednej chvíli všetko nechali tak a od základov zmenili svoj život. Ak by nešli nikam, v dejinách spásy by bolo o jedného kráľa menej. Ale stalo sa tak, ako sa stať malo a dejiny sa odohrali práve tak, ako sa odohrať mali. Vydali sa za hviezdou, aby našli novonarodeného kráľa, ktorý sa stal kráľom nad všetkými kráľmi na zemi.
/Jurášek/

Aj u nás na Liptove panoval takýto zvyk. Napriek tomu, že naša rodina nebola zvlášť kresťansky založená, ako dieťa som sa na spev a žehnanie veľmi tešila každý rok.-FLOWER- Je to pekná tradícia.

Kedysi ma moja mama naučila staré porekadlo, ktoré pekne vyjadruje pribúdajúca svetlo od zimného slnovratu.
Každý rok si ho z láskou pripomínam. :)

Na Nový rok o slepačí krok
Na tri krále o krok dále
Na Hromnice o hodinu více

Mňa ho naučila stará mama :) Ktorá sa volala Antónia a dnes sa oslavuje práve to meno.

Na toto porekadlo som myslela už počas predvianočnej tmy - potrebujem k životu svetlo, lebo tma je depresívna. :)